#Čnosti: Skutočný súcit pomáha niesť bremeno druhým
Často máme svoju vlastnú predstavu, akí by sme mali byť voči svojim blízkym. Chceme správne reagovať, vedieť spracovať rôzne situácie, pomôcť im. Druhých často upokojujeme, no k sebe sme prehnane kritickí a nechceme si dovoliť zlyhať. Aj jedno z najväčších prikázaní vraví, že máme milovať svojho blížneho ako seba samého. Na to, aby sme vedeli byť súcitní k iným, musíme sa naučiť byť takí sami k sebe. Čo to vlastne súcit je?
Rôzne zdroje prinášajú aj rozličné definície súcitu. Jeden z nich hovorí, že súcit je citlivosť k bolesti seba aj iných a rozhodnutie niečo s tým urobiť.
Súcit je motivácia k láskavosti a potrebuje vzájomne prepojené schopnosti a zručnosti:
- citlivosť – schopnosť všimnúť si, začať vnímať bolesť,
- ľútosť – ochota dovoliť si byť dotknutí bolesťou, príbehom druhých, ale aj svojím vlastným trápením,
- empatia – schopnosť porozumieť tomu, čo sa deje, z rôznych perspektív, vcítiť sa do pocitov iných,
- tolerancia k nepríjemným pocitom – schopnosť neodvrátiť sa od bolesti, úzkosti seba ani iných,
- neodsudzovanie – schopnosť vnímať problémy iných aj seba bez toho, aby sme vynášali súdy o druhom človeku alebo o sebe,
- odolnosť – schopnosť dávať pozor na skĺznutie k úzkosti kvôli úzkosti blízkeho,
- odvaha – potrebujeme ju častokrát na to, aby sme vedeli vytrvať v rozhodnutí zmierniť bolesť,
- múdrosť – schopnosť porozumieť, že hodnota každého človeka sa neodvíja od jeho schopností a výkonov, ale sme na jednej lodi a potrebujeme si navzájom pomáhať.
Dôležité je však v prvom rade vybudovať si správnu citlivosť voči sebe samým. Rozpoznať sami v sebe bolesť, úzkosť, hnev, zranenie, konflikt, zmätok, pochybnosť, strach… Ak sa nám podarí byť súcitní sami so sebou, ak dokážeme prijať seba aj so svojimi nedokonalosťami, veľmi nám to pomôže aj pri prejavovaní súcitu iným ľuďom.
SÚCIT STAČÍ
Svet potrebuje súcit. No ten, ktorý je prezentovaný v médiách či na sociálnych sieťach, je často len falošnou verziou. Oddeľuje sa od iných skutočností, ktoré súcit potrebuje, aby bol čnosťou. V mene falošného súcitu môžeme zájsť až tak ďaleko, že budeme schvaľovať napríklad potraty, eutanázie a množstvo iných skutkov. Problém je v tom, že ak sa súcit oddeľuje od lásky, svetla, veľkodušnosti, nádeje, trpezlivosti, odvahy a odhodlanosti, nie je ničím iným, iba akýmsi heslom, za ktorým sa skrýva účelovosť alebo osobný prospech. Súcit nemá byť ľahkou a rýchlou cestou von z problémov.
Súcit nás motivuje hľadať riešenia. Už aj samotné prejavenie súcitu je veľkou pomocou. Aj keď by to bolo ideálne, ak by viedol k riešeniu utrpenia druhého, súcit nám pomôže zjednotiť sa s utrpením blížneho. Súcitné správanie k sebe samému nám zase pomôže utíšiť vnútorného kritika, a tým nám zlepší schopnosť hľadať riešenia našich bolestí namiesto toho, aby sme podľahli znechuteniu alebo sebaľútosti.
VIAC SÚCITU, MENEJ BOLESTI
Sv. Tomáš Akvinský hovorí o súcite v diele Summa Theologiae. Tvrdí, že súcitní priatelia sú schopní pomôcť niesť bremeno trpiaceho človeka, a tak mu ho tým uľahčovať. Bolesť a smútok tlačia človeka k zemi, trápia ho, ničia. No súcit priateľa pozdvihuje a bremeno sa umenšuje. Ďalší aspekt súcitu podľa Tomáša Akvinského je ešte pozitívnejší. Táto čnosť má korene v láske. Vidieť a mať pri sebe skutočne súcitného človeka je pre trpiaceho svedectvom lásky, zaplaví ho pocit aspoň maličkého šťastia, pretože vidí, že ho niekto má rád a je s ním v ťažkostiach.
Prehrešuje sa (človek), ktorý svojím blížnym pohŕda, lež súcitiaci s úbožiakmi budú blažení. (Prís 14, 21)
Ježiš je najlepším príkladom súcitu a sám nás k nemu aj pozýva, pretože sám si prešiel ľudskými slabosťami (Hebrejom 5). Prišiel na zem, prežíval problémy ľudí, ktorí prichádzali za ním a sám znášal utrpenie za nás. Mal priateľov a prejavoval im svoj súcit, či už to bolo na svadbe v Káne, pri stotníkovi, ktorý mal chorého syna, ochrnutému, ktorého k nemu priniesli cez strechu, alebo Lazarovým sestrám.
CVIK ROBÍ MAJSTRA
Viac o tom, ako sa súcit prejavuje a buduje, nám popísala klinická psychologička Mária Tiňová:
Všetci sa rodíme so schopnosťou byť súcitní. Ako veľmi sa u nás schopnosť súcitu rozvinie však súvisí s tým, do akej miery boli tieto mozgové dráhy u nás stimulované. Stimulované sú vždy, keď sa k dieťaťu skloní jeho blízka osoba a pomôže mu zvládnuť nepohodu, napätie či bolesť, keď ho utíši. Nikto z nás si nevyberá prostredie, do ktorého sa narodí a v ktorom vyrastá, a preto sa aj naša schopnosť súcitu líši.
Ľudia, ktorí v detstve nezažili dostatok lásky alebo ktorým sa udiala krivda, šikana, tragédia, môžu byť vnútorne veľmi opatrní, ostražití. Môže sa im zdať dôležitejšie dávať si veľký pozor, aby neboli znovu zranení. Navonok to môže vyznievať tak, že chcú mať všetko pod kontrolou a sú na seba a svoje okolie tvrdí. Môže byť pre nich problémom prijať súcit od niekoho iného, môžu sa vyhýbať láskavosti k sebe samým. Ak im chceme pomôcť, potrebujeme sa napojiť práve na túto ich bolesť a ukázať im, že nie sme pre nich ohrozením. Môže to byť veľmi náročné a je to podstatou terapeutického prístupu Terapie zameranej na súcit.
Našťastie, schopnosti a zručnosti súcitu môžeme v sebe rozvíjať aj v dospelosti, tým, že sa cielene snažíme v sebe pestovať a rozvíjať zručnosti a schopnosti, ktoré sú popísané vyššie v článku.
Môžeme teda:
- pestovať v sebe citlivosť, všímavosť a neposudzovanie, prostredníctvom meditačných cvičení alebo modlitbou ticha,
- pestovať v sebe láskavý hlas, ktorý bude komentovať náš život namiesto bežného vnútorného kritika (viac v úlohe dňa).
Ak sa vám podarí takto si súcitný hlas v sebe nacvičiť, budete ho mať k dispozícii aj pre ľudí vo svojom okolí. Veď ak dokážem byť láskavý a súcitný sám k sebe, keď u seba poznám všetky nedokonalosti a chyby, je oveľa ľahšie vedieť prijať aj tých, čo sú okolo mňa.
Niektorí ľudia sa boja, že ak začnú byť súcitní, bude to znamenať, že rezignovali na svoj rast, že sa prestanú zdokonaľovať a stanú sa z nich (alebo ich blízkych) lenivci. Tu je namieste povedať, že náš mozog sa v stave ohrozenia a stresu nie je schopný učiť, vytvárať blízkosť ani byť tvorivý. A toto sú presne schopnosti, ktoré potrebujeme, aby sme rástli a zdokonaľovali sa. Takže – prejavovaním súcitu sebe aj iným máme šancu sa upokojiť a umožniť, aby sa naše schopnosti mohli realizovať a my sme sa zdokonaľovali.
Richard Rohr v jednej zo svojich úvah hovorí:
„Väčšina z nás sa učila, že Boh nás bude milovať AK a KEĎ sa zmeníme. V skutočnosti vás ale Boh miluje tak, že sa dokážete meniť. Tento vnútorný zážitok lásky sa stáva motorom zmeny.“
Úlohy (nielen) nadnes:
- Vyberte si postavu z filmov, literatúry, spomedzi svätých, ktorá podľa vás reprezentuje zručnosti a schopnosti citlivosti, empatie, láskavosti, odvahy a múdrosti. Predstavte si, že sa poznáte a tento človek vás má rád a drží vám palce. Keď si všimnete, že ste sa pri nejakej príležitosti vnútorne k sebe škaredo správali (napr.: Aká si nešikovná, že si rozliala to mlieko! Alebo – Toto sa môže stať len tebe, že ideš takto neskoro!), skúste si predstaviť, ako by takúto situáciu okomentoval tento váš priateľ a fanúšik. Nevadí, že sa vám to nepodarí hneď, možno vám láskavé slová napadnú až o dve hodiny. Zapíšte si ich a nabudúce to už možno nebude trvať tak dlho.
- Predstavte si, že sa nepríjemnosť nestala vám, ale dobrej kamarátke, kamarátovi. Ako by ste to okomentovali?
Autor: Karolína Smolinková
Snímka: pexels.com