Boja sa deti smrti?

Mnoho rodičov a iných dospelých (ako by povedal Malý princ) majú zo smrti strach. Sú v strehu, majú nevyrovnané účty so sebou, inými aj s Bohom. A hlavne sa zdá, že majú čas, pričom o ňom aj tak nik nevie „ani dňa, ani hodiny“. Smrť okrem toho je niečo, čo sa nenosí, napriek všetkým hororom, drámam a krutým kresleným rozprávkam.

Ako teda potom podať deťom otázku smrti? Hovoriť o nej? Obchádzať ju? Nebudú mať deti z toho traumu? Budú citovo deprimované, keď zažijú pohreb? Čo všetko prebieha dospelým v hlave, ak nastane situácia, keď sa deti so správou o smrti stretnú, lebo sa nedá obísť. A – čo je pravda – dospelí sa boja a veci dramatizujú oveľa väčšmi ako deti.

Urobte smrť súčasťou života od počiatku

Nie, nejde teraz o zbytočne morbídne veci ani „monsterkovské“ maniere. Ide len o fakt, že všetci sme tu na určitý čas – a jeho koniec nepoznáme. Ľudia umierajú na choroby, starobu, alebo aj vo vojnách či dôsledkom násilia. Umierajú deti, mladí, takí ako ich rodičia, aj starí. Deti to potrebujú vedieť a prijať smrť ako samozrejmosť. Nakoniec: samy vidia, že ujo sused bol veľmi chorý a už sa z nemocnice nevrátil. Alebo sú v škole svedkami, že niekoho zrazilo auto. Povedať deťom, že všetci sem raz prídeme a raz sa náš život naplní, je pravdivé a dobré: pretože potom vedia, že život sa má žiť naplno a s radosťou.

Smrť ako vrátnica do večnosti

Deti milujú tajomné príbehy – a preto aj rozprávanie o smrti pre nich predstavuje možnosť podať jej obraz inak. O to väčšmi, ak sme uverili nádeji, ktorá nás po tomto živote čaká. Predostrite ju deťom z Božieho pohľadu: smrť, to je vrátnica, ku ktorej prídeš po ceste týmto životom. Je tam brána, za ktorú nik nevidí. Tam čaká Boh, aby nám daroval niečo úžasnejšie, krajšie, nekončiace sa, ako je toto tu – večný život. Lebo ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú. Všetko, čo si vedia deti predstaviť (a aj my dospelí) ako skvelú a podstatnú vec, to všetko v nebi je. Ak ukážeme deťom, že smrť nie je strašiak ani hrôza, ale možnosť otvoriť dvere ku stretnutiu s láskavým a dobrým Bohom, budú ju vnímať inak.

Detské vnímanie je jednoduchšie a hlbšie

Ak takýmto spôsobom hovoríte s deťmi o smrti odmala, ako začínajú rozumieť, ak im predkladáte nebo ako fakt a nie výmysel, ak posilňujete v ňom túžbu po Bohu a živote s ním, nie je prečo sa obávať traumy zo zážitku stretu so smrťou – nech by bola kdekoľvek blízko či ďaleko. Navyše: deti nemyslia tak komplikovane ako dospelí. Pre nich smrť nie je to, čo pre nás: bolesť, nekončiace slzy, beznádej, strach, vybavovačky po úradoch, ťahanice s pohrebom a dedičstvom… pre deti je smrť ozaj časom, keď človek končí na zemi svoje putovanie, no vo viere sme spojení nádejou na stretnutie. Ak sa im vysvetlí, že Ježiš na nich čaká s veľkou láskou a dosť nedočkavo, budú sa na ňu dívať inak. Taká smrť nestraší: a pri vysvetlení bolesti ako účasti na ukrižovaní nebudú zaskočené, ak budú vidieť alebo počuť o ťažkostiach umierajúceho.

Udržujte blízkosť

 

Udržujte blízkosť

Napriek všetkým smutným a depresívnym slovám, ktoré dospelí o smrti vedú, nepoužívajte pred deťmi a neučte ich vetu, že smrťou sa všetko končí, že je koniec. Nie, nič sa nekončí, náš život pokračuje inde. Nekončí sa ani naša láska a komunikácia, ani naša viera a modlitby za toho, ktorého si už Pán povolal k sebe. Hovorte s deťmi o tých, ktorí už odišli, pripravujte spolu sviece a oprašujte všetky krásne spomienky. Pripomeňte, ako sa veľmi podobá na deda či starú mamu – výzorom či povahou alebo schopnosťami. Ukazujte fotky a sprítomňujte okamihy. Vzťah sa dá udržiavať a láska budovať aj s tými, čo nám už v nebi pripravujú obrovskú oslavu!

Zo života

Keď mal môj manžel Miro autonehodu a následne zomrel, náš Benjamín mal šesť rokov. Keď som mu po niekoľkých dňoch povedala, že tatík už nepríde z nemocnice (hoci tam nebol), po bolestnom plači to vzal ako fakt – že už je v nebi a je mu tam dobre.

Náš syn Matej (z druhého manželstva, ktorý zažil smrť mamy a bračeka na vlastné oči) žiadnu traumu z toho nemá, a to bol aj na pohrebe, videl, ako kladú telá do zeme…

(Martina)

Keď môj milovaný dedo, s ktorým som toľko zažila, po dlhej cukrovke a amputovaným nohám zomrel, ani sme nerozmýšľali, či deti vziať na pohreb. Šli. Prežili s dedom veľa, aj mu hladkali kýpte a vôbec im to neprišlo škaredé. Nakoniec teda boli na pohrebe (a teda aj na zádušnej svätej omši) a môžem povedať, že to brali úplne vyrovnane, pokojne. Doma sme im, pravdaže, všetko vysvetlili, čo a ako bude. Videli, ako smútim a plačem: ale vysvetlili sme si, že pre pradedka je teraz už všetko krásne a už ho nič nebolí, že je s Pánom Bohom v nebi, kde je tak super. A ja plačem preto, lebo mi chýba. Videli aj pradedka v truhle – hoci som si nemyslela, že k tomu príde. Ale aj to sme im doma vysvetlili, že to bude už len telo, ktoré sa uloží do zeme, a že jeho duša je u Pána Ježiša. Vôbec sa ničoho nebáli, ak sa pýtali – vysvetľovali sme – aj počas obradu. Stáli pri hrobe, aj keď ho spúšťali dolu, dokonca až tak blízko, že sme ich museli ťahať späť, a každý z nich hodil aj hrudu na truhlu. Celý pohreb bol pre nich úplne prirodzený a určite to v nich nezanechalo žiadnu traumu. Správali sa naozaj dôstojne a pokojne.

A vy, ako by ste prešli?

 

…

Snímka: pexels.com