Čo keď (už nie celkom) mladí nechcú prevziať zodpovednosť za svoj život?

„Stratená generácia“? Aký je to vôbec pojem? Respektíve, čo si pod ním máme predstaviť? O svoj pohľad sa s nami podelili Marek Madro z internetovej poradne pre mladých IPčko a katolícky kňaz Branislav Kožuch. Obom sme položili desať rovnakých otázok.

1. Ako by ste charakterizovali „stratenú generáciu“ 21. storočia? Mladí ľudia po tridsiatke, neraz aj štyridsiatke, ktorí žijú sami alebo s rodičmi, nerozpoznali svoje životné povolanie a len tak akosi „plávajú“ životom bez životného smerovania, nechcú prevziať zodpovednosť.
2. Aké sú príčiny vzniku tohto fenoménu?
3. Prečo je dnes taký rozšírený? Respektíve odkedy sa tento trend začal viac objavovať?
4. Kde – v ktorej oblasti – to najviac zlyháva, že je táto skutočnosť dôsledkom?
5. Prečo sa mladí ľudia boja osamostatniť, rozhodnúť pre životné povolanie, urobiť krok a prevziať zodpovednosť za svoj život?
6. Ako týmto mladým pomáha dnešná spoločnosť?
7. A ako im, naopak, škodí?
8. V čom je najväčšie úskalie tohto problému?
9. Ako si môže takýto človek pomôcť sám?
10. Ako mu môžu pomôcť jeho blízki?

 

 

Marek Madro, psychológ a programový riaditeľ IPčka

1. Nerád by som pojem ,,stratená generácia” nejako generalizoval na celú populáciu narodenú v tom období. Pri ľudskej jedinečnosti a rôznorodosti pôsobiacich faktorov v živote človeka to ani nie je možné. Do istej miery však môžeme povedať, že ide o generáciu, ktorá je ťažšie adaptabilná. Títo jedinci boli vychovaní k hodnotám minulého režimu, ktoré si internalizovali (zobrali za svoje), avšak produktívnu časť svojho života začali žiť v demokratickom zriadení. Ak to veľmi zjednoduším – majú nižšie ašpirácie a ideály, nevedia si tak užiť úspech. Myslím si, že to je pre nich typické. Problém nastal práve v tomto momente, keď sa ich osobnosť zastabilizovala a zároveň došlo k významnej spoločenskej zmene. Nie každý jedinec bol schopný sa tomu podvoliť a prispôsobiť sa – a tu narazila kosa na kameň.
2. Skôr by som to nazval okolnosťami, ktoré týchto ľudí formovali. V podstate ide o premeny generácií v rámci zmien režimov. Rodičia tejto generácie sa narodili a svoj produktívny život prežili v totalite. Nemali možnosť zažiť si čosi iné, hodnoty komunizmu sa naučili a aplikovali ich v praxi. V podstate nevedeli nič iné. Tak začali vychovávať aj svoje deti a predávali im to najlepšie zo seba a svojich skúseností. Podobné hodnoty, možnosti, názory, etika, morálka uvažovanie o svete. Po prevrate tieto hodnoty prestali platiť, zmenili sa. Celou bývalou ideológiou sa začalo opovrhovať. Stratili sa istoty, ktorým ich učili, od sociálneho sa prešlo k tvrdému individualizmu. To, k čomu boli vedení, zmizlo a oni zrazu mali začať fungovať v dobe, ktorá bola úplným opakom ich uvažovania. Nebolo to pre nich ľahké.
3. Toto je zložitejšia otázka. Začal sa objavovať po páde železnej opony a aj keď stále pretrváva, generácie to majú inak. Zatiaľ čo tí tridsať až štyridsaťroční mali problém s adaptáciou a dochádzalo k vnútorným hodnotovým kolíziám, tak generácia, ktorá sa teraz dostáva do produktívneho veku – teda z prelomu milénia a po ňom –, je už o poznanie iná, prispôsobivejšia, agilnejšia.
4. Myslím si, že v spoločnosti je málo istoty, o ktorú sa môžu mladí oprieť. Na všetko existuje mnoho rôznych názorov a pohľadov, často aj úplne protichodných. V bývalom režime boli veci buď čierne, alebo biele, teraz je to nekonečná paleta odtieňov. Pre človeka, ktorý sa začína rozhliadať po svete, to môže byť mätúce. Nie je to však nič, čo by sa nedalo prekonať. Podstatná časť tkvie v školstve, tam by sme mali zapracovať. Učiť deti kriticky a samostatne myslieť, viesť k zodpovednosti za svoj život a svoje činy – či už ide o pozitívne, alebo negatívne dopady.
5. Báť sa znamená mať strach. Ten zažívame, keď sa cítime v nebezpečí, keď zažívame neistotu. Pointa príde o chvíľu. Ako som spomínal, dnešná doba dáva na výber milióny možností toho, čo môžeme robiť, ako môžeme žiť, kde môžeme žiť. Je presýtená informáciami. Súčasné výskumy, paradoxne, dokazujú to, že čím väčšie možnosti máme, tým viac a dlhšie zostávame paralyzovaní. Vyberáme, preberáme, uvažujeme, ako sa rozhodnúť čo najlepšie. Rozhodovanie trvá dlhšie a je náročnejšie. Často sa stáva, že ľudia radšej neriešia svoju situáciu, než by si mali voliť medzi toľkými možnosťami – ich výhodami a nevýhodami. Myslím si, že to zohráva kľúčovú rolu. Pravdou, je že minulý režim ponúkal aj väčšie možnosti dostať vlastné bývanie, to sa na rozšírení ,,mamahotelu“ podpísalo tiež – jednoducho si vlastné bývanie nemôžu dovoliť.
6. To, čím pomáha dnešná doba, sú práve tie možnosti. Slobodná voľba, to isté o čom sme rozprávali doteraz. Len sme hovorili o  tej odvrátenej strane. Mladí môžu cestovať, študovať, robiť si kurzy, učiť sa a využívať jazyky, voliť si povolanie, byť účastní na verejnom živote, venovať sa aktivizmu, angažovať sa v politike. Ďalšou výhodou je rozvoj technológií a internetu. Ľudia môžu komunikovať prakticky s kýmkoľvek na zemeguli, vzdelávať sa bez toho, aby sa pohli z jednej izby.
7. Ako som už spomenul, je náročné sa v nej orientovať, je zameraná na výkon, pre vysokú prestíž je nutné byť už takmer omnipotentný. Ale aby som nezostal negatívny, mám pocit, že sa pomaly začíname ohliadať za seba a okolo seba.
8. Myslím si, že najväčší dopad to má na samotného jedinca a potom na jeho rodinu. Istá skupina si tento spôsob života osvojila a je im blízka – v tom prípade je to v poriadku. Napríklad spojenie starý mládenec alebo  stará dievka v spoločnosti existujú oveľa dlhšie ako v tejto generácii. Niektorí jedinci to tak jednoducho majú. Problém nastáva, ak s tým človek nie je spokojný, a napriek tomu v takomto stave zotrváva. Prípadne, ak je záťažou pre rodinu a svoje okolie – napríklad ekonomicky alebo inak.
9. Môže sa chytiť možnosti hľadať to, čo by sám chcel. Prípadne vyhľadať odborníka psychológa alebo kouča, ktorí mu môžu pomôcť pohnúť sa vpred.
10. Pomocou môže byť bezpečné prostredie, ktoré mu vytvoria. Napríklad tým, že ho budú podporovať, komunikovať s ním o tom, čo by chcel, ako by to mohol dosiahnuť, a v neposlednom rade – dovoliť mu robiť chyby. Nebezpečné je prostredie, ktoré znižuje ašpirácie, podkopáva a spochybňuje každý pokus – alebo to klasické stereotypné: ,,Čo vymýšľaš…“ ,,To sa dalo čakať.“ Vnímať silné stránky, podporovať ich a akceptovať nedostatky.

 

 

 

Branislav Kožuch, katolícky kňaz, správca Oravského centra mládeže

1. Neviem charakterizovať stratenú generáciu 21. storočia. No myslím si, že ste istú definíciu tomu pojmu dali sama. Za mňa samého by som však o súčasnej stratenej generácii nehovoril len o mladých po tridsiatke, pretože si myslím, že ňou sú aj mladí pred tridsiatkou. Nerozpoznanie životného povolania či plávanie bez životného smerovania zároveň nie je len vecou mladých, ale aj dospelých, ktorí možno každé ráno vstávajú do práce, ba možno sú aj v manželstvách, ale oni sami nepoznajú smer svojho života. Prirovnám to k skutočnému strateniu – aj keď som stratený, môžem kráčať, chodiť, behať, celé dni i celé týždne, ale neviem, kde som, a neviem, kam kráčať. Možno aj viem, kam by som sa chcel dostať, ale nepoznám cestu k cieľu…
2. Toto je naozaj ťažká otázka, ak sa na to chceme pozrieť fundovane zo sociologického hľadiska. Zároveň by som nerád zovšeobecňoval to, čo je len môj osobný názor alebo moja osobná skúsenosť. To, čo si myslím, je, že stratenosť sa rodí, keď chýba stálosť – v hodnotách, smerovaní… Keď sa začne spochybňovať smer, ktorým idem, začnem sa strácať. Keď začnem spochybňovať dôležitosť a hodnotu cieľa, tak sa začnem strácať. Keď začnem spochybňovať existenciu cieľa, tak sa začnem strácať. Začnem sa strácať, pretože sa začnem obzerať všade okolo a vyberať si z toho, čo aktuálne vidím, čo sa mi aktuálne zdá ako dobré a správne… Moje rozhodnutia už viac nezohľadňujú cieľ, ale len aktuálnu situáciu… A viesť to môže až k tomu, že si sadnem na kraj cesty – presvedčený, že kráčať nemá zmysel, že ma niekto možno aj oklamal, keď ma poslal kráčať, že to bola hlúposť, keď som začal kráčať…

A môžeme tu hovoriť o mnohých konkrétnych situáciách života – aj v Cirkvi, aj v spoločnosti –, o tom, akú váhu má dnes manželský sľub ako základ sviatosti manželstva, alebo aj o tom, aké svedectvo kňazského života ako života zasväteného Ježišovi uprostred tohto sveta vydávame (a koľko zlyhaní a chýb som tu ja narobil). Alebo o tom, ako je jedno, či ideš na spoveď pripravený alebo nie, veď niečo tam predsa len povieš. Ale aj o tom, ako na začiatku prípravy na sviatosť birmovania hráme hrdinov, keď povieme pravidlá, ale nakoniec birmovku prijmú aj tí, ktorí tie pravidlá celú prípravu nerešpektujú. Môžeme tu hovoriť o tom, ako rodičia doma plačú, že ich deti žijú nie dobre – možno, že chodia neskoro v noci domov, flákajú sa, opíjajú sa, ale nedokážu sa v pravde a s láskou pred nich postaviť a povedať im to, čo by mali povedať, lebo sa sami boja alebo nemajú dosť odvahy, alebo si dokonca myslia, že by to nebola láska… Môžeme tu hovoriť o tom, ako dospelí pred očami svojich detí dokážu klamať a nerešpektovať ani autoritu, ani pravidlá; ako učíme svojimi postojmi, že ak si vieš niečo ospravedlniť a obhájiť (lebo máš na to pádne argumenty a dôvody), tak to vlastne nie je zlé alebo až také zlé… Chcete ešte viac príkladov? A to nechcem hádzať všetkých do jedného vreca. Prosím, prepáčte mi a odpustite, ak to tak vyznieva, že všetko je zlé. To nie je pravda.

3. Opäť – budem vychádzať len zo svojej malej osobnej skúsenosti, ktorú mám. Niečo sa rozšíri do takej miery, do akej mu to dovolím či dovolíme. Či už svojou nevšímavosťou alebo zľahčovaním, alebo pre iné príčiny nečinnosti. Choroba sa často rozšíri, pretože som nevenoval dostatočnú pozornosť svojmu zdraviu, nechránil si ho alebo som si myslel, že to nie je až také vážne. Alebo som dokonca chorobu považoval za normálny stav či len chvíľkový rozmar. A v jednom momente to už môže byť s chorobou také vážne, že aj keď začnem biť na poplach, tak už ju nedokážem zvrátiť či zastaviť. A nechcem vyznieť veľmi fatalisticky a negatívne. Myslím si, že sme ako spoločnosť dovolili, aby sa tento trend rozšíril. A dovolili sme to rozličnými postojmi, ktoré sa dajú prirovnať k tomu, čo som spomínal pred chvíľou.
4. Vo všetkých. Úplne všetkých. A ako veriaci človek by som povedal, že prvou z tých všetkých je postoj voči Bohu. A nemyslím to vôbec ako frázu. No vysvetľovať to viac by bolo na ďalší dlhý rozhovor. (úsmev)
5. Treba sa na to opýtať priamo ich. Možno niektorí aj úprimne povedia, že sa boja. No možno mnohí budú presvedčivo tvrdiť, že to nie je o strachu, ale o tom, že nie sú na to vhodné okolnosti a podmienky. A že oni sú zodpovední, a preto sa neosamostatnia.
6. Spoločnosť sme my, vy i ja. A ako ja pomáham? To je veľmi dobrá otázka. A asi najlepšie by vedeli odpovedať tí, na ktorých mám dosah. (úsmev) Snažím sa im hovoriť pravdu, aj keď nie je vždy príjemná a prináša náročnosť. Ale tiež sa snažím – a veľmi sa za to modlím, aby som to aj naozaj dokázal a nielen o tom hovoril – byť tým, ktorých mám na blízku, otcom.
7. + 8 Že sa stratení – nielen mladí – tvária a vyhlasujú za tých, čo nie sú stratení, ba dokonca poznajú správny smer… A tí, čo ho naozaj poznajú, často mlčia, lebo veď netreba nikoho tlačiť a nasilu presviedčať.
8. Sám si pomôcť nemôže. A prečo by si mal sám pomôcť? Kde sú rodičia? Kde sú skutoční priatelia? Kde je Cirkev? Neučme mladých – a aj sami na to rýchlo zabudnime – že si máme pomôcť v živote sami. Nechajme si pomôcť. Prosím, nechajme si pomôcť. Toto sa naučme. A toto naučme aj mladých. Nechať si pomôcť nie je hanba.
9. Myslím si, že som na to už odpovedal vyššie. A možno najväčšia pomoc je v tom, že si sami nechajú pomôcť, ak potrebujú. Nemôže predsa slepý viesť slepého.

 

 

Marek Madro

Psychológ, riaditeľ internetovej poradne pre mladých IPčko.sk. Je zakladateľom tohto projektu a zároveň psychológom, nesie zodpovednosť za profesionalitu a odbornú pomoc klientom združenia. K vytvoreniu IPčka ho inšpirovali skúsenosti z Oravy, kde založil nízkoprahové centrum pre mladých ľudí. Poradňa IPčko.sk združuje skupinu mladých ľudí, psychológov, sociálnych pracovníkov, vyškolených študentov, ktorí majú túžbu pomáhať ľuďom – mladým ľuďom v náročných životných situáciách prostredníctvom online komunikácie, ktorá je pre mladých najprístupnejšia. Ich filozofia sa opiera o tri základné princípy: prijatie, profesionalita, priateľský prístup. Občianske združenie IPčko chce byť vďaka tomu miestom skutočného stretnutia človeka s človekom. Prevádzkuje aj online linku dôvery pre mladých ľudí so zdravotným znevýhodnením Dobrá linka; Krízová linka pomoci vznikla ako odpoveď na COVID-19 krízu; Online terénna práca je projektom, v ktorom osem psychológov z IPčka denne monitoruje sociálne siete, uzatvorené komunity a livestreamy.

 

 

Branislav Kožuch

Katolícky kňaz, ktorý je predsedom Inštitútu pre podporu a rozvoj mládeže – V.I.A.C. Zároveň je správcom Oravského centra mládeže v Ústí nad Priehradou, v ktorom sa venuje mladým. Cieľom centra je ponúknuť mladým adekvátnu alternatívu voči svetu. Misiou centra, na ktorého čele stojí, je podporovať mladého človeka v osobnom zápase o podobu jeho povolania byť človekom a naplno rozvinúť potenciál, ktorý v ňom drieme. Táto podpora pre mladých je postavená na štyroch základných pilieroch: V (vero) = pravda – prináša slobodu; I (ispiratione) = inšpirácia – dáva slobodu Ducha; A (adrenalina) = adrenalín – dvíha slobodu z komfortu; C (communita) = spoločenstvo – overuje pravosť slobody.