Boh Otec (4): Komu si synom/dcérou?

Na Slovensku máme pekné projekty, ktoré pomáhajú obnoviť vzťah k Bohu a pochopiť, čo znamená byť Božími milovanými deťmi. Chceme preto ukázať možnosti, ako načerpať či už v knižnej podobe, alebo formou seminárov, akým je aj Otcovo srdce pre Slovensko.

Text je súčasťou seriálu Boh Otec, v ktorom vám prinášame rôzne pohľady na Boha, ktorý je naším nebeským Otcom. Ako ho môžeme už tu na zemi spoznávať a nechávať sa ním milovať?

Počas pandémie sme si zvykli, že komunikácia prebiehala takmer výlučne v online prostredí. Mnohé projekty, ktoré dlho fungovali v prezenčnej forme, sa presunuli do online priestoru. Vďaka tomu pribudli aj niektoré online semináre Otcovo srdce pre Slovensko. Dostupné sú aj vo forme podcastov a videí. Nemyslím si, že to nahradí zážitok, ktorý človek má, ak sa seminárov zúčastní osobne. Preto ak vás oslovia a navnadia, vyskúšajte aj fyzickú účasť. Skúsme nahliadnuť, do čoho by ste išli, ak by ste sa tak rozhodli.

Semináre sú rozdelené do rôznych tematických okruhov. Vicki a Robert de Hoxar sa striedajú v prednáškach, ktoré sú poprepletané ich osobnými skúsenosťami, príkladmi zo života a svedectvami. Ja som si vybrala tri, ktoré ma najviac oslovili. Čomu sa teda venujú?

Srdce syna a dcéry

Aké sú naše srdcia? Keď sa Robert prvýkrát zúčastnil seminára Otcovo srdce, ten, ktorý seminár viedol, sa ho opýtal: „Komu si synom?“ Robert vysvetľuje, čo tým myslel. Koho rešpektuješ? Na koho sa chceš podobať? Kto by mohol hovoriť do tvojho života a ty by si to prijal? Kto ťa môže kritizovať a napriek tomu budeš veriť, že ťa miluje? Nebudeš to vnímať ako odmietnutie? Vtedy mu odpovedal, že nie je synom nikomu.

Problém, ktorý má a máme ho aj my všetci, je, že máme iba jedno srdce. Srdce, ktoré sa formuje, niečo sa naučí a vytvorí si súbor pravidiel. Týmto srdcom sa pozeráme na ľudí a týmto srdcom sa pozeráme aj na Boha. Ak vníma autority vo svojom okolí ako tie, ktoré mu chcú ublížiť a sú proti nemu, bude tak vnímať aj Boha. Ak vyrastal v presvedčení, že je chlapec, ktorého nikto nechce počúvať, stane sa z neho manžel, ktorý je presvedčený, že ho jeho manželka nechce počúvať a tiež kresťanom, ktorý verí, že Boh nemá záujem ho počúvať. Ak vyrastá ako silný, nezávislý človek, ktorý nikoho nepotrebuje, stane sa z neho človek, ktorý neprijíma pomoc od ľudí a kresťan, ktorý neočakáva, že jeho modlitby Boh vypočuje. Jeho vzťah s rodičmi nebol vôbec dobrý. Preto tomu mužovi odpovedal, že nie je synom nikomu. Ak však nedokáže byť synom nikomu tu na zemi, ako môže byť synom Bohu, ktorého ani nemôže vidieť?

Opäť nás to vedie k prepojeniu vzťahu s rodičmi, špeciálne s otcom, ktorý ovplyvňuje vzťah a vnímanie Boha. Po zážitku prvého seminára v ňom nastala zmena. Jeho otec v tom čase už nežil, no stále mal mamu. S ňou sa zmieril a povedal, že nielenže sa ich vzťah obnovil, no bol lepší ako predtým. Postupne sa zlepšovali aj ostatné vzťahy v jeho rodine. S manželkou, s deťmi. Dokonca s úsmevom hovorí, že sa mu zlepšili vzťahy s políciou a pridáva príbeh, kedy z pomerne vážnej situácie nakoniec vyšiel úplne bez sankcií. Hovorí, že začali žiť v priazni ľudí aj autorít okolo seba.

Odpustenie

Podľa toho, koľko času venujú téme odpustenia a aj na základe rozhovoru s manželmi Hažerovcami z druhého dielu tohto seriálu, si dovolím tvrdiť, že je dôležitou súčasťou seminára Otcovo srdce. Na konci prednášky, ktorú Robert venoval tejto téme, účastníci písali list odpustenia.

Svoj príhovor začína myšlienkou/tvrdením, že každý kresťan vie, že má odpustiť. Napriek tomu je to pre každého z nás veľmi náročné. Je to preto, lebo chceme odpustiť na základe našej vôle, nie na základe presvedčenia srdca. Potom pokračuje druhým tvrdením, že ľudia konajú podľa toho, čo hovorí ich srdce, nie rozum.

Opäť sa dostáva k srdcu človeka. K srdcu, ktoré máme iba jedno a do ktorého sa vpisujú zážitky z nášho života. Počas života sa naše srdce utvára a na základe tohto srdca potom konáme. Dáva takýto príklad: Keď vás uštipne včela, udriete ju a ona spadne na zem, pravdepodobne neurobíte to, že by ste sa k nej sklonili a povedali jej, ako veľmi vás zranila a že to nebolo správne. Alebo ak vojdete do tŕnistého kríku, ktorý vás poškriabe, pravdepodobne mu nebudete hovoriť o tom, ako vám ublížil. Nikomu nenapadne brať si tieto zranenia osobne. Včela predsa pichne každého, kto ju rozruší. Každý, kto vkročí do tŕnia, ostane poškriabaný. Včela aj krík sa tak správajú zo svojej prirodzenosti. Zmena nášho pohľadu nastane vtedy, ak si uvedomíme, že takto fungujú aj ľudia. Každý človek sa správa tak, ako je naučené jeho srdce. A nevie inak.

Medveď, pivnica, svetlo

Používa ešte jednu zaujímavú metaforu. Predstavte si, že je človek, ktorý má v pivnici medveďa. Tento medveď je hladný, no v pivnici je tma a dvere sú zatvorené. Jedného dňa vojdete do pivnice a rozsvietite svetlo. Odrazu vás medveď zbadá a začne vás naháňať. Len tak-tak sa vám podarí vybehnúť a zavrieť za sebou dvere. No nie je to vaša chyba, že sa tento medveď do vás pustil. Vy ste o ňom nevedeli. Nie je to váš medveď, nie je to vaša pivnica, vy ste iba zasvietili. Takto to funguje so srdcom človeka. Keď zasvietite svetlo v pivnici, kde schováva medveďa, ten sa do vás pustí. Lebo musí. Je hladný a nevie inak. Ale nie je to vaša chyba, nie je to osobné. Nie je to váš medveď, nie je to vaša pivnica, nie je to ani váš problém. Vy ste iba zasvietili svetlo.

Zmena pohľadu na odpustenie a na zranenia, ktoré vám môže iný človek spôsobiť, spočíva v tom, že si uvedomíme, že tento človek inak nevie a nemôže. Máme iba jedno srdce, v ktorom sú zapísané naše „pravidlá“ správania a s ním sa pozeráme na svet. Každý má v pivnici svojho hladného medveďa.

Materinská láska Boha

Po Robertových príhovoroch som si pustila aj jeden od Vicki. Pôsobí ako veľmi pokojná a nežná žena, a takto prezentovala svoju tému. Hovorí o Božej nežnosti a láske, ktorá je podobná tej materinskej. Opiera sa aj o Písmo, z ktorého cituje dva Dávidove žalmy. Dávid si plne uvedomuje lásku Boha, ktorá dvíha zraneného, privinie si ho k hrudi a utišuje. „Pán je môj pastier,“ čítame v Žalme 23. V Žalme 131 zase: „Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí, ako nasýtené dieťa, tak je moja duša vo mne.“ Prorok Izaiáš píše: „Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba.“ (Iz 49,15) a inde: „Ako keď niekoho teší matka, tak vás budem ja tešiť a v Jeruzaleme sa potešíte.“ (Iz 66,13)

Vicki predstavila tri spôsoby prejavu materinskej lásky, ku ktorým uviedla príklady zo svojho života. Kedy sa zachovala dobre a kedy, naopak, nesprávne. Prvým prejavom je pohľad, druhým hlas a tretím dotyk. Na konci každého bodu sa opýtala účastníkov seminára a teraz sa môže opýtať aj nás: „Aké pohľady si vo svojom živote zažil/zažila ty? Aký hlas si počúval/počúvala? Aké dotyky si cítil/cítila?“ Tieto tri veci nás môžu v živote raniť, no môžu nás aj povzbudiť, posilniť a posunúť vpred. Vicki hovorí, že sme boli pri narodení daní do rodín, aby sme boli milovaní a dostali tieto tri veci naplnené láskou. No ani naši rodičia nedostali túto lásku v dokonalosti od svojich rodičov, takisto ako oni od tých svojich. Tak musíme nájsť plnosť niekde inde.

Každý hľadá tam, kde má pocit, že sa plnosť nachádza a môže ju dosiahnuť. Keď si prelistujeme Písmo, nájdeme v ňom veľa slov útechy, uistenia, že ak budeme hľadať plnosť v Bohu, nájdeme ju. Dôležitým krokom, ktorý je súčasťou seminárov Otcovo srdce, je odpustenie. Prijatie ľudí okolo seba takých, akí sú, so srdcom, aké majú.

Máme len jedno srdce, strážme si ho. A aj svojho medveďa v pivnici.

Autor: Katarína Rendošová

Snímka: pexels.com