Byť na pódiu, na ktorom bol pápež, bolo pre mňa cťou
Na stretnutí s pápežom Františkom na Štadióne Lokomotíva v Košiciach som nebola ako novinárka. Hoci som to pôvodne plánovala, stalo sa čosi nečakané a pre mňa aj výnimočné. Spoločenstvo Marana Tha z Prešova, do ktorého patrím, bolo totiž pozvané, aby sa zúčastnilo programu ako účinkujúci. V rámci hudobných chvál som bola súčasťou tanečnej služby – vlajkami.
Služba chvál na tejto veľkolepej a jedinečnej akcii sa pre nás, „vlajkárov“, stala úplnou prioritou od prvého momentu. Bokom išla dobrovoľnícka služba, materské povinnosti či dokonca aj práca. Veď kto by si nechal ujsť príležitosť modliť sa na pódiu, na ktorom bude aj Svätý Otec!
Do programu nás zaradili hneď po svätej omši na obed. Na štyri piesne sme pôvodne mali vyhradený čas pol hodiny. Lenže omša sa predĺžila a my sme s napätím v zákulisí čakali, či nám ostane priestor aspoň na jednu pieseň. Ostali nám napokon dve. Nebolo nám všetko jedno a pohľad na našich skleslých hudobníkov, ktorí tomu deň predtým obetovali nemalý počet hodín, nás nútil ísť poriadne do pokory. Veď aspoň niečo, utešovali sme sa.
Svoj čas sme si užili, hoci bol o polovicu kratší. Asi preto sme do tej tanečnej modlitby dali všetko – svoje sily aj radosť. Chceli sme do celej atmosféry vniesť Božiu blízkosť.
A tá sa prejavila. Pre mňa osobne napríklad aj pozvaním samotného režiséra programu, ktorý za nami o chvíľu prišiel, aby sme išli vlajkovať ešte raz s projektom Godzone. Akoby nám Pán týmto vynahradil stratu polovice našich chvál.
No a jasné, že sme sa tešili mnohým známym tváram, ktoré v zákulisí boli s nami celý čas. Boli veľmi milí a očakávali spolu s nami pápeža Františka.
Všetci sme netrpezlivo postávali za zábranami (pod prísnym dohľadom ochrankárov) a za spoločného skandovania sme ako prví videli, ako nastupuje do papamobilu a vydáva sa na cestu po štadióne. Nezabudol nám zamávať – ako inak.
Aké privilégium a milosť pre mňa – celý čas som si vychutnávala v tomto výnimočnom sektore, takmer v súkromí bez tlačenice, s osobitnou pozornosťou, ktorú sme si užili aj pri Františkovom odchode. (Dokonca sme ho videli ako normálneho človeka, ktorý má rovnaké potreby ako všetci.) Na jeho prítomnosť a myšlienky budem spomínať dlho, všetko vo mne ešte doznieva.