Bývalý futbalista Adam Štefanec: Nikde inde by som nebol taký šťastný, ako v kňazskom povolaní

Bol profesionálnym futbalistom a mal sľubne rozbehnutú futbalovú kariéru. V mládežníckych kategóriách hrával za MŠK Žilina, potom prešiel do Slovana Bratislava a nastupovali aj v reprezentácii Slovenska. Dnes je katolíckym kňazom vo farnosti Turzovka. Ako sa z nádejného futbalistu stal nakoniec kňaz? O svojom zaujímavom životnom príbehu nám porozprával Adam Štefanec.

Adam, vždy ste túžili byť profesionálnym futbalistom?

Už od detstva som bol o tom presvedčený. Spomínam si, ako sa nás raz učiteľ pýtal, čím chceme byť, a ja som nepovedal, že chcem byť futbalistom, ale že ním jednoducho budem. Veľa som tomu obetoval, pracoval som tvrdo, aby sa z toho jedného dňa stala skutočnosť. V akadémii MŠK Žilina som patril medzi najlepších hráčov, vďaka čomu som dostal aj pozvánku do mládežníckej reprezentácie. Bola to krásna skúsenosť. Mohol som vidieť, na akej úrovni je futbal v zahraničí, to ma ešte viac motivovalo. S bratom sme potom prestúpili do Slovana Bratislava, ktorý mohol byť pre nás odrazovým mostíkom v našej futbalovej kariére. Bratovi sa to po krátkom čase podarilo, keď prestúpil do talianskeho tímu Hellas Verona. Do môjho futbalového sveta však vstúpil „nečakaný hráč“.

AK CHCEŠ, BUĎ MOJIMI RUKAMI

Ako tento „nečakaný hráč“ ovplyvnil vaše ďalšie futbalové dianie v klube?

Bolo to v čase, keď som sa ocitol vo futbalovej kríze, možno prvýkrát v živote. Po polroku sa nám vymenil tréner a ten ma vyradil zo zostavy. Nechápal som to, veď dovtedy som bol nosným hráčom a chvíľu aj kapitánom. Skúšal som to rozoberať s trénerom, ale márne. Začal som si pripadať ako nepotrebný, sedel som na tribúne a kládol som si otázky, aký to má celé zmysel. Sledoval som svojich spoluhráčov, ktorým sa darilo, ale ja som z toho nemal radosť. Oni sami sa ma pýtali, prečo nehrám, no ja som im na to nevedel odpovedať. Z futbalistu sa stal len fanúšik. Nerozumel som tomu. Možno v tom bolo niečo osobné, neviem, ale práve v tom čase sa vo mne začalo rodiť niečo nové.

Čo nasledovalo ďalej?

Prežíval som v tom čase obdobie pôstu, ale nielen toho náboženského, ale aj môjho osobného, existenčného. Cítil som sa spochybnený v tom, do čoho som najviac vo svojom živote investoval. Môj život bol zrazu vystavený neistote. Práve táto neistota a nedostatok, v ktorých som žil, mi začali odkrývať niečo, čo som dovtedy ešte nevnímal. Rozhodol som sa teda ten pôst zobrať vážne. Bol som hladný, ale ten hlad sa nedal nasýtiť. Mal som túžby, no ničím som ich nevedel naplniť. Prežíval som samotu, avšak žiadna aktivita ju nevedela zaplniť. V tom prišlo k tajomnému pozvaniu: Ak chceš, buď mojimi rukami. Dnes viem, že to bol Boh, ktorý ma zavolal.

Nebáli ste sa tohto pozvania?

Každé veľké životné rozhodnutie so sebou prináša obavy. Ani ja som nevedel, do čoho idem, ale vedel som, s kým ma to čaká a tušil som, že to bude veľké dobrodružstvo. V mojom vnútri mi stále rezonovali slová „buď mojimi rukami”. Hľadal som to medzi saleziánmi, ale moja túžba bola byť tu pre všetkých. Nechcel som sa zamerať len na jednu skupinu ľudí, ťahalo ma to k väčšej otvorenosti. To som našiel v univerzálnom kňazstve. Až tu som objavil to, po čom som túžil. Prežíval som pokoj a znovu ma naplnila radosť. Tešil som sa z cesty, po ktorej som začínal kráčať. Čím viac som do toho prenikal, tým viac mi to dávalo zmysel. Ešte aj teraz, keď si na to spomínam, ma napĺňa pocit šťastia.

Čo na to vaša rodina, nebol to pre nich šok?

Neviem, či sa rodina dokáže pripraviť na takéto rozhodnutie. Bolo by zaujímavé počuť, čo by na to povedali oni. Nie je ľahké zdieľať s rodinou tú intimitu v rozhodovaní. V mojej rodine sa totiž nehovorilo o tom, ako sa má žiť kňazstvo. Pripodobnil by som to ku vzťahu s niekým, kto vás na začiatku zaujme, vy sa s ním rozprávate, spoznávate sa, stretávate sa, až príde moment, keď si ho zamilujete a on si zamiluje vás. U mňa to bolo podobné, zaujala ma sloboda, ktorú som s Bohom prežíval, pri ňom som mohol byť sám sebou, dokonca som sa v ňom spoznával. Mám dojem, že som sa začal na neho podobať, lebo keď niekoho milujete, chcete mu byť podobný. Možno to bude znieť paradoxne, ale pre mňa to bola ponuka, ktorá sa neodmieta. 

NAŠIEL SOM SVOJE MIESTO V ŽIVOTE A TO JE PRE MŇA DÔLEŽITÉ

Vzdali ste sa slávy, úspechu, sľubnej futbalovej kariéry a zvolili ste si cestu kňazského povolania. Neľutujete to dnes?

Myšlienkami ešte niekedy zablúdim k tomu, ako by sa asi vyvíjal môj život nebyť tejto nečakanej zmeny. Ak mám byť úprimný, nikde inde by som nebol taký šťastný, ako v kňazskom povolaní. Niekto by na mojom mieste urobil iné rozhodnutie, ale ja svoje rozhodnutie neľutujem. Našiel som svoje miesto v živote a to je pre mňa dôležité. Teraz možno vyzniem pateticky, ale ak chcem hovoriť o sláve, tak jedine o tej, ktorá sa na nás má zjaviť, ak o úspechu, tak potom o každom dni prežitom v zhode s evanjeliom, a ak o sľubnej kariére, tak v prvom rade o tom, že kto chce byť najväčší, má byť služobníkom všetkých.

Má futbal niečo spoločné s kresťanským životom?

Záleží na tom, čo si predstavujeme pod pojmom kresťanský život. Pre mňa je to život s Ježišom. Ten sa žije na futbalovom ihrisku, na cestách v aute, pri stretávaní s ľuďmi a rovnako aj za dverami kostola. Dalo by sa to povedať obrazne – na ihrisku sme jeden tím, každý má svoju úlohu a ide nám o spoločný cieľ. Tiež máme svojho trénera, ktorý nám ukazuje cestu a ak ho budeme počúvať, môžeme niečo dosiahnuť. Práca na sebe je podľa mňa najlepší dar, aký môžeme druhým ponúknuť.

Momentálne pôsobíte vo farnosti Turzovka. Ako sa vám tam páči?

Rýchlo som si tu zvykol. Ľudia ma prijali veľmi dobre, za čo som im vďačný. Každý deň prináša nové veci, z ktorých sa teším. Celý tento rok je o spoznávaní a, samozrejme, o vytváraní dobrých vzťahov. Snažím sa o to na všetkých frontoch.

Učíte aj náboženstvo na škole. Ako prebiehajú vaše hodiny náboženstva?

Učím na základných školách v Turzovke a Dlhej nad Kysucou. Snažím sa viesť moje hodiny náboženstva viac konverzačne, so žiakmi diskutujem na rôzne témy. Je to taká zmes filozofie, teológie a psychológie. Väčšinou začínam hodinu komunikačnou hrou, kde si žiaci vyberú otázky a spontánne na ne odpovedajú. Mojou túžbou je prebudiť v nich záujem o svet okolo seba, teda o prírodu, spoločnosť a ľudí, lebo si myslím, že na tomto všetkom záleží aj Bohu. Používam pri tom základné komunikačné prostriedky, ako sú počúvanie, rešpekt a úcta ku každému. Viacerí mi hovoria, že sa na moje hodiny tešia, a z toho mám radosť. 

Určite ani vás neobišla správa o streľbe na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, kde o život prišlo pätnásť mladých ľudí. Ako ste na túto správu reagovali?

Je mi ľúto každého ľudského života, či je to v Prahe, alebo na Zámockej. Neviem na to reagovať a nechcel by som o tom rozprávať s nejakou ľahkosťou. 

Ako na túto správu reagovali vaši študenti? Diskutovali ste o tom spolu?

Stalo sa to tesne pred Vianocami, boli už prázdniny. Považoval som za dôležité o tom hovoriť počas polnočnej kázne. Po svätej omši za mnou prišla jedna študentka a povedala mi: „Ďakujem, že ste spomenuli tú Prahu.”

Prečo si myslíte, že sa dnešní mladí ľudia môžu uchýliť k takémuto hrôzostrašnému skutku?

Neviem, pre mňa je to nepochopiteľné. Aj toto je jeden z dôvodov, prečo som sa stal kňazom. Chcem ohlasovať a prinášať ľuďom život, šíriť dobro a lásku a nie analyzovať smrť a sýtiť sa zlom.

Čo môže dnešná spoločnosť, kňazi, učitelia, rodičia a vôbec každý človek urobiť preto, aby sa predišlo takýmto nešťastiam?

Môžem vám povedať, ako to vidím ja sám. Snažím sa byť vnímavý na druhého človeka. Nepozerať sa len na to, čo robí, ale skúmať to, kým je. Neuzatvárať sa do seba, ale neustále vychádzať, otvárať sa, počúvať a hovoriť, snažiť sa tých druhých pochopiť, byť empatický a ľudský. Prebývať v životoch ľudí a dovoliť im, aby prebývali v mojom živote.

Môže byť aj väčšie venovanie sa športu u detí dobrým prostriedkom k tomu, aby takýchto nešťastných tragédií ubúdalo?

Myslím, že šport môže prispieť k väčšiemu zapojeniu sa do života. Dnes ide práve o to, aby sme deti motivovali ku socializácii, interakcii so svojimi rovesníkmi, vytváraniu si zdravých vzťahov a práci na sebe. Nech proti sebe súperia v rámci pravidiel a po zápase si dokážu podať ruky. To znamená naučiť ich fair-play, v športe aj v živote. Verím, že aj v mojom kňazskom poslaní im v tom môžem byť nápomocný.

Snímky: archív respondenta