Cenzor Ondrej Chrvala: Slovo+ sú odvážne noviny

Keď chcú mať noviny imprimatur, je potrebné, aby mali aj cenzorov. Tí kontrolujú a zaručujú, že je obsah textov v súlade s učením Katolíckej cirkvi. Predstavíme vám jedného z cenzorov novín Slovo+ – Ondreja Chrvalu (40), správcu farnosti Abrahám a programového riaditeľa televízie LUX.

K cenzorstvu novín sa dostal jednoducho – bol oslovený šéfredaktorom Martinom Ližičiarom, s ktorým sa už dlhšiu dobu poznali. „Keďže som už aj tak robil teologickú kontrolu textov či podcastov pre iné projekty, vedel som si to predstaviť aj pre Slovo+. Aby toho nebolo veľa, cenzorská práca bola rozdelená medzi mňa a ešte jedného kňaza. Arcibiskupský úrad v Trnave nás tým nakoniec oficiálne poveril ako súčasť cirkevného schválenia obsahu novín,“ vysvetľuje.

Ako vníma náš cenzor noviny Slovo+? „Sú to noviny, ktoré sú odvážne, pretože sa neboja ísť aj do tém, ktoré sú náročnejšie, ale dnešných kresťanov trápia. Zároveň sú aj v tejto odvahe hodnoverné a čitateľ sa môže spoľahnúť, že obsahovo dakde neuletia, pretože skutočne cirkevné schválenie majú, každý jeden článok prechádza nami cenzormi. Ale keďže redakciu tvoria ľudia so živou vierou, nemáme s tým veľa roboty,“ hovorí s úsmevom.

Ako spomína, z článkov, ktoré v novinách čítal, ho zaujali viaceré. Nedávno napríklad svedectvo Dominiky Gurbaľovej či niektoré svedectvá dobrých iniciatív pre núdznych. „Nespomína sa mi ľahko, lebo článok ma síce zaujme, ale prechádza ich cezo mňa toľko, že musím spracúvať ďalšie, takže aj zaujímavý článok rýchlo odletí do minulosti, aby uvoľnil miesto ďalším,“ pokračuje.

Ondrej Chrvala sa s nami podelil aj o to, aké poslanie má Slovo+ uprostred dnešného sveta: „Ako som už spomínal, Slovo+ sa nebojí ísť aj do náročnejších tém. Niekedy sa mi zdá, že keď sa náročná téma vynorí, je pre redakciu skôr výzvou, ktorú chcú dobre uchopiť a spracovať. Preto môže po Slove+ siahnuť kresťan, ktorý žije uprostred dnešnej doby s jej špecifickými ťažkosťami a výzvami a ktorý zároveň chce zostať verný Cirkvi, jej učeniu a jej pastoračnému smerovaniu.“

FARNOSŤ JE PRE MŇA VÝZVOU, AKO NAPLNIŤ VŠETKY SNY

Ondrejova cesta ku kňazstvu bola, ako sám hovorí, veľmi jednoduchá. Pán mu odmalička vložil do srdca túžbu po kňazstve a prakticky nad iným povolaním ani vážnejšie neuvažoval. „Takže už na gymnázium som išiel s tým, že je to najpriamejšia cesta ku kňazstvu. Skôr Pán veľmi zaujímavými životnými skúsenosťami formoval to, ako som vnímal a prežíval samotnú kňazskú službu pre dnešnú dobu. A to ma naďalej učí,“ hovorí s radosťou.

Tento rok oslávil pätnáste výročie kňazstva. A stále sa na svoje kňazstvo pozerá, že je na začiatku a má sa veľa čo učiť: „Farnosť je pre mňa výzvou, ako naplniť všetky sny, ktoré som si zbieral o farskej pastorácii z dokumentov Cirkvi, aj počas dlhých rokov v špeciálnej pastorácii pre mládež, a zároveň ako vnímať farnosť, jej potreby, jednotlivých farníkov, to, čo zvládnu a potrebujú, aby som ‚neprepískol‘ pastoráciu nejakými fantastickými projektmi, ktoré však nebudú mať základ v realite toho, čo žijú moji farníci.“

Na kňazstve ho najviac fascinuje služba: „Byť tu pre druhých, s rozumným vyvažovaním vlastnej regenerácie, aby som tu pre druhých dokázal byť. A špecificky služba v duchovnej rovine – ukazovať ľuďom smer, zmysel tohto všetkého, a najmä Toho, ktorý tomu celému zmysel dáva. Hlad po zmysle je dnes neskutočný, a zároveň sú aj obrovské predsudky voči Cirkvi a kňazom, takže – paradoxne – dnešní ľudia často priam prahnú po zmysle, a zároveň odmietajú službu tých, ktorí im ten zmysel môžu sprostredkovať. Sú smädní hneď vedľa prameňa. Takže dnes má byť kňaz ľudský, aby odbúraval predsudky, a zároveň úplne Boží, lebo to je vlastne zmysel nielen jeho služby, ale aj jeho existencie.“

MÁM RÁD, KEĎ SA DÁ DO FUNKČNÉHO STAVU NIEČO, ČO BOLO SOTVA POJAZDNÉ

Pred svojím aktuálnym pôsobením správcu farnosti Abrahám v Trnavskej arcidiecéze pôsobil dlhé roky aj v rámci pastorácie mládeže – v Diecéznom centre mládeže Archa či ako „hlava“ Národných stretnutí mládeže (R13, P15, P18) a tajomník Rady pre mládež a univerzity Konferencie biskupov Slovenska. Ako sa na toto obdobie pozerá? „Toto obdobie ma nesmierne veľa naučilo. Ani to neviem všetko vymenovať. Naučilo ma dávať priestor ľuďom okolo mňa, pretože mladí potrebujú byť protagonistami, nechcú byť len pasívne niekam vedení, ako to niekedy býva pri starších ľuďoch. Naučilo ma počúvať, pretože ľudia okolo mňa sú mnoho ráz múdrejší a vnímavejší na situáciu, než by som to kedy dokázal sám. A naučilo ma to pokore, pretože napriek mnohým rokom v kňazstve a mnohým aj zodpovedným úlohám som veľakrát pre okolie bol len mladý kaplánko, ktorý sa vlastne hrajká s deťmi a nevenuje sa ‚riadnej kňazskej službe‘. V pastorácii mládeže aj vysoké funkcie znamenajú skôr väčšiu zodpovednosť než väčšiu prestíž. A to ma držalo a doteraz drží pri zemi,“ spomína.

Vo voľnom čase veľmi rád číta – teologickú, historickú i spoločenskú literatúru. Keby mal v živote prečítať len tri knihy, boli by to: Biblia, C. S . Lewis – Hovory o (ne)obyčajnom kresťanstve a 7 návykov od Stephena Coveyho. Taktiež má rád staré autá – veterány: „Jednak mám veľmi rád, keď sa dá do funkčného stavu niečo, čo bolo sotva pojazdné. Jednak viac ma baví šoférovať na historickom aute, kde si to človek musí takpovediac vybojovať, ako na moderných autách, kde sa jazdí až s automatickou ľahkosťou,“ dodáva.