Čo asi prežíval otec zosnulej Anky Kolesárovej?

Ankin príbeh je nám už dosť známy. Ale čo prežíval Ankin otec? Ako sa vyrovnával s jej smrťou? Poznačila dcérina smrť jeho vieru? Alebo ako tieto všetky udalosti zmenili jeho vzťah k Bohu?

Ankin príbeh zmenil aj mňa

Ankin príbeh ma hlboko zasiahol ešte ako mladé dievča. Vo Vysokej nad Uhom sa formovalo moje srdce, moja viera. Dá sa povedať, že by som vďaka nej určite nebola takou ženou, akou dnes som. Anka mi tiež pomohla vyprosiť si manžela, dokonca som ho spoznala priamo na jednej z pútí, ktoré sa tam organizujú. Dnes však vnímam Anku o čosi inak, zrejme aj na základe toho, čo som neskôr prežila.

 

 

Aký zmysel má smrť?

Keď som približne po roku narodenia nášho prvého syna zažila spontánny potrat, spôsobilo to vo mne veľký smútok. Sklamanie z vlastného zlyhania, ktoré som nedokázala ovplyvniť, otrasenie mojej viery, depresie… Môj smútok sa opäť prehĺbil, keď sa podobný scenár zopakoval o pár mesiacov neskôr.

Nerozumela som tomu, prečo smrť našich nenarodených detičiek nezachránila ani modlitba, ani náročná liečba, ani veľká túžba ich prijať. Mojím najväčším otáznikom bolo prijať ich smrť – prečo sa ich príbeh mal skončiť takto? Má ich smrť nejaký zmysel? Veď predsa oveľa lepšie by bolo, keby žili!

 

Jóbovi priatelia

Pri mojich ťažkostiach som sa cítila aj veľmi osamelo. V mojom okolí som nemala nikoho, kto by niečo podobné zažil. Moja rodina aj priatelia sa síce snažili pomôcť mi, ale musím sa priznať, že mi tak trochu pripadali ako z Jóbovho príbehu. Nechcem ich tým nejako uraziť, určite mi chceli pomôcť, lenže podobne ako u spomínaných biblických priateľov, sa aj ich slová často minuli účinkom pri úsilí povzbudiť ma.

Ich hľadanie a zvažovanie príčin, prečo sa to všetko stalo, mi skôr ubližovalo, ako by mi to malo pomôcť. Veď poučme sa z Jóbovho príbehu. Aj jeho priatelia ho prišli utešiť, ale svojimi slovami ho skôr zarmútili. Prečo sa teda dejú ťažké veci aj ľuďom, ktorí úprimne kráčajú za Bohom? To teda neviem! Ani samotný Boh neodpovedá Jóbovi na jeho otázky. Nehľadajme teda hlúpe odpovede ako Jóbovi priatelia. Radšej dôverujme Bohu. Tichá odovzdanosť a modlitba sa cení oveľa viac než zbytočné slová.

 

 

Ankin ocko

Po istom čase a pýtania sa Boha v modlitbe som si opäť spomenula aj na Ankin príbeh. Na sociálnych sieťach som sledovala rôzne aktuality týkajúce sa blahorečenia a tiež rozličné kontroverzné články, ktoré o nej pribúdali. Akosi nanovo som sa nad jej príbehom začala zamýšľať a moje myšlienky sa zavŕtali okolo jej ocka. Začala som sa pýtať:

 

„Aké to asi bolo, Janko? Aj ty si prežil smrť tvojho dievčatka! Bola to tvoja jediná princezná! Srdce ti po jej smrti muselo puknúť od žiaľu. Tá bezmocnosť, tie výčitky, že si mohol urobiť niečo inak, museli byť príšerné. Ako si potom vnímal Boha? Bol si zmätený, ako som bola aj ja – po smrti mojich nenarodených detičiek?“

 

 

Odpoveď na otázky

Po takýchto mojich myšlienkach som si uvedomila, že pre Ankinho ocka a jeho okolie musela Ankina smrť vyzerať navonok ako koniec jej príbehu. Počas vlastného života zrejme nevidel to ovocie, ktoré Ankin skutok následne priniesol. Verím však, že Boh mu dal počas jeho života nádej a silu aj napriek všetkému ťažkému, čo musel prežívať.

A potom som dostala odpoveď na moju otázku. „Ankina smrť navonok nevyzerala vôbec dobre. Dievča, ktoré malo život pred sebou, zomrelo. Čo je na tom dobré? No nebyť konca Ankinho života, koľko nových začiatkov mladých ľudí by vôbec nebolo. Ja osobne by som sa možno vôbec nezmenila, nespoznala svojho manžela a nezažila toľko požehnania. A potom tie tisícky ľudí, ktorí prichádzajú na miesto, kde zomrela, ktorí menia svoje životy.“

 

 

Nový začiatok

Život ide ďalej a ja sa stále pýtam. Bolesť zo smrti sa nikdy nedá úplne zahojiť. Myslím si, že ani Ankin ocko sa nikdy nezmieril s tým, čo sa s jeho dcérou stalo. Ale určite sa to aspoň snažil prijať.

Aj ja sa modlím, aby som dokázala prijať to, že som nemohla porodiť naše detičky živé. Mám však vieru, že sa už teraz tešia z prítomnosti nebeského Ocka a prihovárajú sa za našu rodinu. Neviem prečo sa niektoré príbehy končia uzdravením a niektoré smrťou. Ale verím, že Boh si vie všetko použiť na dobré.

Vďaka Bohu za Anku, ktorá nás učí, že smrťou sa náš príbeh zdanlivo nekončí, ale naopak, pokračuje a pre iných môže byť dokonca novým začiatkom. A predovšetkým veľká vďaka za Ježiša, ktorý pre nás absolútne nepochopiteľnú smrť porazil, aby nám všetkým daroval radostný život v nebi!