C. S. Lewis o zármutku: Pokoj, dieťa, ešte tomu nerozumieš

Skvelý kresťanský spisovateľ C.S. Lewis, známy ako autor Narnie či Rád skúseného diabla, napísal dielo O zármutku, ktoré svojou autentickosťou prevyšuje jeho ostatné knižné tituly. Je to viac svedectvo ako obyčajná kniha. Svedectvo o zármutku, ktorý prežíval po smrti svojej manželky.

Lewis a jeho titul O zármutku vznikol tak, že do štyroch zápisníkov vylial svoj žiaľ a bolesť po strate manželky (H.), ktorá zomrela na závažné ochorenie. Prechádza od hnevu, výčitiek Bohu, cez plač, až k zmiereniu a poznaniu Boha aj v tom ťažkom, čo prežíval.

Prvý zápisník: Kde je v tom Boh?

„Nikdy mi nikto nepovedal, že žiaľ a zármutok sa tak veľmi podobajú strachu,“ čítame prvé slová prvého zápisníka. Svoje prežívanie prirovnáva k pocitu miernej opitosti či ľahkému otrasu mozgu. Rozpor vníma v tom, že ťažko vníma, keď mu niečo hovorí, ale zároveň nechce byť sám.

Kladie však dôležitú otázku: A kde je medzitým Boh? Pri jej odpovedi je úprimný a nekladie si servítku pred ústa: „Toto je jeden z príznakov, ktoré mi robia najväčšie starosti. Keď ste šťastní — takí šťastní, že necítite žiadnu potrebu Boha (a jeho nárok na vás ste takmer v pokušení vnímať ako vyrušovanie), no spamätáte sa a obrátite sa k nemu s vďakou a chválou — Boh vás prijme s otvorenou náručou (aspoň tak to budete cítiť). Ale choďte k Nemu, keď zúfalo potrebujete pomoc, keď už každá iná pomoc zlyhala. Čo nájdete? Dvere vám zatresnú pred nosom a zvnútra začujete, ako zamykajú — na dvakrát. A potom zostane ticho. Môžete sa rovno otočiť na podpätku. Čím dlhšie čakáte, tým je to ticho dôraznejšie. V oknách sa nesvieti. Možno je dom prázdny. Bol vôbec niekedy obývaný? Kedysi sa tak zdalo. A to zdanie bolo také silné ako toto prázdno. Čo to asi znamená? Prečo je Boh veliteľ taký prítomný, keď sa ti darí, a prečo je taký vzdialený a neochotný pomôcť, keď si na dne?“

Zároveň však dodáva, že si nemyslí, že je v nebezpečenstve, že by prestal veriť v Boha, ale skôr v nebezpečenstve toho, že začne hovoriť o Bohu hrozné veci.

Druhý zápisník: Motor na pravoboku prestal pracovať

Na začiatku vyznáva, že je zdesený z toho, čo napísal v predchádzajúcom zápisníku. Spomína na radosť zo života, ktorú mala jeho zosnulá manželka. Delí sa o to, že na ňu neustále myslí. Spomína na modlitby, ktoré spoločne predložili Bohu. Vracia sa k prvému zošitu, ktorého vety nazýva skôr zrevaním, než myšlienkou.

„Jedno telo. Alebo, ak chcete, jedna loď. Motor na pravoboku prestal pracovať. Ja, motor na ľavoboku, musím namáhavo bafkať a syčať, kým nejako nedorazíme do prístavu. Alebo skôr: kým sa neskončí cesta. Ako sa môžem nazdávať, že uvidím prístav? Oveľa pravdepodobnejší je nejaký záveterný breh: čierna noc, ohlušujúci vetrisko, príbojové vlny — a svetlá z brehu budú najskôr od pobrežných pirátov,“ píše.

Tretí zápisník: Boh nerobí pokus na mojej viere alebo láske

V predposlednom zápisníku sa už dostáva k chápaniu zmyslu utrpenia, že človek vďaka utrpeniu objavuje pravdu sám o sebe. „Musím vlastne priznať, že ak bol môj dom iba domčekom z karát, potom čím skôr sa mi zrútil, tým lepšie. Ale to dokázalo iba utrpenie. (…) Boh vie, či moja viera bola len predstavou a moja láska len egoizmom.“ Svoj zápas prežíva, akoby krížom cez jeho cestu ležala nepreklenuteľná bariéra: „Kedysi toľko ciest; teraz toľko slepých uličiek.“

Prirovnáva Boha k chirurgovi, ktorého úmysly sú len dobré, aj keď reže: „Čím je láskavejší a dôslednejší, tým neúprosnejšie bude v rezaní pokračovať. Keby sa podvolil vašim prosbám, keby prestal pred dokončením operácie, všetka bolesť až do toho bodu by bola zbytočná. Je však možné obhájiť, že takéto extrémne muky sú pre nás naozaj potrebné? Nuž, vyberte si. Muky prichádzajú. Ak sú zbytočné, potom žiadny Boh nie je alebo je to zlý Boh. Ak je však Boh dobrý, potom sú tieto muky potrebné. Lebo žiadna, dokonca ani stredne dobrá Bytosť by ich nemohla uvaliť či dopustiť, keby neboli potrebné.“ Dôvtipne sa pýta, či ľudia nikdy neboli u zubára, keď ľudia vravia, že sa neboja Boha, lebo je dobrý.

Doslova „prežúva“ obraz toho, ako nás Boh skúša: „Boh nerobí pokus na mojej viere alebo láske, aby zistil ich kvalitu. On ju už pozná. To ja ju nepoznám. V tejto skúške nás posadí na lavicu obžalovaných, na lavicu svedkov a na sudcovskú stolicu súčasne. Boh vždy vedel, že môj chrám je len domčekom z karát. A mohol som si to uvedomiť jedine tak, že mi ho zbúral.“

Stratu manželky prirovnáva tiež k amputovaniu končatiny – mení to celý jeho spôsob života. „Teraz sa učím chodiť o barlách. Možno mi už čoskoro dajú protézu. Ale už nikdy nebudem dvojnohý,“ a dodáva, že čím menej ju oplakáva, tým sa mu zdá, že je k nej bližšie.

Štvrtý zápisník: Očakávam vzkriesenie tela

Posledný čistý zošit, ktorý našiel v dome. Vyznáva v ňom, že nechce ísť ani príliš vychodenou, ani príliš tŕnistou cestou. Opäť sa vracia k svojmu obrazu domčeka z karát, ktorý mu Boh opakovane zbúra – tak často, ako je to nutné. „Je napríklad možné, že sa teraz utiekam k Bohu len preto, lebo viem, že ak existuje cesta k H., tak len cez Neho? Veď predsa veľmi dobre viem, že On sa nikdy nenechá použiť len ako cesta k inému cieľu. Ak Boha neberiete ako cieľ, ale iba ako prostriedok, vlastne sa k Nemu vôbec neblížite.“

Ani teraz nedostáva od Boha odpovede na svoje otázky, ale už nevníma zavreté dvere Boha ako z prvého zápisníka, ale súcit Boha, ktorý mu svojím pohľadom hovorí: „Pokoj, dieťa: ešte tomu nerozumieš.“

Jednoznačne sú tieto riadky vzácne pre človeka, ktorý si prechádza skúsenosťou zomierania či smrti svojho blízkeho. Ale to neznamená, že nemá čo-to o súcite naučiť aj tých, ktorí takýto zápas aktuálne neprežívajú.

O zármutku je svedectvo plné hnevu, sĺz, bolesti, straty, ale súčasne veľkej nádeje a poznávania Boha, ktoré smeruje k radosti. Ako píše Lewis v poslednom zápisníku:
„Je tu totiž (nech už to znamená čokoľvek) vzkriesenie tela. Nedokážeme tomu rozumieť. A možno to, čo chápeme najmenej, je to najlepšie, čo nás čaká.“