Boh Otec (2): Manželia Hažerovci: Seminár Otcovo srdce dokáže u človeka zmeniť skreslený pohľad na Boha

Manželia Andrea a Peter Hažerovci sú aktívnymi členmi slovenského tímu Otcovo srdce. Na seminároch, ktoré na Slovensko priniesli Vicki a Robert de Hoxar, pôsobia ako modlitebníci. Dobrovoľníkov, ako sú oni, je na celom Slovensku viac ako päťdesiat. V rozhovore sme sa rozprávali o ich zážitku zo seminárov a o tom, ako táto skúsenosť ovplyvnila ich každodenný život.

Rozhovor je súčasťou seriálu Boh Otec, v ktorom vám prinášame rôzne pohľady na Boha, ktorý je naším nebeským Otcom. Ako ho môžeme už tu na zemi spoznávať a nechávať sa ním milovať?

Aké boli vaše začiatky so seminármi Otcovo srdce? Čo vás priviedlo k tomu, aby ste sa ich po prvýkrát zúčastnili?

Andrea: Manželmi sme už 20 rokov a máme dve osvojené deti. Šestnásťročného chlapca Tobiáša a 11-ročnú dcéru Emu. Keď sme vstupovali do manželstva, boli sme skôr „nedeľní kresťania.“ Nemali sme živú vieru alebo vzťah s Bohom. Odkedy sme si osvojili Tobiho, prechádzali sme veľmi náročným obdobím. Bolo to také ťažké, že sme padli veľmi hlboko na naše dno. Tam, na tom dne, sme našli Boha. 

V tom období mi kamarátka hovorila o seminári Otcovo srdce. To bolo asi v roku 2013. Nepovedala nič bližšie. Stačilo, že som počula „seminár Otcovo srdce“ a vedela som, že tam musím ísť. Bolo to pre mňa niečo úplne nové. Odchádzala som zo seminára ako Božia milovaná dcéra, ktorá môže Bohu Otcovi sedieť aj na kolenách. Zrazu som sa cítila nekonečne milovaná. Túžila som, aby to zažil aj môj manžel. V tom období sa chystal na púť do Compostely. Povedala som mu, aby predtým išiel na seminár.

A poslúchol? (úsmev)

Peter: Áno, išiel som. Ale vrátim sa ešte trocha dozadu. S Tobim to bolo naozaj ťažké. Ako povedala manželka, padli sme na dno. Bolo to tiež obdobie, kedy som sa Bohu veľmi vzďaľoval. V tom čase nás oslovili kamaráti z kostola s tým, že zakladajú „stretko,“ kde by chceli prizvať rodiny, ktoré majú osvojené deti. Spýtali sa, či sa nepridáme. V tomto som ja taká ukážková duchovná sirota. Moja prvá vnútorná reakcia bola NIE. Ja na takéto aktivity nie som a ani som nemal chuť. Ale vtedy mi prišla na um taká myšlienka – videl som sa, ako stojím pred Bohom a vyčítam mu, kde bol, keď mi bolo ťažko. On mi s ľahkosťou odpovedal: „Veď som ti poslal týchto kamarátov, ktorí ťa volali do stretka. Ale ty si ich poslal preč.“ Tak som napokon súhlasil, aj keď sa mi do toho nechcelo. Až na týchto stretkách som prvýkrát zachytil pohľad na Boha ako na milujúceho Otca.

Predtým ste to nikdy takto nepočuli?

Peter: Vyrastal som v rodine, kde sme ako deti museli chodiť každý deň do kostola. Už ako malý som miništroval. Počul som toľko kázní, toľko čítaní… Vždy som vnímal Boha ako toho, pred ktorým sa raz budem zodpovedať. Ale to, že Boh je milujúci Otec, mi úplne unikalo. Prvýkrát som to zachytil naozaj až na stretkách. Potom Aďka kúpila na Otcovom srdci knihu od Jacka Frosta Od otroctva k synovstvu. Navrhla, aby sme si ju na stretkách čítali. To znamenalo, že sme si doma prečítali kapitolu a potom sme sa zdieľali.

V jednom momente mi pri čítaní docvaklo: Boh je naozaj milujúci otec. Na Otcovo srdce som už išiel s tým, že áno, mám Boha, ktorý túži po vzťahu so mnou. Ale inak som vôbec nevedel, čo čakať. Išiel som do toho s veľkou zvedavosťou.

SEMINÁRE OTCOVO SRDCE

Ako vyzerajú semináre Otcovo srdce?

Peter: Rozmýšľam, ako o tom rozprávať. Osobne som vnímal ako veľkú výhodu, že som nevedel, do čoho idem. Keď som sa pýtal tých, ktorí už boli, nechceli mi o tom rozprávať. Povedali mi len: „Choď.“

Tak teda dobre. Skúsme to čitateľom priblížiť aspoň po technickej stránke. Ako dlho kurz trvá a kde zvykne prebiehať?

Peter: Býva aj formou víkendovky – ide o skrátenú formu, určenú pre rodiny s deťmi. Počas programu je k dispozícii aj detská služba. Plný seminár býva šesťdňový a je skvelé, keď tam človek býva a neodchádza domov. Väčšinou sa seminár koná v Rodinkove, kde sú aj ubytovacie možnosti. Vtedy je dobré, keď je človek celú dobu tam, vytrhnutý z bežného života. Má čas aj na mentálne nastavenie a venuje sa iba tomu, čo sa deje a čo zažíva na mieste.

Niekedy si rozličné spoločenstvá zvyknú prizvať semináre do svojich priestorov a Otcovo srdce k nim vycestuje. Keď prídu Hoxarovci na Slovensko, organizujú aj 2-3 kurzy za sebou, potom zase slovenský tím a takto sa striedajú. Záujem je veľký. Netreba sa nechať odradiť, ak je aj plno. Veľakrát sa podarí na semináre dostať aj tým, ktorí sa nahlásili ako náhradníci.

Spomenuli ste manželov Hoxarovov. Práve oni priniesli semináre Otcovo srdce na Slovensko. Ich mená sa vyskytli už aj na stránkach Slovo+. Máte s nimi zo seminárov nejaký konkrétny zážitok?

Peter: Stretávame sa s nimi výhradne na seminároch. Mňa oslovili a pocítil som k nim blízkosť už na prvom seminári. Pôsobili veľmi príjemne a atmosféra v ich prítomnosti je uvoľnená a priateľská. To, čo učia, z nich aj vyžaruje. Na prvom seminári ma silno oslovili dve veci, ktoré Robert hovoril. Preto bolo pre mňa všetko uveriteľné a dokázal som to prijať, pretože hovoril o svojom životnom príbehu. Celé vyučovanie bolo poprepletané jeho zážitkami a tým, čím si sám prešiel.

Prvá vec, ktorá ma oslovila, boli jeho slová: „Do istého momentu som si žil život podľa seba. Podľa toho, ako som ja vnímal, že je to pre mňa dobré. Doviedlo ma to k frustrácii, závislostiam, k tomu, že som sa cítil zle. Preto ma teraz zaujíma nie to, čo si myslím ja, ale čo si myslí Boh.“ Druhá vec, ktorú povedal, bola, že človek má pre svoje konanie dve silné motivácie. Jedna je strach a druhá je láska. Neviem, či to aj vyslovil, ale ja som si vtedy položil otázku: Čo je pre mňa motivácia? Strach alebo láska? Vtedy som zistil, že strach. A nechcel som, aby to tak ostalo. Bol to jeden z momentov, kedy som zatúžil niečo zmeniť.

VZŤAH K OTCOVI OVPLYVŇUJE VZŤAH K BOHU OTCOVI

V prvom diele seriálu Boh Otec sme hovorili o tom, ako silno ovplyvňuje náš vzťah s naším pozemským otcom vzťah k Bohu ako Otcovi. Je na seminároch prítomná aj táto téma?

Peter: Áno. Rozoberá sa aj téma Boha Otca, ktorý má z pozemského rodičovstva mužský prvok, ale aj ženský, teda prvok matky. Hovorí sa aj o tom, ako na nás vplývali rodičia a ako to ovplyvnilo naše vnímanie Boha ako Otca. Či ho vnímame ako bezpečného, alebo je pre nás niekedy až nebezpečný, nechceme s ním mať nič spoločné. Jedna z vecí, ktoré sa dejú na Otcovom srdci, je odpustenie. Odpustenie komukoľvek, komu je potrebné, aj rodičom.

Aký je alebo bol váš vzťah k rodičom, konkrétne k otcovi, keď ste išli na seminár?

Andrea: Ja som mala naozaj veľmi ťažké detstvo. Hlavne dospievanie. Veľmi som sa hnevala na svojich rodičov. Bola som zranená. Asi viac mamou ako otcom. Mala som pocit, že mama ma zraňovala slovami, i keď nevedome, a otec svojou neprítomnosťou a zradou. Takto som to vtedy vnímala. Nemala som nikoho, komu som sa mohla zdôveriť, o koho by som sa mohla oprieť. Cítila som sa nemilovaná, zranená a opustená. Navyše, u nás doma bola autoritatívna výchova. Preto som aj Boha vnímala ako policajta a sudcu, ktorý je vzdialený a veľmi prísny.

Na seminári som prvýkrát zažila, že som jeho milovaná dcéra. Videla som samu seba ako malé dievčatko v bielych šatách. Ako za ním idem a on ma berie na ruky. Bolo to niečo, čo sa na seminári Otcovo srdce začalo a čo som si odniesla domov. S tým kráčam a žijem každý deň. Je to vzťah, ktorý začal a nekončí. Zrazu akoby mi niekto otvoril knihu a ja som v nej začala čítať. Dovtedy akoby som niesla zavretú knihu a ani som netušila, čo v nej je. Nebolo to viac také, že možno tam hore je nejaký Boh. Zrazu som vedela – tak ako viem, že mám svojho pozemského otca –, že mám Boha, ktorý je blízko mňa. Ten pocit sa nedá popísať.

Peter: Ja som mal v tomto smere obrovskú výhodu. Ak by som mal nájsť na otca nejaké negatívne veci, tak by som ich našiel, ale zároveň viem, že môj otec by dal za mňa svoj život, keby to bolo potrebné. Hoci mi to nikdy nepovedal, viem to z toho, ako sa v niektorých momentoch zachoval. Toto mi výrazne pomohlo vnímať Boha ako otca. Keď som si raz predstavil, že by som sa mal postaviť pred môjho pozemského a on by bol ten, ktorý ma bude súdiť, viem, že by som sa nebál. Na stretnutia s ním by som išiel s radosťou. O čo viac to takto môžem cítiť voči nebeskému Otcovi, ktorý nás miluje a má pre nás slabosť. Niet sa čoho báť.

Zmenil sa v niečom váš vzťah k rodičom po tom, ako ste zažili Otcovo srdce?

Peter: U nás bolo zvykom, že keď sme sa stretli po dlhšej dobe, tak sme sa pobozkali. Bol to taký štandard. Veľké prejavovanie náklonnosti bolo ešte v detskom veku, ale potom už v puberte a neskôr menej. Vnímal som, že je to niečo, čo mi chýba. Už po prečítaní knihy Jacka Frosta som mal potrebu svojho otca objať. Nikdy som na to nenabral odvahu. Až potom, keď som bol na Otcovom srdci. Povedal som si, že by som to mohol skúsiť. Raz som prišiel domov za otcom. Bol prekvapený, čo od neho chcem a ja som mu povedal, že viem, že by dal za mňa svoj život, ale toto mi ešte chýba. A objal som ho. Bol úplne zaskočený, až stuhnutý, ale po chvíli som cítil, že aj on ma objal. Keď sme sa pustili, videl som v jeho očiach slzy. Povedal som si, že ani mamina by nemala o to prísť, tak som prišiel aj za ňou a urobil to isté. Nikdy nebolo k tejto udalosti nič povedané, ale mám pocit, že ten vzťah sa zlepšil. Je príjemnejší, teplejší.

Andrea: U nás sa nehovorilo „ľúbim ťa,“ „mám ťa rád“ a nikdy sa neobjímalo. Ale potom, vždy keď som išla zo seminárov, tak som niekoľkokrát rodičov objala. Asi na to neboli pripravení, neviem, či im to bolo príjemné alebo nepríjemné, ale mala som tú potrebu. Dokázala som im tiež povedať, že ich mám rada, že ich ľúbim. Predtým, keď som chcela niečo také urobiť, bolo to umelé. Vedela som, že to nerobím v slobode a bolo to pre mňa veľmi ťažké.

Bola z ich strany nejaká spätná reakcia?

Andrea: Boli veľmi zaskočení. Patríme do generácie, kedy nebolo bežné hovoriť deťom o láske a emóciách. Objímať sa, mojkať sa. Skôr to bolo výnimočné. Takže neviem, či im to bolo príjemné. Ale teraz vidím zmenu v celej mojej rodine. Môj vzťah s rodičmi aj so súrodencami sa veľmi zmenil. Rodičom som za mnohé vďačná. Snažia sa nám pomáhať ako vedia. To je ich prejav lásky. Nedokážu nám to povedať, ale prejavujú nám lásku svojimi skutkami.

DOPAD NA KAŽDODENNÝ ŽIVOT

Hovorili ste, že ste sa seminárov zúčastnili niekoľkokrát. Je to pre vás zakaždým rovnako obohacujúci?

Andrea: Na seminároch sa píše list odpustenia. Tým, že som tam bola niekoľkokrát, tak som si myslela, že som už všetkým ľuďom odpustila a už sa na nikoho nehnevám. No zrazu, keď som tam v rámci seminára strážila kamarátke deti, som zistila, že musím znova odpustiť, tentokrát bratovi. Po čase som si všimla, akoby všetky tie moje odpustenia menili vzťahy v rodine. Duchovný rozmer sa premenil do pozemského.

Aj keď som viackrát počula tie isté prednášky, vždy som v nich našla niečo nové. nebeský Otec nechcel zbúrať múry, čo ma obkľučujú, naraz, ale jemne odstraňuje tehličku po tehličke. Vždy sa objaví niečo, čo viem, že potrebujem uzdraviť. Vždy odchádzam s tým, že som nanovo občerstvená, znova sa niečo vyriešilo a cítim sa nesmierne milovaná. Vnímam to aj na našom manželstve. Nedá sa porovnať, aký sme mali vzťah s manželom predtým a aký máme teraz.

Ako poznanie Boha Otca na základe seminárov Otcovo srdce ovplyvňuje váš každodenný život?

Peter: Na seminári som si sám pre seba položil otázku k Bohu: Čo je na tej láske také, že pre ňu dokážeš robiť šialené veci? Pošleš svojho Syna na kríž kvôli nám? Prečo je pre teba taká dôležitá? A myslím, že odvtedy ma Božia láska doslova fascinuje. Toto mi ostalo do dnešných dní. Poznanie a pocit, že som milovaný a nezávisí to od žiadneho môjho výkonu, jednoducho som. To ovplyvňuje moje správanie a vzťahy nielen k deťom a k manželke, ale ku všetkým. Raz jedna kamarátka povedala, že keď niekto zažije Božiu lásku, tak potom zatúži milovať tak ako nikdy. Myslím si, že to úplne vystihla.

Andrea: Nedávno mi jeden známy hovoril o bezpodmienečnej láske. Hovorila som si, že to, čo mi hovorí, je podstata Boha. Veľmi silno sa ma to dotklo a povedala som si, že to je to, čo chcem. Chcem sa pozerať očami bezpodmienečnej lásky. Chcem sa pozerať na ľudí očami Boha. Je to moja túžba, ale viem, že na ňu potrebujem milosť, sama to nedám. Keď je to so synom ťažké, túžim sa naučiť pozerať naňho očami Boha. Hovoriť mu slová, ktoré by mu povedal Boh. Konať skutky, ktoré by urobil on. Nechať sa tak preniknúť a presiaknuť Božou láskou, aby cez moje slová, konanie, pohľady ľudia cítili, ako ich Boh miluje.

Cítia tieto zmeny vo vašich životoch aj deti?

Andrea: Myslím, že vnímajú hlavne to, aký máme vzťah my dvaja. Keď Emka raz povedala kamarátke, že jej rodičia sa nehádajú, tak jej kamarátka neverila. Povedala, že všetci rodičia sa hádajú. Emka bola smutná, že jej neverí.

Na začiatku, keď manžel začal slúžiť, tak to bolo pre mňa veľmi náročné. Musela som zostať sama s deťmi. Keď sa vrátil, hoci bol unavený, žiaril ako žiarovka. Načerpal a prišiel nadšený. Ja som sa cítila ako zbitá. Vedela som, že mu to nemôžem a ani nechcem zakázať. Toto je miesto, kde ho volá Boh a moja služba je doma, aj keď je pre mňa náročnejšia. Potom som zistila, že po druhom-treťom raze, keď sa vrátil zo seminára, bol zmenený. Cítila som z neho oveľa viac lásky a reálne som cítila, ako ma Boh cez neho miluje. Tým, že dochádzame do Bratislavy, tak veľmi skoro vstávame. Manžel vstal ráno o piatej na modlitbu, urobil nám desiatu; keď bolo treba, tak mi ešte pomáhal s deťmi alebo išiel zohriať motor na aute. Zrazu som sa cítila milovaná cez jeho skutky, ale cítila som cez neho aj Boha. A toto podľa mňa zažívajú a cítia aj deti.

Emka raz prišla od kamarátky, ktorá je z neveriacej rodiny a doma to iskrí a povedala mi: „Mamina, ja som taká rada, že vy ste veriaci. Vy ste úplne iní rodičia, lebo veríte.“ Alebo keď som sa jej opýtala, či vie, kto je, tak povedala: „Viem, som milovaná Božia dcéra.“ Ja som to takto prvýkrát počula až na Otcovom srdci.

Je to vždy doma také ružové?

Andrea: Je pravda, že zažívame napríklad aj to, že sa nás syn opýtal, prečo sa nerozvedieme. Pýtala som sa ho, prečo by sme sa mali rozvádzať. Má veľa kamarátov z rozvedených rodín a vníma to tak, že oni majú teraz hmotné veci aj od mamy, aj od otca. Alebo sa niekedy hnevajú, že sa spoločne na niečom zhodneme a to platí. Nemajú tú výhodu, že otec niečo dovolí, mama niečo dovolí a ideme za tým, kto dovolí. Nie sme ideálni rodičia, robíme veľa chýb, často to nezvládnem a kričím, ale na druhej strane sa vieme ospravedlniť, vieme im povedať, ako to vnímame my, z pohľadu Boha.

Syn sa teraz rozhodol, že bude neveriaci, lebo Boh neexistuje. Prijímam to, ale s pokojom, pretože aj na mňa Boh čakal. Veľakrát som zakopla a napriek tomu mi dokázal odpustiť. Odpustil mi ťažké veci. Čím viac mi odpustil, tým viac mám pocit, že ho milujem. Viem, že keď mu odovzdáme naše deti, ktoré sú viac jeho ako naše, tak príde čas, kedy dostanú milosť a spoznajú ho. Tomu chcem vyslovene veriť a to mi dodáva pokoj.

Je niečo, čo by mal človek vedieť predtým, ako sa rozhodne ísť na seminár Otcovo srdce?

Peter: Myslím si, že nepotrebujú vedieť nič zvláštne alebo špeciálne. Len mať odhodlanie ísť a možno, v niektorých prípadoch, vydržať. Niekedy človek príde s ťažkým vnútorným problémom alebo si nesie veľké neodpustenie či zranenie. Nemusí byť ľahké cez to prejsť. Tiež sa nenechať odradiť niektorými prvotnými vecami, ktoré môžu byť pre niekoho zvláštne. Ako napríklad chvály, ktoré sú tiež súčasťou seminára. Nie každý to pozná a môže to byť preňho prekvapivé.

Andrea: Myslím si, že tento seminár je základom pre poznanie Boha Otca a jeho lásky k nám. Tak ako je krst, prijímanie, birmovka, aj tento seminár by malo byť súčasťou kresťanského života. Mám pocit, že až tu dokáže človek naozaj zmeniť svoj skreslený pohľad na Boha. Tu ho môžeme skutočne spoznať, zažiť a precítiť, kto sme a akí sme vzácni a milovaní. Nie jedna kamarátka mi povedala, že to bolo ako vo filme Chatrč a nechcelo sa jej ani odísť domov.

S manželom si už musíme dávať pozor, lebo keď počujeme kohokoľvek rozprávať o problémoch, ktoré má, tak sa len na seba pozrieme a hovoríme si: „Choď na Otcovo srdce.“ Je to naozaj naša túžba.

Peter: Semináre sú v podstate pre každého, vekové obmedzenie nie je. Všímam si, že tam prichádzajú ľudia od 15-16 rokov vyššie. Asi je to prirodzene obdobie, kedy začínajú hľadať. Kedy to, čo dostali od rodičov, potrebujú sami uchopiť, prejsť si tým a sami urobiť rozhodnutie. Vekové spektrum je veľmi pestré. Je úplne fantastické vidieť na seminári ľudí, ktorí majú 70 rokov, aj viac. Nie je to ohraničené ničím, ani stavom. Chodia tam kňazi, rehoľné sestry, slobodní, manželia, rozvedení…

Andrea: Moji rodičia to dostali ako darček. Nechcú tam ísť, lebo už majú veľa rokov. Pritom tam chodia aj oveľa starší. Ale modlím sa, aby tam raz išli. Je to naozaj miesto, kde môžu Boha spoznať, nechať sa ním milovať a uzdraviť.

Autor: Katarína Rendošová

Snímky: archív respondentov