Bože, však on je vlastne normálny!

Možno to nikdy napísané nebolo. A možno áno. Je to vlastne jedno. Lebo najdôležitejšie sú aj tak posledné vety.

Milý Bože,

musím Ti na rovinu povedať, že vôbec neviem, čo si mám vlastne o tom všetkom myslieť. Teda… o ňom, mojom manželovi. Neber to, prosím, ako sťažnosť, ale nejako to zo seba dostať von musím. (A vlastne za to môžeš Ty, že to povedať musím. Tak si ma stvoril!)

Ty vieš, Bože, aj to, že svojho manžela by som nemenila, no niektoré prejavy jeho mužskosti sú pre mňa stále nepochopiteľné. Skôr pochopím zákonitosti nepredvídateľne prehraného zápasu AC Miláno – AS Rím (v neprospech Milána, ktoré ako vieš…) z rozprávania mojej polovičky, ako niektoré skutočnosti, ktoré nemajú žiadnu logiku. Napriek tomu, že muži sú maximálne pragmatické a logické stvorenia. Aj keď vytrvalým tréningom som sa dostala do stavu, keď ma to už nevytáča do vývrtky, ale len mierne pobaví. Znamená to, že svojho muža milujem viac ako kedysi, však?

Veď len pováž, milý Bože! Sme spolu dvadsaťštyri rokov a včera mu hovorím: „Keď otvoríš chladničku, nájdeš tam včerajší obed, odložila som ti porciu, keď ti tak chutila.“ Môj najmilší, ktorému som túžila urobiť radosť a mala som pocit, že všetko dokonale zapadne do seba (teda, ja som nezabudla, nebola som pažravá, odložila som a láskavo s úsmevom som mu dnes poradila, čo do seba pri chuti na niečo dobré…), otvoril chladničku, pozrel, zavrel a hovorí: „Nič tam nie je!“

 

 

Skamenela som, fakt! Keby som v tej chladničke nebola pred piatimi minútami a nestrážila onú porciu pred nájazdmi hladných tatárskych hliadok (rozumej našich detí v puberte), tak poviem, že je nabetón SLEPÝ! Ale Ty si taký dobrý! Toto leto si ma naučil, že muži majú iný spôsob videnia a tak nejakú nádobku (áno, tú plastovú so špeciálnym viečkom, čo sa nevieme dohodnúť, či má žltú či oranžovú farbu) položenú na tretej poličke vpravo vzadu ozaj neuvidí!

Čo dobrá žena neurobí pre svojho chlapa, ktorý vidí inak, ako ona? Vstávam a opakujem si v duchu Knihu prísloví, kapitolu 31, verše 10 a 11. Utešuje ma to, naozaj!

 

Však si už konečne sadni!

Inak, Pane, nie som si celkom istá, či si to dobre vymyslel s tými našimi komunikačnými rozdielnosťami, naozaj! Celkom to niekedy nefunguje, však vieš. Ja môžem počúvať, rozprávať a robiť naraz. Vôbec mi nepríde divné, že vo chvíli, ako mi môj milovaný sústredene rozpráva o sebe, ja popri tom varím, pečiem, umývam riad, zametám, utieram ústa drobcovi, píšem SMS, prečešem si vlasy, nájdem recept na lieky, vyzujem si papuče, zamávam susede cez okno a napravím mu golier na košeli. Pritom presne viem, čo mi hovorí, vnímam, ako sa cíti a chápem jeho myslenie. Som skrátka multifunkčná bytosť, nie?

Prečo ma teda zrazu zastaví a povie: „Konečne si sadni! Najmä, keď sa s tebou rozprávam!“ Nuž, Pane, zastaviť v tej rýchlosti rozbehnuté Ferrari na trase kuchyňa – kúpeľňa nie je celkom bez rizika. Ale čo človek z lásky k nemu neurobí, však? Tu sa to však nekončí: namiesto mojich 83 percent nasadenia pri počúvaní počas pohybu očakáva moja polovička statický, teda nehybný stav a navyše, očný kontakt. (Ach, kto medzitým vyberie bielizeň z práčky, obráti palacinky a… ) Mám sa na neho dívať, teda, dívať sa mu do očí, keď s ním hovorím, pretože on má inak pocit, že sa mu nevenujem na sto percent. Priznávam, prišlo mi to čudné. Ale súčasne som zistila, že si konečne vystriem nohy, môj drahý mi vymasíruje chrbát (čo je v plnej pare môjho pochodu nemysliteľné) a dokonca skončíme v objatí. Hm, môže byť!

 

 

Ach, tá kategorizácia!

No ale, Pane, jednému stále neviem prísť na chuť: tie jeho „šuflíčky“ v hlave! Prečo má tie kábliky inak (ne)poprepájané a ak chce hovoriť o rodine, musí vyjsť z priečinka s nápisom „práca“? Žiadne súvislosti ako v modernom systéme IT. Ale keď už aj tie priečinky sú: aj tak nerozumiem, prečo viac, dlhšie a ohnivejšie riešil summit G8, ako to, čo bolo na rodičovskom združení? To, že si nepamätá dátum svadby, moje narodeniny a nevie kreatívne vymyslieť darček (nemal som po ceste kvetinárstvo, láska!) ani nehovorím.

A keď sme pri tom know-how na jeho mužské prejavy: prečo si ho urobil tak, že zaspí do minúty a nevie o sebe práve v okamihu, keď mu niečo veľmi citlivé a dôležité hovorím? Na druhej strane mu netreba ani minútu, aby bol pripravený na sex? A v ktorom chlieviku jeho hlavy je založený katalóg upratovania špinavých ponožiek tak, aby neboli všade, hlavne na tých fakt „nenápadných“ miestach? Ako mám vedieť, podľa čoho funguje harmonogram utiahnutia sa do chlapskej jaskyne a aký čas je postačujúci na pobyt v nej v nádeji, že ho zas uvidím?

U nás je to jednoduchšie: dostaneme PMS alebo depku a každý chlap môže s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou vedieť, že jeho žena bude iná: plačlivá, citlivá, zraniteľná a občas aj… ehm, výbojná, zádrapčivá. Alebo že sa úplne zavrie a stiahne. No, ako sa práve cíti. A že to potrvá pár dní až týždeň či mesiac podľa výšky hormónov, ktoré… o ktorých vieš viac Ty, nie? Len hlavne, ako dobre mi to robí, keď má poruke vreckovky, rukáv košele a veľké objatie. Aj keď vlastne nemá ani pary o tom, čo mi vlastne je.

 

 

Neželané prekvapenia

Aké mi to prišlo vtipné, keď môj drahý za čias nášho chodenia spolu zvonil u mňa na 1. poschodí… ibaže, vo vedľajšom vchode. Nechápala som, ako si nemôže pamätať, kde bývame – keď ja som presne vedela aj tvar kľučky na ich dverách! Horšie bolo, že sa ma potom v manželstve stále pýtal, do ktorej triedy chodí náš syn, dcéra a posledný syn. To už nebolo o zvončeku. Alebo: ako varí. Teším sa, že sa do toho dá, naozaj! Varí výborný guľáš, aj pečienku, len sa oblizujem! Len – po ňom nasadiť upratovaciu čatu. Teraz som už však prišla na fintu: veď to je vlastne spôsob, ako môžeme byť spolu a robiť si prvú fázu predohry na večer! A prestala som sa hnevať, keď mi po príchode od kaderníčky s novým účesom na otázku, aká som, pochválil novú blúzku. (Hej, bola stará.) Došlo mi, že som vlastne pre neho stále krásna, očarujúca, nádherná a príťažlivá. Pýtať sa ho, čo máme nové už ani neskúšam. Nevšimne si novú výzdobu, uprataný chodník pred domom ani kvet vo váze. Ale vždy mi povie: „Je mi s tebou dobre, láska!“

Tak, Pane, neviem, či mám vôbec právo sa sťažovať! Veď on je vlastne… celkom normálny! A… milujem ho!

 

Tvoja Eva (a vlastne je jedno, ako sa volám, jednoducho žena)