Boh Otec (3): Dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“

Boh sa nám ako Otec zjavuje v celom Svätom písme. Niekedy jasnými slovami, niekedy skrytými. Kde a ako sa nám Boh zjavil ako milujúci Otec, ktorý chce, aby sme všetci boli jeho deťmi? Čo to znamená byť jeho dieťaťom?

Text je súčasťou seriálu Boh Otec, v ktorom vám prinášame rôzne pohľady na Boha, ktorý je naším nebeským Otcom. Ako ho môžeme už tu na zemi spoznávať a nechávať sa ním milovať.

Doteraz sme sa pozerali na Boha Otca tak, ako nám ho prezentuje spisovateľ a pracovník s mládežou Dave Patty a ako ho zažili manželia Hažerovci na seminároch Otcovo srdce. V obidvoch prípadoch sa tieto pohľady na Boha ako Otca opierajú o Sväté písmo a vychádzajú z neho. Poďme sa však pozrieť konkrétne dovnútra Písma, kde a v akom kontexte sa Boh zjavuje ako Otec.

Boh Otec v Starom zákone

Asi najviac citátov nám hneď napadne z Nového zákona. Nie je to prekvapivé, keďže v tom Starom ani nie je toľkokrát vyjadrené otcovstvo Boha. Čo sa však výrazne vyskytuje, je Boh (jeho, našich, vašich…) otcov. Tomu sa venovať nebudeme, ale je zaujímavé zamyslieť sa nad tým.

Pozrime sa do knihy Žalmov, kde sa píše: „On je otec sirôt a záchranca vdov, on je Boh vo svojom svätom príbytku. On je Boh, čo opusteným dáva prebývať v domoch, väzňov privádza k šťastiu, no odbojníci zostanú v zemi pustej“ (Ž 68,6-7). Myslím, že je to veľmi pekný pohľad na Otca, ktorý sa stará o slabých a zraniteľných. Niektorí majú dojem, že Boh je v Starom zákone prezentovaný ako krutý. Nie vždy je to tak.

Podobne o ňom hovorí žalmista v Žalme 10: „Ty vidíš, veď ty hľadíš na útrapy a žiaľ a berieš ich do svojich rúk. Na teba sa chudák spolieha a sirote pomáhaš.“ Samozrejme, že vieme, čo znamená slovo sirota. Pre mňa to však naberá trošku iný význam, keď som videla anglický preklad. V ňom je pre sirotu použité slovo fatherless – teda človek bez otca. Do našej témy sa to výborne hodí. Práve k týmto ľuďom sa Boh skláňa a ich útrapy a žiaľ berie do svojich rúk. Stáva sa pre nich otcom, ktorého nemajú.

Nový zákon

Vnímal to aj Jakub, ktorý vo svojom liste píše: „Čistá a nepoškvrnená nábožnosť pred Bohom a Otcom je: navštevovať siroty a vdovy v ich tiesni a zachovať sa nepoškvrneným od tohto sveta“ (Jak 1,27). Keď prijímame Boha za svojho Otca, keď prijímame svoje postavenie ako jeho deti, mali by sme sa usilovať konať tak, ako koná on. Tak ako aj Ježiš neustále hovoril: „Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn“ (Jn 5,19). Nie je to od nás iba očakávané, ale Otec nám aj pomáha, aby sme to zvládli. Povzbudzuje k tomu apoštol Pavol aj dnes, tak, ako povzbudzoval kresťanov v Korinte: „On nás potešuje v každom našom súžení, aby sme mohli aj my potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, tou útechou, ktorou Boh potešuje nás“ (2Kor 1,3-4).

Takéto správanie neostane nepovšimnuté a bez odmeny. Pretože Jakub odkazoval na proroka Jeremiáša. Jeho slová znejú jasnejšie v ekumenickom preklade, kde sa píše: „Dopomáhal k právu biednemu a chudobnému a mal sa dobre“ (Jer 22,16).

Keď som si čítala výroky o Bohu Otcovi zo Starého zákona, rozmýšľala som, prečo mali Židia taký problém s tým, keď Ježiš hovoril o Bohu ako o svojom Otcovi. Nebolo to predsa nič nové a takéto oslovenie Boha sa objavilo už aj v Písme, ktoré veľmi dobre poznali. Dokonca veľmi pekne. Tieto námietky voči Ježišovi môžeme vidieť napríklad u evanjelistu Jána: „Ježiš im povedal: „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.“ Preto sa Židia ešte väčšmi usilovali zabiť ho, lebo nielenže porušoval sobotu, ale aj Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu“ (Jn 5, 17-18).Ak máte Bibliu s vysvetlivkami, odpovede na mnohé nejasnosti nájdete v nich. Židia nenamietali voči myšlienke, že Boh je Otcom všetkých. Namietali však voči Ježišovmu tvrdeniu, že má výnimočný vzťah s Otcom. Vzťah, ktorý je taký blízky, že ho robí rovný Bohu. Pravdupovediac, takýto pohľad mi celkom dáva zmysel a na chvíľu vyvoláva aj pochopenie pre vtedajších Židov.

Sme Božie adoptované deti

V zúfalej chvíli, keď sme už po stýkrát padli, si môžeme povedať, že Ježišovi bolo dobre, keď on sám je Boh, neniesol si so sebou dedičný hriech, kvôli ktorému neustále upadal do rôznych hriechov a keď mal taký výnimočný vzťah s Bohom, tak to muselo byť hladké a bezproblémové. Asi si veľakrát neuvedomujeme, aké máme šťastie byť kresťanmi. Možno to je aj preto, lebo slová, ktoré počúvame v Písme, majú pre nás mierne významové odchýlky oproti významu v origináli.

Veľmi známy text z Listu Rimanom hovorí: „Dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“ Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti“ (Rim 8,15-16). Opäť mi to objasnila poznámka k textu. Slovo, ktoré je pre synovstvo použité v gréčtine, nehovorí o pokrvnom, vlastnom potomkovi. V rímskom prostredí tento termín vyjadroval plné práva, ktoré mal adoptovaný mužský dedič. U Grékov a Rimanov bola adopcia bežná a zaručovala adoptovanému synovi rovnaké privilégiá, aké mal biologický syn. Kristus je Boží „biologický“ Syn a my sme adoptovaní vďaka milosti. Preto môžeme Boha nazývať Abba (Gal 4,6). Toto aramejské slovo znamená otec, ale emócia, ktorá sa za ním skrýva, vyjadruje veľmi blízky vzťah k otcovi. Takže už nemáme právo na žiadne výhovorky. Boh to vyriešil tak, že sme úplne rovnako jeho deti, ako Ježiš. Máme rovnaké postavenie a výhody ako on. Ježiš hovorí: „Vystupujem k môjmu Otcovi a vášmu Otcovi, k môjmu Bohu a vášmu Bohu“ (Jn 20,17).

Dar je potrebné prijať

Naše členstvo v Božej rodine nie je vďaka nášmu pričineniu, ale vďaka milosti. Je to Boží dar. Ako to však s darmi býva, užívať si ho môžeme až vtedy, keď ho od darcu prijmeme. Takto to čítame opäť u Jána: „Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno“ (Jn 1,12).

Pre nás ľudí je typické, že keď sa pre niečo máme rozhodnúť, chceme vedieť, aké z toho budeme mať výhody. Takže aké sú výhody Božieho synovstva? Čo pozitívne to pre mňa znamená, keď sa rozhodnem byť kresťanom? Ako kresťania sme dostali plné privilégiá jeho detí. Keď je nám ťažko, máme problém, nemáme sa dobre, on je pri nás a berie naše ťažkosti na seba. Sľúbi nám, že ak sa budeme správať ako jeho deti, čokoľvek sa stane, budeme sa mať dobre.

Povinnosť nám plynie iba jedna. Správať sa ako Božie deti, teda konať skutky nášho Otca.

Na rodine je krásne aj to, že máme súrodencov, ktorí sú našimi priateľmi a môžeme sa na nich obrátiť. Naším veľkým starostlivým bratom je Ježiš, ktorý svojich učeníkov povzbudzoval, a teraz povzbudzuje aj nás. „Ak budete o niečo prosiť Otca v mojom mene, dá vám to. Doteraz ste o nič neprosili v mojom mene. Proste a dostanete, aby vaša radosť bola úplná. (…) V ten deň budete prosiť v mojom mene. A nevravím vám, že ja budem prosiť Otca za vás. Veď Otec sám vás miluje, lebo vy ste milovali mňa a uverili ste, že som vyšiel od Boha“ (Jn 16,23-24;26-27). Poznámka – Kristus vysvetľuje, prečo učeníci môžu v modlitbe prichádzať priamo k Otcovi. Kristova prítomnosť v nebi ako ukrižovaného a vzkrieseného Pána sú samé o sebe prihováraním sa. Učeníci uverili a milujú Ježiša a Boh v láske vypočuje ich prosby v Ježišovom mene.

Rovnako ako prvým kresťanským komunitám, aj nám teda patrí pozdrav, ktorým začínal všetky svoje listy apoštol Pavol: „Milosť vám a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista.“

Autor: Katarína Rendošová

Snímka: pexels.com