Čo je vlastne tvrdé? Reč, či naše srdcia?

„Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!“ Tieto slová zazneli z úst niektorých Ježišových nasledovníkov tesne predtým, ako od neho odišli. V rôznych obmenách ich počuť aj dnes z úst mnohých, ktorí opúšťajú svoje kostoly, spoločenstvá či cirkvi. Niekedy aj svojich blízkych či priateľov. Avšak, čo je skutočne tým, čo je tvrdé? Reč, či naše srdcia?

Autorka: Patrícia Kováčiková, študentka Kolégia Antona Neuwirtha

Spomínam si na zopár rozhovorov, po ktorých som preliala potoky sĺz. Často boli poriadne horké. Moju hrdosť zranila tvrdosť slov, ktorých zámerom bolo poukázať na nejakú ťažko prijateľnú skutočnosť (zväčša to bola nejaká moja chyba či zlyhanie) a ukázať mi z nich cestu von. Hoci boli, verím, vyslovené s dobrým úmyslom, spôsob, akým boli povedané, v prvej chvíli celkom zastrel ich posolstvo a vo mne vzbĺkol hnev. Keď som neskôr v pokoji premýšľala o tom, čo som počula, takmer každý jeden raz som v nich našla aj veľký kus pravdy.

Nepohodlné tvrdenia (všimli ste si tú podobnosť so slovom tvrdosť?) zväčša zvykneme odbíjať dvoma zbraňami – hnevom a ľahostajnosťou. Striedame „je to jeho chyba“ s „mňa sa to netýka“ a občas ich zmiešame dohromady. Málokto sa dobrovoľne vystavuje kritike. A málokto, keď ju už (často celkom nedobrovoľne) dostane, je ochotný zastaviť sa a premýšľať nad ňou. Človek zvykne skôr mávnuť rukou alebo sa cítiť ublížene. Sú skutočne tie tvrdé slová tým, čo nám zavadzia a škodí? Nie je tým, čo nám bráni vidieť pravdu o nás samých, skôr naša (tými tvrdými slovami) nabúraná predstava? A nie je ona v konečnom dôsledku aj tým, čo nám ubližuje?

Každý z nás má nejaké predstavy o sebe samom. Sama často bojujem o čo najpravdivejší pohľad na seba. Keď ma niekto nahnevá a začnem kričať, alebo sa len v tichosti trápim, zväčša mi napadne niečo v zmysle: „To on ma vytočil, má otrasnú povahu,“ a podobné veľavravné obvinenia, ktoré však o podstate toho, čo sa vo mne odohráva, nevravia celkom nič. Je ťažké stíšiť sa a nazrieť do svojho srdca.

Len občas mi napadne spýtať sa v tých chvíľach seba samej, či náhodou nekričím kvôli tomu, že problém je vo mne a nie v druhom človeku. Rovnako zriedka premýšľam nad tým, či slová, ktoré sú také tvrdé, nie sú práve tými, ktoré potrebujem počuť. Či nie sú brúsnymi kameňmi pre môj tvrdý charakter a moje srdce.

Nechcem tým tvrdiť, že sa máme nechať zraňovať bezohľadnými či drzými výrokmi a neohradiť sa, keď sú prekročené zdravé hranice. Rovnako netvrdím, že máme byť takými ohlasovateľmi pravdy, od ktorých budú ľudia chodiť „dorobení“ a ktorých budú radšej zďaleka obchádzať. Niekedy skutočne nie je namieste vyšplechnúť človeku pravdu do tváre; či skôr karikatúru pravdy, lebo pravda bez lásky je len drzosťou.

Chcem tým povedať to, že nesieme zodpovednosť. A že ju nenesieme len za to, čo a ako povieme, ale aj za to, čo počujeme. Aktívne počúvať, nechytať za slovíčka a skutočne sa zamyslieť nad zmyslom počutého, si vyžaduje cvik a zakaždým novú dávku odvahy. Odvahy postaviť sa svojim predstavám čelom a nechať ich obrúsiť.