Čo by si na mojom mieste robila ty, Mária?

Možno nám táto otázka znie v hlave ako výčitka, keď nám kdesi sladko na kázni zaznie: „Žite tak, ako žila Mária!“ Mala ona vôbec do činenia s takými extrémami, ako mám dnes ja, ty, my všetci? Čo by robila, keby…?

 

Keď padnú všetky plány

Všetko to vyzeralo tak skvelo: náš vzťah a naše manželstvo. Naše deti, ich presný počet, zdravotný stav. Naša stavba nového domu v dobrej štvrti. Náš postup v zamestnaní, zúročenie vzdelania a istota finančných zdrojov. Naše zariadenie života, dovolenky na oddych. Mali sme celkom fajn predstavy o tom, ako to môže byť dobré. Také dobré, že by ani Pán Boh nemohol protestovať. Ale… všetko to nejako padlo… Čo by si na našom mieste robila ty, Mária? 

Celkom jednoducho to isté, čo som urobila na začiatku príbehu, ktorý vnímate z riadkov Písma. Hovorí sa tam, že som bola zasnúbená s Jozefom. Mala som ho rada! Bol to čestný, pravdivý, láskavý človek, ktorý miloval Boha a mňa. Takto som si predstavovala svojho manžela. Snívali sme – obaja. Aké to bude, až budeme svoji. Koľko detí budeme mať. Aký dom si postavíme. O koľko viac bude musieť Jozef pracovať, aby sme mohli zariadiť naše prvé bývanie. Och! Snívali sme a snívala som ako žena rovnako, ako vy teraz. O dobrých veciach. Naozaj, aj ja som si bola istá, že Boh sa z týchto snov teší a že nie sú zlé. Ale do toho prišiel… anjel. Ponuka, ktorú vyslovil, bola zvláštna a celé to bolo príliš rýchle. Avšak ja som vedela, že v tom mojom vyslovenom „áno“ je škrt MOJICH predstáv.

 

 

Ako sa to vôbec dá prijať? Jedine tak, že uveríš, ako ja som verila a verím, že Boh vie lepšie, čo potrebujeme, v čom porastieme, prečo nás poveruje inou, dôležitejšou, hoci ťažšou úlohou a cestou. Veriť, že mi nerobí naschvál, ale dáva šancu byť dôležitou súčasťou jeho plánov. Je asi hlúpe sa pýtať, ktoré sú lepšie a presnejšie, dokonalejšie a krajšie. Ak ti padá sen… plán… predstava… nie je priestor vyčítať Bohu: „Čo mi to robíš? Ty ma nemôžeš milovať, ak mi toto nedovolíš, ak mi toto berieš!“ Je priestor na skúšku tvojej viery, pretože v okamihu pádu tvojej predstavy sa ťa Boh pýta: „Veríš, že mám pre teba niečo lepšie, ako si si vymyslel sám?“ Závisí iba od teba, akú odpoveď mu v slobode dáš. A táto odpoveď je aj meradlom výšky tvojej viery a tvojho vzťahu s Otcom, ktorý vždy dáva len dobré dary. Aj keď tomu práve nerozumieme. Ja viem len jedno: vernosť a dôveru bohato požehná.

 

 

Dobre, to sú plány. Ale je tu aj realita. Ako môžem súhlasiť s mojím manželom, ktorý neberie do úvahy moju situáciu, city, potreby? Chápeš to, Mária? Rozhoduje často rýchlo a ja len ťažko preglgnem.

Rozumiem. Nemysli si, že mi bolo všetko jedno, keď ma jednej noci, možno len chvíľu po tom, čo som nadojčila malého Ježiša, Jozef zobudil a povedal: „Musíme okamžite ísť!“ Okamžite? A zbaliť sa? Veď… bábätko… ja… my… Čo na seba, čo jesť? A teraz v noci? Namiesto spánku? „Hneď, poď!“ Hej, mohla som urobiť scénu a nesúhlasiť. Mohla som sa šuchtať a baliť po svojom more vecí, ktoré by sa nezmestili na jedného somára. Ale… to už by bol iný príbeh. O tom, ako Herodes zabil Vykupiteľa skôr, ako by sa postavil na vlastné nohy, lebo jeho mama mala svoj vlastný pohľad na veci a tak aj konala.

A tých mojich „ale“ mohlo byť viac: napríklad, keď sme sa z Egypta nevrátili späť do Betlehema, domov…, ale do Nazareta. Nikoho sme tam nemali. Iba Jozefovu istotu, že tam budeme v bezpečí. Pozri, možno ozaj máš manžela, ktorý ťa neberie vážne, alebo manželku, ktorá ťa nerešpektuje. Ja sa pýtam len jedno: ste v tom manželstve len vy dvaja? Od počiatku stvorenia je totiž v každom manželstve, aj v tom našom to tak bolo, mocne prítomný Boh. Ak chcete ťahať za jeden povraz, máte sa stavať spolu pred neho. Vtedy nech sa deje čokoľvek, vieš, že tento človek vedľa teba sa usiluje kráčať s Pánom. Ak si žena, uver, že Boh si ho vedie. Ak si muž, rozumej, že aj cez ňu môže a má hovoriť k tebe Boh. A tak k sebe pristupujete s úctou a rešpektom.

Ak to jeden z vás nechce robiť alebo mu je to jedno, ten druhý nie je sám: môže celý váš vzťah, toho druhého „bez spolupráce“ odovzdať Bohu do rúk. A to sú iné ruky! Nehovoriac o tom, ako citlivo tieto Božie ruky reagujú na modlitby manžela. Funguje to. No treba k tomu pridať ešte aj dôveru, že nech sa udeje čokoľvek, vždy máš okrem lásky voči tomu druhému použiť dar rozumu, dar poznania a rozlišovania situácie, dar odvahy konať. Neboj sa. Ak urobíš všetko, čo má poviesť k dobru medzi vami, a aj tak to tak nevyzerá, nechaj konať Boha – a ty pros. Aj ja som bola prekvapená. Správami z Betlehema. Vysvetlením Jozefa po návrate do Nazareta. A bola som na neho hrdá, že je taký citlivý na Boží hlas, aj keď nebol čas vysvetľovať. A možno by som tomu nebola porozumela. Daj Bohu šancu, aby si precítil hrdosť na svojho manžela… alebo len na zásah Boha, ktorý by si nikdy nečakal. Boh vždy stojí na strane manželstva! A koná aj vtedy, keď sa ti zdá, že sa nedeje nič.

 

 

Vieš, Mária, mňa dosť „vytáča“, ako ma druhí, aj tí kostolní, posudzujú. Ako omieľajú moje meno, môj život, výchovu, správanie v ústach dokola a vždy vedia lepšie, čo mám robiť inak. Znechucuje ma to. Nemám chuť sa na tých ľudí ani pozrieť, nieto s nimi hovoriť! Toľko predsudkov, a perfektných riešení vraj mne na mieru!

Pozri: bežná rodina v našich časoch mala vagón detí. Nemať ich znamenalo boží trest. Mať len jedno – byť divní. My sme boli divní už len tým, ako si ma Jozef zrazu rýchlo vzal. Myslíš si, že vtedy neboli klebety a „dobre mienené rady“? Myslíš si, že nechali na pokoji našu svadbu a len jedno dieťa, aj to také zvláštne, náš vzťah, taký iný? Môžem ti spokojne povedať, že jazyky boli vtedy rovnako ostré a protivné, prerážajúce srdce, ako sú dnes. Užili sme si. Aj ja. Ako na to? Jednoducho: pred koho sa máš stavať, kto je tvojím darcom hodnoty? Kto vie najlepšie, kto v skutočnosti si, čo vládzeš a čo nie, aké máš ťažkosti a aké dary, aký si mal deň a čím všetkým si si prešiel? Na čej mienke ti má najväčšmi záležať? Hej, Boh! On je darcom tvojej hodnoty tak isto ako mojej. Vieš, čo by ti povedal on? Ľudia, aj keď by si sa ako snažil, ti niekedy nevedia a nemôžu úplne porozumieť. Lebo sú veci medzi tebou a Bohom, ktoré sa odkryjú možno časom, možno až vo večnosti. Ak je tvoj vzťah s ním zdravý a silný, nemôžu ťa reči iných raniť. Lebo ty vieš a Boh vie. A on sa ti nikdy nevysmeje, ani keď urobíš chybu. To úplne stačí.

 

 

A teraz, Mária, smrť… bolesť… zážitok zrady priateľov… opustenosť… tá bezmocnosť, keď nevieme meniť veci, vrátiť späť čas, ľudí, zdravie, ktorí sú nám takí vzácni.

Viem o tom dosť. Nielen v čase, keď Jozef bol povolaný do večnosti a ja som ostala sama. Ako som sprevádzala Ježiša, svojím citlivým srdcom som vytušila mnoho nebezpečenstva, ale poznala som aj Boží zámer. Nechci vedieť, ako som ťažko znášala čas od okamihu, ako Judáš zradil svojho Pána. Prejsť na Golgotu a vidieť umierať svoje dieťa… jediné dieťa… a pritom vedieť, KOHO zabili… Ale aj tu platí: Boh vie, čo robí. Napriek tomu, že je to ťažké. Napriek tomu, že to bolí. Napriek tomu, že strácame. Ako to povedal Ježiš? Ak zrnko neodumrie… neprinesie veľkú úrodu. Aj ty si zrnko. Aj tvoje vzťahy a láska k tým, ktorí odchádzajú, sú zrnkom. Iba vtedy, ak ich dáš do úrodných rúk Boha, môže z nich narásť niečo viac. Ak to neurobíš, zahnijú… a ty so svojou bolesťou. Ja som dokázala stáť pod krížom, čakať na vzkriesenie iba s pevnou vierou, že toto nie je koniec, hoci pre ľudí to koniec už bol. Vedela som, že Boh sa ešte oslávi, natoľko som si ho poznala. Ako si ho poznáš ty?

… no vidíš… vlastne som Ti nepovedala nič nové… iba to, aby si poznával, miloval a naplno dôveroval Bohu, ktorý nikdy nekončí situáciu tým, že berie, raní, opustí. Ale tým, že odpovedá na tvoju vieru… mierou vrchovatou, natlačenou… Mne odpovedal. Odpovie aj tebe.