Brat Samuel, OP: Život v kláštore smeruje k zjednoteniu s Bohom a láske k blížnym
Si povolaný do manželstva? Alebo ťa Boh volá, aby si všetko opustil a zasvätil sa mu ako kňaz či rehoľník? Nie je ľahké zorientovať sa vo vlastnom živote. O ceste rozlišovania, zasvätenom živote, ale aj o dominikánskej spiritualite sa rozprávame s promótorom pre povolania slovenskej dominikánskej provincie, bratom Samuelom Lovásom, OP.
Autorka: Jana Solárová
Má Boh vybratú cestu pre každého človeka a našou úlohou je odhaliť Boží zámer a zariadiť sa podľa neho?
Nie je to tak, že by sme mali s Bohom hrať hru Hádaj, na čo myslím. On na niečo myslí a my to máme horko-ťažko nájsť a zariadiť sa podľa toho – tak to určite nie je. Na druhej strane, keď si pozrieme Sväté písmo, tak je zrejmé, že Pán, Boh, má plán pre život každého z nás. Každý má cestu, na ktorú je povolaný. Cesta nasledovania Pána je cesta lásky, na ktorú nás pozýva, aby nás priviedol k šťastiu. Je to cesta, ktorá nás dovedie k najplnšiemu šťastiu.
Ako vieme spoznať Božiu vôľu?
Ak človek chce rozlíšiť Božiu vôľu, musí tráviť čas s Bohom. Aj prirodzene, ak chcem poznať, aký nejaký človek je, tak sa snažím s ním tráviť čas. Rovnako trávim čas s Pánom v modlitbe, vo sviatostiach a potom zisťujem, kam ma volá. Prvým a najspoľahlivejším znakom je to, k čomu ma vnútri priťahuje.
Je teda práve vnútorná istota jedno zo znamení, že som sa rozhodol správne?
Istota sa často získa až po rokoch. Ak je mladý človek priťahovaný do rehole, nezistí na sto percent, že je to jeho cesta, kým rehoľný život nezačne žiť. A až po rokoch, keď sa díva späť, môže mať istotu, že je to tá správna cesta. Keď Cirkev príjme od niekoho doživotné rehoľné sľuby, Božia vôľa sa objektivizuje a človek si môže byť istý tým, že má toto povolanie. To platí aj o povolaní do manželstva. Človek nemusí po piatich rokoch manželstva rozlišovať, či si zobral toho správneho.
Takže môžeme povedať, že ten, kto už zložil sľuby, si môže byť istý, že je tam, kde ho Pán povolal?
Môže sa niekedy stať, že človek nemá autentické povolanie a po určitom čase Cirkev vyhlási jeho sľuby za neplatné. Ak bol napríklad niekto do sľubov donútený, v minulosti sa to stávalo napríklad zo strany rodičov.
Čo ak sa človek vyberie inou cestou, ako je tá, ktorú vníma ako svoje povolanie?
Aj takýto človek môže byť spasený. Rehoľný život je pozvanie k žitiu evanjeliových rád, ktoré Kristus odporúča. Keď za ním prichádza bohatý človek a pýta sa: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som mal večný život?“ Kristus mu povie: „Zachovávaj prikázania.“ To je povinná cesta spásy – plniť prikázania s pomocou Božej milosti. Niektorých ľudí však Kristus pozýva na cestu dokonalosti zachovávaním evanjeliových rád chudoby, čistoty a poslušnosti. Cirkev to vždy vnímala ako vyšší spôsob nasledovania Krista, cestu k dokonalosti, ktorá nie je pre každého a nie je ani „povinná“. Nasledovanie Krista v zasvätenom živote je nasledovanie v láske. Kristus si niekoho vybral nie kvôli tomu, aby naňho zavesil ťažké bremeno, ktoré nie je schopný uniesť, ale vybral si ho, aby mu dal účasť na plnšom živote. Keď teda niekto vie, že povolanie má, a odmietne tú lásku, ktorú mu cez toto povolanie Pán, Boh, ponúka, prehrešuje sa proti láske.
Sú pokoj a pocit šťastia kritériami, podľa ktorých sa pri hľadaní Božej vôle rozhodujeme?
Skôr by som povedal, že človek, ktorý je povolaný, cíti príťažlivosť ku kňazstvu alebo k zasvätenému životu. Niekedy je to sprevádzané pocitom hlbokého pokoja a radosti, ale niekedy nie. Zasvätený život či kňazstvo nie je „realizovaním mojich najhlbších túžob“. Už vo Svätom písme vidíme, že učeníci, ktorí sú povolávaní, sa niečoho dôležitého zriekajú – svojho zamestnania, rodiny, majetku… Nemajú teda naplnené všetky svoje túžby. Je prirodzené, že muž hľadá zjednotenie so ženou. A obaja si chcú založiť rodinu. Rehoľné povolanie je povolaním v nadprirodzenom poriadku, prekračuje požiadavky prirodzenosti a niektoré túžby človeka nutne zo svojej podstaty ostávajú nenaplnené. Zriekam sa intímneho manželského života, majetku, dokonca svojej vôle, ktorú podriaďujem vôli predstaveného. Niečo podstatné z mojich túžob ostáva nenaplnené. To spôsobuje, samozrejme, aj nepokoj, ale dlhodobo by u človeka mal prevažovať pokoj a radosť zo zvoleného spôsobu života.
„BYŤ SINGLE“ NIE JE ĎALŠÍM OFICIÁLNYM STAVOM
Je povolanie do zasväteného stavu vznešenejšie ako povolanie do manželstva? Má Boh radšej zasvätené osoby?
V posledných cirkevných dokumentoch sa zdôrazňuje, že povolanie do manželstva, kňazstva a zasväteného života má rovnakú hodnotu. Ale keby sme čítali cirkevné dokumenty a diela svätých z minulosti, tam sa zdôrazňoval skôr vertikálny rozmer a predovšetkým o zasvätenom živote sa hovorilo, že je vyšším stupňom nasledovania a že má objektívne väčšiu hodnotu. Ako to teda je? Mala Cirkev pravdu vtedy alebo má teraz? Svätý Tomáš Akvinský odpovedá v Sume proti pohanom, že zasvätený život môže byť objektívne lepší, ale manželstvo môže byť lepšie pre konkrétneho človeka. Inak povedané, hoci existuje objektívna hierarchia, tak niektorých ľudí si Boh povoláva do zasväteného života a niektorí majú prirodzené povolanie do manželstva. Preto pre človeka, ktorý má povolanie do manželstva, je úplne zbytočné a dokonca by to bolo aj škodlivé z hľadiska jeho spásy, keby sa sám z vlastného rozhodnutia a vlastných síl chcel vybrať na cestu zasväteného života. Takže pre človeka povolaného do manželstva je vznešenejšie manželstvo ako zasvätený život.
Ide potom hlavne o to, aby človek správne spoznal a vyhodnotil povolanie, ktoré dostal od Boha. Akú úlohu má v reholi promótor pre povolania?
Práca promótora sa odohráva v troch úrovniach. Prvá je duchovná. Modlím sa a obetujem na úmysel, aby Boh poslal nové povolania do našej rehole. Druhá rovina je práca s mládežou v širšom zmysle. Táto práca je nezištná. Nerobím to s tým, že očakávam, že niekto konkrétny z tej skupiny vstúpi do rehole. Ale tým, že rehoľa pracuje s mladými, vytvára „podhubie“ pre povolania. Tretia úroveň je práca s povolaniami v užšom slova zmysle. Trikrát do roka robíme víkendy v kláštore pre mužov, ktorí rozlišujú povolanie a sú priťahovaní k dominikánskej charizme. Keď máme záujemcov, promótor pre povolania ich tiež sprevádza do momentu, keď vstúpia do postulátu. Serióznejší záujemci o vstup do rehole bývajú zhruba mesiac s nami v kláštore a vtedy ich mám na zodpovednosti ja ako promótor pre povolania.
Na čo bude zameraný tohtoročný októbrový Víkend v kláštore?
Účastníci v prvom rade zažijú skutočný rehoľný život v dominikánskom kláštore. Okrem toho si pre nich pripravili prednášky traja bratia. Jedna sa bude týkať modlitby formou lectio divina aj s praktickým cvičením, ďalšia bude o teológii zasväteného života. Ja im predstavím dominikánsku spiritualitu a tiež budeme mať stretnutie o procese rozlišovania. Všetci budú mať aj možnosť individuálneho rozhovoru s niektorým z bratov.
Môže mi človek zvonku pomôcť zorientovať sa v mojom povolaní? Nie je to vec, ktorú by som si mal vyriešiť sám vo svojom vnútri?
Práveže pri rozlišovaní povolania je dôležité mať aj pohľad zvonku, ktorý nás dokáže objektivizovať a poukázať na veci, ktoré si sami nevšimneme. Okrem toho to bude rozhovor s niekým, kto už v reholi žije a ktorý si už obdobím rozlišovania prešiel, takže má s tým osobné skúsenosti.
Môže byť niekto povolaný k tomu, aby ostal „single“?
Cirkev hovorí, že sú tri riadne cesty k svätosti: manželstvo, kňazstvo a zasvätený život. Stáva sa, že ľudia z rôznych dôvodov ostanú „single“, napríklad niekto si nenájde životného partnera a nepociťuje povolanie do zasväteného života.
Aj v takýchto podmienkach môže dosiahnuť spásu, ale tento „stav“ má ostať skôr výnimkou. Rovnako ako nepatrí k našej prirodzenosti, že sme chorí. Keď dostanem chrípku, tak ju liečim, nebudem si ju kultivovať a chcieť, aby čo najdlhšie ostala, ale bojujem s ňou. Takisto človek by mal hľadať svoje povolanie v rámci Cirkvou podporovaných stavov, hoci sa môže stať, že to niekomu nevyjde. Ale nemal by sa zo „single“ stávať ďalší „normálny stav“.
Ježiš v evanjeliu sľúbil tým, čo opustia všetko, že dostanú stonásobne viac. Čo konkrétne to je?
Je to priateľstvo s Kristom. Isto človek dostane aj to, čo Kristus hovorí: bratov, sestry, polia, domy, to všetko dostane, ale v prvom rade je to jeho blízkosť, poznanie jeho samého a vzťah s ním.
MLADÍ ĽUDIA MAJÚ PROBLÉM UROBIŤ ROZHODNUTIE
Čo je tým špecifickým, čím sa rehoľa dominikánov líši od iných rehoľných spoločenstiev?
Naša spiritualita stojí na štyroch pilieroch, ktorými sú modlitba, jednak modlitba liturgická, spoločná, ale aj osobná modlitba, potom je to štúdium, ktoré smeruje ku kázaniu, aby naše kázanie bolo pripravenejšie a adekvátnejšie pre ľudí. Tretím pilierom je bratský život, dominikáni sú a vždy boli rehoľa, kde je dôležité spoločenstvo. Posledným pilierom je kázanie, čo je poslanie našej rehole, pretože dominikáni boli založení svätým Dominikom na to, aby kázali ľuďom, ktorí zblúdili od viery, prípadne si kladú podstatné otázky, čo sa týka viery alebo života. Teda na úrovni nášho poslania je kázanie cieľom našej rehole a spirituality.
Ako vyzerá všedný deň dominikána?
V každom našom kláštore je to trochu inak, ale u nás vo Zvolene začíname bratia spolu deň ráno o siedmej modlitbou ranných chvál a posvätného čítania. Po nich je čas na polhodinové osobné rozjímanie. Potom máme raňajky, ktoré sú vždy v tichu. Dopoludňajší program je individuálny pre každého brata, niektorí bratia si pripravujú kázne alebo duchovné cvičenia, niektorí dávajú duchovné cvičenia na rôznych miestach, niektorí vyučujú, takisto máme farskú pastoráciu alebo pastoráciu v univerzitnom pastoračnom centre, prípadne sa venujú rôznym úlohám v komunite. Ďalší spoločný program máme o jednej hodine, keď sa pomodlíme liturgickú modlitbu cez deň. Nasleduje obed. Po obede máme spoločnú „rekreáciu“, teda dáme si spolu kávu a neformálne sa porozprávame tak –dvadsať-tridsať minút. Potom ide opäť každý za svojimi povinnosťami a stretávame sa pri spoločnej svätej omši o šiestej. Po nej sú vešpery a večera. Deň končíme spoločnou modlitbou rozjímania, ktoré je od deviatej do pol desiatej. Vtedy je kompletórium, spoločná modlitba pred spaním. Po nej bratia idú spať alebo sa ešte venujú štúdiu či modlitbe.
A ako vyzerá ten nevšedný?
Počas sviatkov Veľkej noci a Vianoc máme viac spoločných modlitieb. Niekedy si okolo Vianoc zahráme spoločenskú hru alebo si spolu pozrieme film a tiež spolu trávime viac času v kuchyni pri príprave jedál.
Sú nejaké predpoklady, podmienky, ktoré by mal spĺňať muž, ktorý sa chce stať dominikánom?
Rehoľnými predpismi je dané, že človek musí mať minimálne maturitu, 18 – 35 rokov a musí byť fyzicky a psychicky zdravý alebo spôsobilý na rehoľné povolanie. Niektoré fyzické alebo psychické hendikepy naše povolanie nevylučujú, ale niektoré áno. Je potrebné, aby bol pokrstený, absolvoval birmovku a prijal sväté prijímanie. Kandidát by mal byť tiež ľudsky aj duchovne zrelý. Neodporúča sa vstúpiť napríklad niekomu, kto je novoobrátený. Vyžaduje sa, aby nejaký čas žil kresťanským životom. A, samozrejme, nemôže byť ženatý. Člen iného rehoľného inštitútu alebo diecézny kňaz potrebuje súhlas svojho ordinára.
Ako sa posudzuje duchovná zrelosť?
Niektoré veci vidno hneď, ako človek príde, najmä čo sa týka psychickej zrelosti. Duchovná zrelosť sa ukáže po čase, hlavne ide o to, či dotyčný chce žiť ako dominikán a robí k tomu konkrétne kroky, či sa počas rozlišovacieho pobytu zúčastňuje modlitieb, či má záujem o štúdium, kázanie…
S čím môže mať človek zo sveta v rehoľnom režime najväčší problém?
Na začiatku je u mnohých ľudí problém spraviť rozhodnutie. Niektorí mladí ľudia váhajú, rozhodnú sa, potom sa sami spochybnia, niečo iné ich nadchne, tak utekajú za tým… Odstrašuje aj prirodzená vážnosť rehoľného povolania. Život v kláštore, ktorý smeruje k jedinému cieľu, zjednoteniu s Bohom a láske k blížnemu spôsobom, ktorý má konkrétna rehoľa, to tiež vie ľudí vyplašiť. Po istom čase je to celibátny spôsob života. A tiež to, že človek žije v spoločenstve s ľuďmi, ktorých si sám nevybral.
Koľko času má človek v reholi na rozhodnutie, kým sa k niečomu zaviaže?
Myslím si, že čas na rozhodovanie je veľmi štedrý. Na začiatku človek chodí na stretnutia záujemcov a kandidátov, ktoré trvajú od troch mesiacov do pol roka. Potom má rozlišovací mesiac, keď s nami žije a prehodnocuje, či je zasvätený život u dominikánov spôsobom života, ktorým chce žiť. Po tomto období ide na nejaký čas domov. Ak sa vráti, nastupuje do postulátu, to je ďalšie obdobie, v ktorom človek pokračuje v rozlišovaní povolania. Nezáväzne s nami žije ďalšieho polroka a už sa pripravuje na formáciu, ktorá u nás teraz prebieha vo Francúzsku, takže počas postulátu študuje francúzštinu. Potom ide na dva mesiace do Francúzska na intenzívny kurz francúzštiny. Ak sa rozhodne pokračovať, ďalšia etapa je noviciát, ktorý sa začína tým, že kandidát prijme habit. V noviciáte žije rok. V tomto období človek síce má habit, ale do rehole právne ešte nepatrí, lebo nemá rehoľné sľuby. Počas tohto obdobia môže stále kedykoľvek, zo dňa na deň odísť. Po roku noviciátu, ktorý je ešte stále intenzívnym obdobím rozlišovania, môže zložiť sľuby. Prvé sľuby sa skladajú na rok, dva alebo tri. To je ďalšie obdobie, keď človek už aj právne patrí do našej rehole, ale zároveň je jeho členstvo ohraničené dĺžkou trvania sľubov. Jednoduché sľuby, ako im hovoríme, môže obnovovať najneskôr do obdobia šesť rokov. Teda má ďalší čas na to, aby zvážil, či chce takto žiť. Po tomto čase sa už rozhodne buď zložiť doživotné sľuby, slávnostnú profesiu, alebo odíde. Teda dokopy môže toto obdobie trvať viac ako sedem a pol roka, počas ktorých má človek príležitosť svoje povolanie dôkladne preskúmať a zvážiť, či je to jeho cesta.
Brat SAMUEL LOVÁS pochádza zo Žiliny. Dominikánom je od roku 2008. Jeho cesta k rehoľnému povolaniu u dominikánov sa začala na jedných duchovných cvičeniach v trapistickom kláštore v roku 2006. Dominikánov spoznal vo svojom rodnom meste a zapôsobili na neho spájaním kontemplatívneho kláštorného života s ohlasovaním evanjelia medzi ľuďmi. Po prvých dočasných sľuboch si musel prejsť obdobím vnútorného očisťovania a zakoreňovania sa v reholi, ktoré pokračovalo aj po zložení doživotných sľubov v roku 2012. V reholi sa dnes venuje pastorácii povolaní a formácii najmladších bratov.
…
Snímky: Veronika Kaduková (titulná), archív OP