Cirkev o sexe – mala by mlčať!

Pred rokom (22. apríla 2019) zverejnili topky.sk Veľký sexuálny manuál pre slovenských kresťanov katolíkov. O čom sa v ňom píše a aké sú naň reakcie?

Keď si prejdete facebookovú stránku topky.sk, nájdete rôznorodé články na ešte rôznorodejšie témy. Tento portál prezentuje dnešnú dobu plnú fluidného myslenia, ktorá nevníma, že existujú dôležitejšie a menej dôležité informácie. Všetko mieša v jedno a odovzdáva svojim čitateľom zmes bulváru s informáciami, ktoré sú pre človeka často absolútne nedôležité.

K tomu pridáva „šokujúce“ správy a sem-tam predostrie pikantné témy. Aj samotný popis tejto stránky znie: „Spájame seriózne denné správy s obľúbeným bulvárnym obsahom.“ To znamená asi toľko, že nikdy nevieš, či sa dočítaš niečo hodnotné, alebo či len zahrajú na tvoje emócie a vzbudia v tebe hnev, vášeň alebo nenávisť.

Preto keď som uvidel na tomto portáli článok s názvom Veľký sexuálny manuál pre slovenských kresťanov katolíkov, hneď som predpokladal, že nepôjde o snahu ponúknuť ľuďom pravé hodnoty v oblasti ľudskej sexuality, ale rypnúť si do Cirkvi a vysmiať sa z toho, aké zastarané názory má. Poodhaľovalo to pokračovanie názvu: „Cirkev radí! Čo si môžete užívať a čo je už hriech,“ ktoré tiež poukazuje na nepochopenie morálky.

 

 

Nevyzerá to tak zle…

V úvode sa človek dozvie, že v článku bude prezentovaný rozhovor s „CSIDr. Martinom Kramarom, ThLic., hovorcom Konferencie biskupov Slovenska“. To vzbudí pozornosť a niekto by to mohol obhájiť ako skutočnú snahu podať správnu náuku. Musím povedať, že odpovede otca Kramaru sú naozaj prejavom túžby katolíckeho kňaza odovzdať pravú náuku Cirkvi v oblasti intímneho života.

To, čo však ukazuje pravý úmysel autora článku (respektíve redakcie), sú obrázky, ktoré tento text sprevádzajú. Vášnivo pootvorené ženské ústa, polonahí muž a žena v posteli a žena oblečená (ak sa to tak dá nazvať) v „sexi bielizni“. Tu nešlo o odovzdanie katolíckej morálky, ale o podprahové pohrdnutie touto náukou. Článok mal viesť k tomu, aby ľudia kritizovali zastaranú Cirkev (čo určite otec Kramara nepredpokladal).

Dôkazom sú aj nesprávne formulované otázky: „Aké hriechy podliehajú spovedi a je lepšie vyhnúť sa im?“ Katolík vie, že sa má vyhnúť každému hriechu, pretože je to vnútorné a absolútne zlo. „Ak spovedajúci sa dostane rozhrešenie, aké sú „tresty“ za hriechy?“ Táto otázka nepriamo poukazuje na myslenú krutosť Cirkvi a jej pýchu v tom, že môže trestať iných za ich konanie. Jednoducho, tento portál dokázal zosmiešniť takú dôležitú tému, akou je ľudská sexualita, len preto, aby mal mnohých čitateľov, ktorí na tento článok kliknú. A vlastne čomu sa čudujeme v dnešnej dobe, však? No smutné je, že mnohí čitatelia im „skočili na lep“ a reagujú presne tak, ako sa dalo predpokladať – kritikou Cirkvi a jej vstupovania do manželských spální, kde podľa nich nemá žiadne miesto. Dovoľte zacitovať a vyjadriť sa k pár komentárom (či už pod článkom na webovej stránke, alebo na sociálnej sieti).

 

 

Komentáre čitateľov

„Ako môže katolícky kňaz, ktorému je sex zatrhnutý, radiť v tejto oblasti? jedine, žeby to bolo inak!“ – Typický spôsob výčitky, ktorý nikdy neadresujú napríklad psychológom či psychiatrom (ani oni nemusia trpieť všetkými chorobami, ktoré liečia, či hej?). Zároveň dezinformácia o „zatrhnutom sexe“ je tiež častá. Ľudia, prosím, pochopte konečne, že celibát každý adept na kňazstvo prijíma dobrovoľne. On sám sa rozhoduje, že chce žiť ako kňaz naplno, a preto sa zrieka manželského zväzku. Je to jeho voľba a vás do toho nič (rovnako ako sa on nestará, „prečo si si vzal za ženu práve túto ženu“).

„Robte to, načo mate obaja chuť a nejakej cirkvi je do toho veľké hnedé.“ – Áno, tiež častá námietka dnešnej doby, že vlastne všetko je dovolené. Sloboda znamená svojvôľa a neexistujú veci, ktoré sú objektívne nesprávne. Veď každý človek je normou sebe samému. Pozor, ľudia, tu sa staviame na Boží piedestál! A vždy, keď to človek urobí, spôsobuje tým utrpenie ľuďom okolo seba.

„Pobavil som sa dobre. Ale teraz vážne: Sexuálne veci a problémy s nimi spojené treba preberať s lekárskymi odborníkmi – sexuológmi, a nie s farármi.“ – Áno, sexuológovia určite zohrávajú dôležitú úlohu v riešení intímneho života. Avšak tu treba rozlíšiť dve roviny – fyzickú (telesnú) a duchovnú. V tej duchovnej toho sexuológ veľa neporadí, rovnako ako kňaz nerieši najmä tú telesnú. Kňazi odovzdávajú náuku Cirkvi, ktorá učí to, čo učil Kristus, čo učil Boh. Teda odovzdávajú nemenné pravdy v oblasti viery a morálky. Kňaz to nerobí preto, aby si niečo dokázal, ale aby chránil ľudí. Iba pravda nás oslobodzuje a robí z nás plnohodnotných ľudí. Iba Božia morálka je vždy nemenná, pretože on je nemenný. Ak postavíme morálku na ľudskom úsudku, zajtra bude dovolené to, čo bolo nemorálne včera.

„Pedofili a homosexuáli idú radiť o normálnom sexe a mudrovať o rodine ktorú sami nemajú:-)))) a spovedať za svoje hriechy by sa mali v prvom rade oni sami, no kedže si z vlastných hriechov vôbec nič nerobia, tak je to zas len nástroj na ovládanie oviec…a “manuálne” by si to mal urobiť ten Frankenstein na fotke, evidentne mu to chýba:-))))“ – Z tohto komentára je mi asi najviac zle, ale vystihuje postoj mnohých ľudí, preto ho tu spomínam. Na prvom mieste podotknem, že urážka a pohŕdanie predstaviteľmi či členmi Cirkvi je dnes na bežnom poriadku. Každý si o nás vie „obtrieť ústa“ a kopnúť si. Výsmech a potupa nie je ničím výnimočným – hlavne pod pseudonymom na internete (aby náhodou nemuseli niesť následky za svoju neslušnosť).

 

 

Ďalej razantné vyjadrenie, že kňazov zaujímajú iba hriechy ostatných a o vlastné sa nezaujímajú – kde autor komentára berie túto istotu? Iste, možno aj takí sa nájdu. Ale Cirkev už stáročia opakuje, že kňaz, aby bol dobrým spovedníkom, musí byť najprv dobrým penitentom (pre neznalých – tým, ktorý sa spovedá). Či si verejnosť myslí to alebo tamto, kňazi sa chodia spovedať, respektíve Cirkev im dáva túto povinnosť, pretože si je vedomá, že každý člen Cirkvi (aj kňaz) je hriešnik náchylný upadnúť do nesprávnej voľby. Len aby to teraz niektorí nepochopili tak, že to znamená, že kňazi na bežnom poriadku páchajú ťažké hriechy (ak moderný človek ešte vie rozlišovať medzi ťažkým a všedným hriechom).

No a napokon, asi najčastejšia výčitka medzi komentármi – „pedofili a homosexuáli nemajú čo hovoriť o nehriešnom sexe…“ Tu chcem podotknúť, že aj keby to boli akíkoľvek hriešnici, ak odovzdávajú náuku Cirkvi, nič to nemení na jej správnosti. Náuka Cirkvi je platná a správna nie vďaka morálnemu statusu tých, ktorí ju hovoria nahlas. Je správna, pretože odovzdáva Kristovo učenie – a jemu nemôžete pripísať žiaden hriech. On sám prisľúbil, že Cirkev nikdy neopustí, napriek slabosti jej členov.

Keď si teda niekto prečíta náuku Cirkvi (napríklad v Katechizme Katolíckej cirkvi), zistí, že ide o vzájomne prepojený celok, ktorý ako mozaika tvorí nádherný obraz morálneho života, ktorý je (s Božou pomocou) dosiahnuteľný pre každého z nás. Otázkou je iba to, či chceme dosiahnuť tento nádherný cieľ – morálny život a skrze neho a vieru v Boha aj večný život. Človek nikdy nebude prežívať vnútorný pokoj a radosť, kým nezačne žiť v súlade s vlastným svedomím – a čo to znamená, pomáha odhaliť práve Cirkev vo svojom učení.

 

 

Čo kňaz, to pedofil?

Vráťme sa ešte na chvíľu k pedofilom a homosexuálom. Ako ľahko sa dnes tieto slová „lepia“ na katolícky klérus… Tak sa vás, podpichovačov a vševediacich sudcov, chcem spýtať: Viete, že v množstve pedofilov v jednotlivých sociálnych skupinách sú kňazi na poslednom mieste s obrovským percentuálnym odstupom? Pritom najväčšie percento prípadov sa udeje v rodinách! Viete, že pedofília nemá absolútne nič spoločné s dodržiavaním celibátu? Inak by asi väčšina kňazov padla v tejto oblasti. Viete, že si všímate iba minimálnu vzorku a na jej základe označujete celú sociálnu skupinu, čo je nanajvýš nespravodlivé a neúctivé?

Dovoľte mi použiť prirovnanie. Predstavte si, že by môj vzdialený príbuzný, bratranec zo štvrtého kolena, bývajúci na opačnej strane planéty, vykradol banku. O pár dní sa vo všetkých médiách začne šíriť správa: „Rodina Švecovcov je banda zlodejov a zločincov!“ Neprišlo by vám to nespravodlivé? Nemal by som právo ohradiť sa, ba dokonca súdne žiadať náhradu za pošpinenie dobrého mena mojej rodiny? Tak prečo spoločnosti nevadí, keď pre niekoľkých jednotlivcov nazvú tisícky kňazov na celom svete „pedofili a homosexuáli“? Nie azda preto, že je to výhodné, že nám to uchlácholí svedomie, lebo potom nemusíme brať vážne to, čo nám hovoria?

 

 

Úzka cesta, tesná brána

Drahí priatelia, je pochopiteľné, že keď Cirkev bude odovzdávať náuku v oblasti morálky, nikdy nebude jednoduché podľa nej žiť, odopierať si veci, zriekať sa zlého a snažiť sa konať v súlade s ňou. Naša padnutá ľudská prirodzenosť podnecovaná pokúšaním Zlého bude musieť bojovať s vlastným egom a (aj skrze modlitbu a sviatosti) snažiť sa rásť k nebu a nie upadať do zvieracej ríše, ktorá koná iba na základe pudov a inštinktov. Dostali sme rozum a slobodnú vôľu, aby sme ich zamerali na dobro a nie ponechali nadvláde našich emócií či vášní. Ale je tu otázka, či chceme niečo zmeniť na svojom živote a žiť mravne, alebo si chceme život len užívať a nikdy nezakúsiť pravú radosť, skutočný pokoj a opravdivú lásku…

Preto (či sa vám to páči, alebo nie) Cirkev vždy bude učiť (pretože je to jej povinnosť a je to dlžná svojmu milujúcemu zakladateľovi – Ježišovi Kristovi), že antikoncepcia je hriech, umelý potrat je hriech, cudzoložstvo je hriech, masturbácia je hriech, pohlavný styk dvoch ľudí rovnakého pohlavia je hriech, pohlavný styk mimo manželstva je hriech. Pretože Kristus povedal: „Počuli ste, že otcom bolo povedané: »Nezabiješ!« Kto by teda zabil, pôjde pred súd. (…) Počuli ste, že bolo povedané: »Nescudzoložíš!« No ja vám hovorím: Každý, kto na ženu hľadí žiadostivo, už s ňou scudzoložil vo svojom srdci. (…) Každý, kto prepustí svoju manželku, okrem prípadu smilstva, vystavuje ju cudzoložstvu; a kto si vezme prepustenú ženu, cudzoloží.“ (Mt 5, 21.27-28.32)

Šťastný život nedosiahneme kráčaním po vydláždenej cestičke. Vedie k nemu mnoho námahy, čo potvrdil aj Kristus slovami: „Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú!“ (Mt 7, 13-14) Snažme sa byť medzi nimi.

 

 

Cirkev – naša milujúca matka

Na záver, pamätajme, že Cirkev nielen predkladá správnu náuku, ale je aj milujúcou matkou, ktorá prijíma všetky svoje deti s láskou. Je si vedomá, že ju tvoria hriešnici, ktorí často potrebujú opätovné zmierenie s nebeským Otcom. Preto je tu pre každého človeka, ktorý túži kráčať smerom k nebu, najmä pre tých, ktorí padajú a hrešia (hoci aj ťažko), a objíma ich, pozdvihuje a vedie k Bohu. Neprestane však hlásať pravdu (aj keď sa ťažko počúva), pretože by sa spreneverila svojmu poslaniu – vnášať svetlo do tohto sveta.

Drahá matka Cirkev, ďakujem ti, že môžem byť tvojím synom a že vďaka tebe viem, čo je pre môj život a pre moju spásu správne. Ďakujem aj tebe, milosrdný Otče, že si chrániš svoju Cirkev a že skrze ňu odovzdávaš pravdu a rozlievaš lásku napriek slabosti jej členov.