Boh je dobrý. Naozaj?

Veríte tomu? Skutočne? Ja neradostne priznávam, že to tak nie je. Niežeby nebol, ale problém je na mojej strane.

Vo filme Boh nie je mŕtvy (God”s Not Dead) je viackrát použitá slovná hračka: „God is good all the time and all the time God is good,“ v preklade: „Boh je dobrý v každom čase, v každom čase Boh je dobrý.“ Táto fráza sa rýchlo stala populárnou aj medzi veriacou mládežou. Fráza, ktorá často zostáva len frázou, skrýva v sebe ohromné pozvanie. Uveriť tomu. Skutočne. Že taký je. Vždy.

Boh je dobrý. Vieme to?

Veď sme konfrontovaní s toľkými ťažkými vecami vo svojom živote! Veď keby bol dobrý, nezabránil by tomu, čo sa nám stalo? Nebolo by to celé inak… keby bol Boh dobrý? A ak už aj je, prečo by bol dobrý konkrétne k nám?

Dlho som si myslela, že som si absolútne istá dobrotou môjho Boha. No nebolo to tak.

Vnímala som Božiu dobrotu v jednotlivých fragmentoch svojho života, ale akosi som zabudla vnímať ju v jeho úplnosti.

Vnímala som Božiu dobrotu rozumom a racionálne si ju uvedomovala, ale vynechala som z toho svoje srdce.

Vnímala som Božiu dobrotu v životoch ostatných, ale zabudla som ju čítať v tom svojom.

Je Boh dobrý, aj keď život nie je dobrý?

Vernosť a dobrota Boha sa, našťastie, nemeria našou vlastnou (ne)vernosťou. Vernosť dobrého Boha, ktorá zostáva nemennou za každých okolností, nezávisle od miery našej nevernosti či (ne)dobroty.

Dobrý Boh uprostred dňa i noci, dúhy i dažďa.

Dobrý Boh uprostred smiechu i plaču.

Dobrý Boh uprostred spoločnosti i opustenosti.

Dobrý Boh uprostred tanca i nemocničného lôžka.

Dobrý Boh uprostred dostatku i nedostatku, úspechu i neúspechu.

Dobrý Boh uprostred svadby i pohrebu.

Dobrý Boh uprostred všetkého, vždy, za každých okolností.

Boh je dobrý.

Za každých okolností.

Ku mne. Osobne.

Ak vnímame Božiu tvár na základe svojich životných skúseností, úspechov či neúspechov, radostí či bolestí, často sa nám môže zdať, že je príliš premenlivá – raz dobrá, raz zlá. No Božia akosť sa nemení na základe našich dobrých či zlých dní. Preto i my potrebujeme hľadieť na Boha takého, aký skutočne je. Boh, pri ktorom nemá posledné slovo akákoľvek ťažkosť, radosť či človek v mojom živote, ale on. On je tým smerodajným. Určujúcim. Všetkým. Boh má prvé a posledné slovo.

V známej Novéne odovzdanosti sa modlíme: „Oveľa viac by mala tvoja duša zatvoriť svoje oči srdca a odpočívať v mojom náručí! Keď sa umárate preto, aby ste dostali mnoho milostí, dostávate ich málo. A naopak – keď je vaša modlitba tichým odovzdaním sa, je ich veľmi veľa. Keď trpíte, modlíte sa, aby som vám utrpenie vzal, ale presne podľa vašich predstáv. Obraciate sa na mňa, ale chcete, aby som sa prispôsobil vašim predstavám. Vtedy ste ako chorí, ktorí prosia lekára o liečbu, no sami predpisujú jej spôsob a priebeh.“

Umáranie sa, spôsobené našou vlastnou krátkozrakosťou, nás oberá o množstvo dôvery v dobrého Boha. Zameranie svojho pohľadu na seba samého (či už na tie plusové, alebo mínusové stránky svojho života) namiesto zamerania ho na Dobrého, nás len zbytočne zamotáva. Potrebujem(e) uveriť každou bunkou svojho tela, srdca, života, že Boh je dobrý.

S túžbou byť dôkazom Božej dobroty, v ktorú som ja sám/sama uveril(a), ktorú ja sám/sama žijem.

Každú chvíľu, každý deň.

Lebo Boh je dobrý.

Aj keď ja nie.