Chceme dialóg s islamom?
V ostatných dňoch zarezonovala v médiách jedinečná návšteva pápeža Františka v Spojených arabských emirátoch. Zaujímavé bolo sledovať, že internetové diskusie medzi slovenskými katolíkmi ukázali opäť široké spektrum názorov, medzi ktorými mimoriadne bojovné boli, ako to už býva, práve tie negatívne.
Autor: Stanislav Košč
Isteže, nedajú sa z týchto diskusií robiť seriózne závery, ale podobne ako pri iných témach aj tu sa ukázalo, že tí, čo sú „proti“, argumentujú oveľa presvedčivejšie než tí, čo sú za – hoci to, samozrejme, nie je dôkazom pravdivosti ich argumentov. Nezávislému pozorovateľovi musela udrieť do očí vysoká miera nedôvery slovenských katolíkov k Petrovmu nástupcovi a jeho rozhodnutiam, ale aj prízemnejšie veci, ako je neznalosť geografie.
Osemsté výročie stretnutia sv. Františka z Assisi s egyptským sultánom bolo často interpretované skôr ako kontrast vo vzťahu k terajšej pápežovej návšteve. Mali by sme sa pozastaviť a zamyslieť nad tým, koľko našich bratov a sestier už vopred súdilo a aj odsúdilo viditeľnú hlavu svojej vlastnej Cirkvi za to, čo tou návštevou zamýšľa, čo tam bude robiť či hovoriť… Vďaka TV Lux sme mali možnosť vidieť na vlastné oči priebeh návštevy a vďaka oficiálnym tlačovým správam už máme k dispozícii aj text podpísanej spoločnej deklarácie. (Naše médiá ju buď odignorovali, alebo vytiahli z nej opäť len jednu myšlienku, ktorá by možno mohla rozdeliť katolíkov – čo sa i potvrdilo.)
Možno bez zveličenia povedať, že sme svedkami udalostí, ktoré môžu byť historické. Kresťanstvo a islam by po stáročiach krvavých vzťahov mohli začať spolupracovať na veľkých hodnotových témach, v ktorých je svet v kríze a ktoré – priznajme si – bez vzájomnej spolupráce nepresadíme, resp. neuchránime, aspoň nie vo verejnom priestore. Paradoxne, možno práve terorizmus, ktorý deklaruje svoju islamskú inšpiráciu, priviedol aj veľkú časť predstaviteľov tohto náboženstva k potrebe vymedziť sa práve nábožensky proti tomuto skreslenému interpretovaniu vlastného učenia a k vôli načrtnúť budúcnosť vzťahov s kresťanstvom zásadne inak.
Múdrosť radí, že ak v prostredí, ktoré nie je veľmi otvorené na dialóg, sa objaví niekto, kto predsa po ňom túži, mali by sme ho všemožne podporiť (a „nalomenú trstinu nedolámať“, porov. Mt 12, 20), vo vedomí, že aj v týchto ľuďoch, stvorených na Boží obraz, pôsobí Boží duch, aj keď pre nás tajomným spôsobom. Avšak „ovocie Ducha“ (Gal 5, 22n) je toho dôkazom. Môže to byť historická zmena, pokiaľ slová najvyšších predstaviteľov našich náboženstiev neudusíme my, „dole“, veriaci či príležitostní sympatizanti, svojou úzkoprsosťou a tvrdohlavou pýchou.
Stanislav Košč, pedagóg na Katolíckej univerzite v Ružomberku