Čo ma naučil Život?

Život ťa naučí!“ podotkla mama svojmu synovi. Pousmiala som sa, prišlo mi to ako fráza. Časom sa ukázalo, že to až taká fráza nie je, najmä vtedy, keď je učiteľom Život s veľkým „Ž“…

Bod zlomu

Jeden jarný podvečer som šla chodbou nášho Univerzitného pastoračného centra biskupa Jána Vojtaššáka v Ružomberku.
Na stolíku boli položené pohľadnice. Jedna z nich ma hlboko zasiahla. Bola na nej mozaika od Marka Ivana Rupnika zobrazujúca milosrdného Samaritána, ktorý sa skláňa a ošetruje dobitého človeka. Tým Samaritánom je sám Kristus. Nevládny človek pokrytý krvácajúcimi ranami je jednou rukou zavesený Ježišovi okolo krku, druhá je voľne spustená na zem. Kristus ho dvíha, nežne mu podopiera hlavu a leje olej na rany. Takí rozdielni, a predsa majú čosi spoločné – rany. Kristus rukami s oslávenými ranami ošetruje krvácajúce rany dobitého človeka… Ranami uzdravuje zranené ľudstvo. Vo chvíli, keď som mozaiku prvýkrát zbadala, pocítila som, že sa s mojím srdcom čosi deje, láme sa, otvára, dýcha, bije akosi inak – azda súcitnejšie? Ten moment nazývam: „bod zlomu“.

Vzdelanie pretaviť v múdrosť

Len pred rokom som obhájila dizertačnú prácu na tému Charita ako rozhodujúca charakteristika kresťanskej komunity. Vždy, keď som si za meno písala titul, spomenula som si na všetku tú námahu. Dalo mi zabrať napísať prácu podopretú realizovaným výskumom a obhájiť ju. A zrazu, o rok neskôr, hľadím na mozaiku milosrdného Samaritána – na zobrazenie samej podstaty mojej práce, jej jadra, jej DNA. Odrazu mi bolo jasné, čo pre mňa znamená byť doktorkou sociálnej práce a zároveň učiteľkou náboženstva a slovenčiny. Bol to kľúč k realizácii môjho vzdelania. Slovo, ktoré sa stalo telom, sa realizuje v službe lásky človeku. Aké krásne prepojenie troch základných pilierov kresťanstva: slovo, telo a služba = ohlasovanie, obeta (liturgia) a kresťanská láska (charita). Je pre mňa výzvou učiť sa tomuto majstrovstvu, tomuto umeniu „byť človeku nablízku“. Mám Učiteľa, ktorý sa sám nazýva Životom. Dal mi učebnicu, obraz jeho samého, slúžiaceho, a tak nastal čas prejsť od teórie do praxe. Nedávne praktické cvičenie bolo skutočne náročné…

Keď sa srdce zachveje

Horúce letné slnko rozpálilo mesto. Kráčajúc po chodníku cítim kropaje potu kotúľajúce sa mi z čela. V areáli si kupujem chladenú minerálku. Je 23. júl 2018, 11.30, 33 stupňov Celzia, vchádzam do nemocnice, mamka je už určite na izbe. Operovať ju mali o ôsmej. Kráčam klimatizovanými chodbami s radostným srdcom, že už „má po“. Pohľad do izby ma však schladí väčšmi ako padajúca snehová lavína. Mama na izbe nie je, sestra z oddelenia nevie, kde je, radí mi, aby som sa šla pozrieť na JIS-ku, odtiaľ ma mladý lekár posiela preč. Mama je ešte na sále, po operácii sa bude prebúdzať, mám prísť na druhý deň, prípadne dnes podvečer. Moje zdesenie je zjavné, sestra si to všimla vzápätí mi ponúka stoličku a pohár vody. Hlavou mi lieta množstvo otázok, svet sa začal krútiť, zrazu všetko stíchlo, predstavujem si, ako sme sa rozlúčili. Letmo. Veď nemala mať celkovú anestéziu, tak sme si povedali: „zajtra sa vidíme“, dala mi krížik na čelo a šla som preč. Dnes je to inak. Ako bez duše sa vraciam do misijného domu Spoločnosti Božieho slova, izba je rozhorúčená. Ľahnem si na posteľ… Stále sa mi točí celý svet, len kríž na Kalvárii, ktorý vidím z okna izby, pevne stojí, ten vždy pevne stojí.

Nádej, nádej, nádej…

Zrazu všetko začalo mať iný zmysel a mnoho z toho, čo som doteraz považovala za dôležité, začalo byť zbytočné až nezmyselné. Ostala som sama čakajúc na správy z nemocnice. Každé zvonenie mobilu ma vytrhlo z myšlienkového chaosu. Aj chaos má svoje zákony, povedal mi dobrý priateľ. Ja som v tom svojom chaose žiaden zákon nenachádzala a ak, tak jedine zákon nádeje, ktorého som sa držala. V takej chvíli človeka neuteší nič! Upokojovala ma viera (či skôr istota?), že nech sa stane čokoľvek, mama šla na operáciu v posväcujúcej milosti. Tak aký strach? Nikdy by som nepovedala, že viera v Božiu náruč ma dokáže natoľko upokojiť. Zaspala som…

 

Zvoní mobil

Okolo štvrtej hodiny popoludní mi zazvonil mobil, volá mama! Tichým, slabým hlasom mi oznamuje, že sa už prebrala, mala celkovú anestéziu. Okamžite utekám do nemocnice. Vchádzam do izby a vidím mamu, moju mamu. Nádherná chvíľa. Neopísateľná. Dala som jej bozk na čelo, sadla som si k nej na posteľ a hľadela na ňu. Do žíl jej prúdila infúzia – glukóza. Mala som pocit, že v tej chvíli by sa zišla aj mne, pot sa zo mňa lial a srdce búchalo. „Mami, ako sa cítiš?“, no ako sa mohla cítiť len pár hodín po operácii? Jasné, že zle, slabo, unavene, vyčerpane. Napriek tomu všetkému odpovedala: „Už dobre.“ Poslala som SMS mojim súrodencom a ockovi. Po takmer pol hodine ticha mi povie: „Dáme si selfíčko?“ a ja som vedela, že je to opäť ona, statočná žena s hlbokou vierou a skvelým zmyslom pre humor. „To vážne?“ prekvapene som zareagovala a vzniklo selfie, ktoré mi aj dnes vyčarí úsmev na tvári. Je to selfie plné úľavy a radosti zo života.

Keď zo srdca spadne balvan

V tej chvíli opadol strach, opadla samota duše, svet začal opäť hýriť farbami, dýchalo sa mi lepšie. „Biela sobota“ pominula, nastalo nedeľné ráno. Nová etapa, očistená, vyskúšaná a o čosi viac pretavená viera. Iste, Majster sa v odraze zlata (mojej duše), ktoré v ohni prečistil, ešte sám neuvidí, ale isté je, že niekedy je oheň spaľujúci, niekedy hrejivý a inokedy nevyhnutný na očistenie od sebectva, túžby po peniazoch, karierizme, namyslenosti či pýchy. Kúsok po kúsku, nános za nánosom, pomaly, postupne, až kým sa Majster v čistenom zlate neuvidí ako v zrkadle. Až kým naše srdce nebije rytmom Ježišovho srdca, až kým naša tvár neodzrkadľuje tú Ježišovu a až kým naše skutky nesvedčia o tom, že skutočne vieme, komu sme uverili. Toto pretavovanie bolí, musí bolieť. Inak to nejde.

Kontrast

Mamu som navštevovala denne, vždy som sa na to tešila, neprekážalo mi ani horúce slnko, naopak, všetkému dávalo rozmer slávnosti. A tak bola pre mňa nedeľa každý deň. Zvyčajne som do areálu chodila hlavným vchodom, k mame bolo potrebné prejsť celým areálom až na jeho koniec. Denne som chodila okolo pavilónu onkológie. V očiach mám obraz pána v rokoch, ktorý sedel a čakal, každý deň. Cez víkend, ako aj cez týždeň čakal na svojich blízkych, no za celé dva týždne som ho s nikým nevidela a skutočne nik neprišiel, povedal mi to. Po čase už nesedel na lavičke, už neprešiel sám po vlastných nohách, už bol na vozíku. Tam ide čas veľmi rýchlo. Veľmi. Oproti onkológii cez cestu bol pavilón gynekológie a pôrodníctva. „Aký kontrast!“ hovorím si. Na jednom brehu ľudia pred očami odchádzajú na druhom brehu prichádzajú na svet. Na jednom počuť plač, na druhom počuť plač, no ten plač je neporovnateľný. Aj taký je život. Aj toto sú dôsledky dedičného hriechu. Pre neveriacich v Boha je smrť koncom, pre veriacich začiatkom nekonečného príbehu lásky. Ja idem za mamou na chirurgiu, nie na onkológiu, väčšinou mi pri tejto myšlienke oči zaliali slzy, slzy radosti i súcitu s trpiacimi, opustenými pacientmi.

Prijať svoju ľudskosť

Takmer každý podvečer po svätej omši som vyšla na Kalváriu. Bolo odtiaľ vidieť nádherný západ slnka. Je to miesto na modlitbu a istým spôsobom aj na vydýchnutie po celom dni, človek má nadhľad, všetko sa zdá o niečo jednoduchšie. Z Kalvárie bolo vidieť okno maminej nemocničnej izby, a tak sme sa mohli zazrieť či vzájomne si zakývať. Zoznámila som sa s jej spolubývajúcimi. Zvlášť s jednou paňou. Keď som raz prišla za mamou a vedľa na posteli ležala pacientka s veľkými pooperačnými bolesťami, chcela sa napiť, no nešlo to. Podišla som k nej, dala som do pohára slamku a podoprela jej hlavu, aby sa mohla napiť. Nič výnimočné, ba dá sa povedať, že samozrejmé. Prežila som to úplne bez emócií, no v našom „stretnutí“ bolo čosi krásne. Zrazu sa izba naplnila láskou prejavenou v elementárnej ľudskosti. Kiežby sme si my ľudia čoraz väčšmi uvedomovali, čo znamená byť človekom, kiežby sme si uvedomili, čo znamená prijať svoju ľudskosť. Slovami Jeana Vaniera: „Vedomie, že patríme k jednej ľudskej prirodzenosti je podstatnejšie než akékoľvek iné. Znamená to prejsť od egoizmu k láske, od otroctva k slobode, od uzavretia sa do seba k otvorenosti voči iným, … je to cesta k úplnej ľudskej zrelosti.“ (Jean Vanier, Prijať svoju ľudskosť, s. 8)

Len jeden je Učiteľ – Kristus

Naučil ma mnoho a stále ma učí. Jeho pedagogike nie vždy rozumiem, pretože jeho pedagogika je pedagogikou lásky a láska občas bolí. „Láska bolí, musí bolieť“ (sv. Matka Terézia). Na to, aby sa človek učil, potrebuje mať vedomie nedostatku vedomostí, potrebuje byť dieťaťom, ktoré počúva a necháva sa viesť, jednoducho povedané – je nutné uvedomiť si, že človek nie je Boh a že jeho miesto v škole života je v lavici, nie „za katedrou“. Tam nie. Tam je miesto pre Krista – Učiteľa. Niekedy sa sama bránim výučbe v domnienke, že už viem všetko, že roky strávené na Katolíckej univerzite v Ružomberku boli dostačujúce. Omyl. Práve v momentoch, keď sa nazdávam, že viem veci urobiť lepšie ako Boh, že mám silu ich dokonca zvládnuť bez neho, že som expertom na vlastný život a ešte viac na život blížnych, vtedy, práve vtedy je čas sadnúť si do lavice, no nie v učebni, ale v kaplnke.