Bol som…
Bol som na pohrebe človeka a videl som ho aj tesne pred smrťou v nemocnici.
Narodenie a smrť – to je bezbrannosť, bez ambícií mať postavenie, byť niekým a mať možnosť byť najbližšie k Bohu. Narodenie – prázdna nádoba, umieranie – plná nádoba a život medzi tým.
Narodením sa začína naša deformácia požiadavkami rodičov, okolia, Cirkvi, systému na to, aby sme boli nejakí. Požiadavky, ktoré našu tichú počúvajúcu myseľ premenia na myseľ bez ticha, neschopnú byť nečinnou a len počúvať v tichu. V podstate utekáme od seba samých a zaoberáme sa vonkajším svetom. V narodení a smrti toto všetko stráca zmysel. Smrť – na rozdiel od narodenia – je ešte bilančná. Paradoxom konca sú prázdne ruky a možno aj vzťahy. A ten najdôležitejší vzťah, ktorý sme dostali všetci rovnaký v deň počatia, má odrazu možnosť byť vnímaný opäť. Možno sme konečne v tichu, lebo už nie je možné nič povedať či urobiť, a v tejto bezmocnosti sa môžeme znovu stretnúť s pravdou, že Boh ma miluje rovnako od počatia až po smrť a my sme pre to nemohli urobiť nič, lebo je to konštanta. Je jedno, či sme sa narodili v chudobnej drevenici alebo v kaštieli s modrou krvou. Tak veľmi chceme uniknúť do lepšieho sveta a ešte do lepšieho, až nakoniec príde chvíľa, kde už nebude možné uniknúť nikde. Bezbranný človek, ktorý už nemá v rukách nič, má len slabosť umožňujúcu stretnúť sa s Tým, ktorý jediný miluje rovnako od počatia až po smrť. Napriek všetkému, čo žijeme, sa môžeme rozhodnúť, že chceme Božie milosrdenstvo. Čoraz nástojčivejšie sa k nemu obracať.
Tak pre mňa ostáva obraz, odkaz na to, že nech sa deje v živote hocičo, Božie milosrdenstvo je možné stretnúť v bezmocnosti, samote, stratenosti, tichu, a to aj v posledných chvíľach života – len to dovoliť… Myslím si, že na to sú tieto chvíle aj určené. Tam, aj keď sme s umierajúcim, nám nie je dovolené vstúpiť. Ale môžeme to vnímať ako posolstvo. Božie milosrdenstvo je tu nachystané pre každého – a hlavne pre toho, kto po ňom veľmi túži. Už nie je možné zaoberať sa modlitbou, ktorú vysielame my k Bohu, jej kvalitou, ale možno sme konečne schopní začať vnímať to, čo hovorí Boh mne. Možno už počujeme: „Mám ťa rád, už mlč a počúvaj, ako ťa mám rád, lebo celý život len hovoríš a nepočúvaš…“
Bolo by dobré stíšiť sa už skôr, byť úplne bez slov a skúsiť mať počúvajúcu modlitbu, lebo zbytočné slová nám vlastne nikdy nedovolili Vševediacemu povedať niečo aj nám… Asi je to hlúpe a možno aj arogantné nepočúvať. Lebo raz príde čas, keď bude o mne pravdou: Bol som…
Autor: Ján Balažia, člen pomáhajúcej skupiny Pre rodiny, o. z., venujúci sa mužskej spiritualite