Byť užitočný v čase tmy, prázdna a bolesti?
Ľahko sa žije zmysluplnosť vo chvíľach, keď sme plní síl. Čo ak sme však na tom opačne? Čo ponúknuť, ak sami strádame? Je možné premeniť prázdno na dar? Z tmy venovať svetlo? Zo svojich rán podať liek? Uprostred zomierania sa podeliť o život?
Isteže, všetci túžime byť potrební. Chceme zanechať stopu. Vidieť výsledok svojej práce a námahy. Čítať svoj rukopis na stránkach životov a v prosperite iných. No niekedy nás zastihne skúška, keď sa sami staneme núdznymi. Opustí nás fyzická či psychická zdatnosť, doľahne na nás tieň choroby, vnútorných zápasov, samoty, pochybností, vyprahnutosti, biedy. Rozpadne sa nám vzťah, prídeme o blízkeho človeka, stratíme zamestnanie, svoje doterajšie istoty, ideály, smer, silu napredovať.
Nastane čas, keď sa boríme so svojím krížom. Ani zďaleka si nepripadáme ako tí, ktorí majú na rozdávanie. Dokonca sa možno cítime druhým na obtiaž. Nedokážeme držať krok s tými, čo sú v pohode; tak ako by sme im mohli priniesť niečo cenné do života? Chceme slúžiť, ale ako? Čím?
Nejde o výkony, ide o srdce!
Najväčšia práca sa koná v ňom. Odtiaľ môžeš vydolovať pre svet vzácne poklady. Tvoja bolesť ťa totiž prinúti vojsť hlboko pod povrch. Musíš klesať, zdá sa, akoby si padal na dno. A pritom iba prenikáš do nových, dosiaľ nepoznaných zákutí, kde sa ukrývajú drahokamy. Môžeš tam zostať zakliesnený v zúfalej rezignácii uprostred temnej neprebádanej šachty podzemného bludiska. No môžeš sa k tomu postaviť ako k životnej šanci.
Chytiť do ruky svoj krompáč a kopať, dolovať, objavovať, bohatnúť. Nevzlykať za slnkom, ale prijať načas tmu. Pretože sú tajomstvá, ktoré možno objaviť iba v nej, a dary, ktoré možno ponúknuť iba uprostred nej – v pote tváre, s mozoľmi na rukách i srdci, so slzami v očiach, unaveným pohľadom a zodratou dušou. Utrpenie má nevyčísliteľnú hodnotu, lebo jeho ovocie nerastie v zakvitnutých hájoch, ale zbiera sa s námahou uprostred noci, v krajine temnoty.
NAŠE DARY Z KRÍŽA
Bolesť neprichádza do života len preto, aby nás zasiahla, zranila, obrala o niečo alebo cvičila v čnostiach. Núka sa nám aj ako dar pre iných. Nenechávajme si ju preto pre seba. Ste zaskočení? Pýtate sa, čo tým myslím? Azda je bolesť niečo, o čo stojí za to podeliť sa? Azda máme nechať aj iných okúsiť z nej? Rozhodne nejde o to, aby sme druhých zraňovali, aby sme bolesť posúvali ďalej a rozmnožovali.
Musíme ju pretvoriť vlastnou ochotou a láskou, aby sa iní mohli z nej nasýtiť. Aby to, čo nás zranilo, znemožnilo, ochromilo, mohlo iných posilniť, povzbudiť, niečo pre nich zachrániť. Druhým predsa túžime odovzdať niečo pozitívne. No niekedy musíme pre to najlepšie načrieť do toho, čo je v nás a pre nás najťažšie. Dať sa druhým napiť zo svojich rán a nakŕmiť ich plodmi, ktoré dozrievajú uprostred našich zápasov, na ceste s krížom.
Byť otvorenou dlaňou
Nech na nás doľahne akákoľvek tiaž, neuzatvárajme sa do seba. Nedovoľme bolesti, aby sa stala stredobodom našej pozornosti, aby okolo nás postavila múr, pre ktorý oslepneme na všetko, čo je mimo nej. Nebuďme väzňami. Zavŕtaní len do svojich bied. Nemáme čo ponúknuť? Buďme otvorenou dlaňou. Práve preto, že je prázdna, môže ju Pán naplniť svojou milosťou a použiť na to, aby cez ňu prúdilo k druhým jeho požehnanie.
Len v prázdnej dlani môže byť priestor pre iného človeka. Otvorená dlaň je ochotná prijímať. Nielen to, čo je potrebné vystáť na vlastnej koži, ale otvára sa i pre prijatie druhých. Je pripravená poskytnúť pomoc, podoprieť či zodvihnúť, ukázať na to, čo sa stratilo, ochotná podeliť sa, vynaliezavá tvoriť dar z toho, čo má na dosah. Z nánosov vlastnej biedy a tmy ryžovať pre iných zlato. Je otvorená pre darovanie i v nehostinných podmienkach.
Byť hniezdom
Bolesť nás učí rozumieť. Robí naše srdce vnímavejším a citlivejším. Dokážeme vnímať i jemné fragmenty života, neposudzujeme tak ľahkovážne konanie iných, nenúkame lacné frázy ako pilulky na potlačenie bolesti. Vieme s istotou, čo nemá účinok – ktoré slová zrania a ktoré je, naopak, potrebné vysloviť. Stávame sa milosrdnejšími voči biede iných. Naša vlastná trýzeň nás môže naučiť, ako byť domovom pre iné skrehnuté ranené srdcia. Ako im poskytnúť pochopenie. Podeliť sa s nimi o naše doterajšie „know-how“ toho, čo sme si už odžili, vybojovali, „vyboleli“.
Ten, kto chce liečiť, potrebuje zažiť bolesť na vlastnej koži. Lebo kto trpí, je zranený, chorý, nepotrebuje nič tak veľmi ako blízkosť. A tú mu môžeme darovať len vtedy, ak k nemu zostúpime. Ak zostúpime do jeho bolesti cez našu vlastnú. Tak ako to urobil i Boh sám – zostúpil do našej biedy, stal sa človekom, aby mohol byť v našom utrpení s nami. Každý, kto chce liečiť, musí vedieť prijať od Boha aj bolesť. Je to dar. Je to služba.
Byť majákom
I keď sa všetko v nás chveje, i keď nevládzeme stáť pevne, predsa môžeme byť majákom, ktorý v časoch hmly a tmy ukazuje lodiam na rozbúrenom mori smer. Nič tak nepodrží nádej iným ako príklad statočného nesenia kríža. Vzor vytrvalosti, vernosti napriek skúškam, naše odhodlanie znovu a znovu vstávať zo svojich pádov.
Nie je potrebné, aby sme boli hrdinovia, nemusíme sa hrať na supermanov, nemusíme zdolať niekoľkými údermi všetkých svojich protivníkov. Nepotrebujeme ukazovať víťazstvo, ale ukazujme na Krista, ktorý je víťaz. On v nás raz definitívne premôže každú temnotu, slabosť a bôľ, pretože za nás zaplatil svojou krvou. V ňom sa naše zomieranie stáva cestou ku vzkrieseniu, cestou do prístavu, cestou k večnosti.
Ťažké chvíle ma okrem iného naučili aj toto: Bolesť, ktorú nosíš v srdci, nie je to jediné, čo ti ostáva. Aj keby tvoj svet zahalila noc. Aj keby pre teba už nebola žiadna cesta. Aj keby si ťažko zápasil o vieru a v rukách stískal posledné zrnká nádeje. Vždy môžeš žiť a správať sa tak, aby si podržal vieru a nádej tých, ktorým si na očiach. Ty sám môžeš byť ubolený a stratený, pre iných však môžeš byť povzbudením. A ak sa ti načas stratí (dobrý) Boh, pamätaj, že ešte môžeš byť človekom, v ktorom ho môžu objaviť tí druhí.
Byť ukrižovaný s Kristom
Zjavovať Božiu lásku z kríža. Čítať v jeho srdci. Nahliadať do tajomstiev trpiacej obetovanej lásky a prinášať ich svetu vlastným telom a dušou. Náš osobný kríž je v nás „miestom“ posvätenia, Božím trónom i oltárom, kde Boh víťazí nad smrťou, zlom, hriechom, každým neduhom. Zachraňuje a všetko tvorí nové. A nielen pre nás, ale i pre druhých.
Tvoja núdza, tvoja bolesť, stratenosť či slabosť môžu byť v spojení s Ježišom nepretržitou modlitbou, naliehavou prosbou a príhovorom za svet. Smieš ňou klopať na bránu neba a sťahovať na zem požehnanie. Do všetkých tmavých kútov vyprosiť svetlo a zraneným srdciam sprostredkovať liečivý dotyk Boha. Tvoja bolesť, taká trpká a neústupná, ktorá ti nechce dať vydýchnuť, sa v Božej milosti môže stať tvojím životným povolaním.
Ak kráľ pošle svojho sluhu na miesto, kde ho potrebuje, môže sa sluha vzpierať? Ak ťa Kráľ chce mať pri sebe vo svojej najťažšej chvíli, keď on sám nesie kríž, je to prejav jeho nevôle? Môže byť trestom pre úbožiaka, ak mu kráľ zverí svoje najväčšie starosti? Môžeš sa cítiť prislabý. Môžeš mať kopec otázok. Prečo práve ty? Prečo práve tebe zveril niesť také a také bremeno, kým niekto iný si môže užívať život v jeho radostiach?
Môžeš sa však opýtať aj takto: Čím si si zaslúžil, že môžeš trpieť po boku svojho Pána? Že mu môžeš byť tak blízko? Že práve teba volá, aby si mal spoluúčasť na jeho diele na záchranu duší? Že môžeš svoju malú, nepatrnú obetu pripojiť k tej jeho nekonečnej, ktorá vykupuje, uzdravuje a premieňa i tvoje srdce v lásku?