Biskup Peter Mihoč: Je tu Niekto väčší ako tvoje problémy

Videli ste už duchovného otca, ktorý hráva divadlo? Ja áno. Kňaz so zvučným, hlbokým hlasom si zahral aj rolu Otca, stal sa pohodovým parťákom divadelného tímu a dával nám okrem požehnania a modlitieb aj kamarátske rady. Otec Peter Mihoč (40) bol v januári tohto roka zvolený za biskupa Východného dištriktu Evanjelickej cirkvi. A nielen my z divadla sme sa tejto správe veľmi potešili.

Zhodnoť, aké je zatiaľ byť biskupom? Veľká životná zmena?

Moje desaťročné pôsobenie vo funkcii tajomníka biskupa Východného dištriktu mi trochu pootvorilo brány do vnímania biskupskej služby. Veľkým darom je pre mňa tím spolupracovníkov, s ktorými som pracoval na mnohých misijných projektoch. V tomto zmysle slova mám inú štartovaciu čiaru, akú mal môj predchodca v úrade. Ale to je pohľad do vnútra úradu.

Na strane druhej si s pokorou v srdci uvedomujem obrovskú zodpovednosť za jednotu cirkvi, jej hodnoverné a zmysluplné svedectvo v dnešnom svete. Nádej mi vlievajú Kristove slová: „Nech sa vám srdce nestrachuje, verte v Boha a verte vo mňa…“ Je to vzácne poznanie, medikament, ktorý premáha ustarostenosť a obavy. Som vďačný, že cirkev drží Ruka mimo tejto pominuteľnosti. Do tejto dlane ju chcem vkladať denne v modlitbách.

 

V čom sa cítiš dobre v úlohe biskupa?

Dobre sa cítim pri misijných projektoch, ktoré vzbudzujú v ľuďoch otázky a túžbu hľadať odpovede v Božom slove. Cítim sa dobre medzi spolupracovníkmi, ktorí sú neodmysliteľnou súčasťou mojej služby aj osobného života. Keď som kandidoval, videl som určitý tím spolupracovníkov pre jednotlivé oblasti, ktoré sa týkajú života dištriktu. Napríklad v oblasti misie, školstva či vzdelávania duchovných. Sme prepojení dobrými vzťahmi. Verím, že z tejto spolupráce sa môže v dištrikte zrodiť niečo nové, aby sme ako cirkev mohli plniť svoje poslanie.

 

 

Nastúpil si do funkcie a zrazu sú aj ťažšie časy… Ako to vnímaš?

Od vstupu do novej funkcie sa každý mesiac udialo viacero vecí, ktoré ma učia vkladať veci do Božích rúk. Marec bol na celom svete výnimočný, pandémia koronavírusu nám živo pripomenula pravdu o krehkosti nášho sveta, otvorila veľa otázok, ale aj opatrení na ochranu zdravia či života ľudí. Vírus, ktorý sa z jedného mesta rozniesol do rôznych končín planéty, sa stal stredobodom pozornosti celého sveta. Po dlhých rokoch, možno desaťročiach, vstúpil medzi ľudí fenomén, ktorý ich spojil.

Vírusové grafy mapujúce vývoj situácie sa menia zo dňa na deň a prinášajú tmu, strach, paniku, utrpenie a niekoľko týždňov aj samotnú smrť. Vírus priniesol ohrozenie života aj poznanie, aký je náš svet krehký. Sme krehkí, aj keď sa tvárime nezlomne; sme krehkí, aj keď sa cítime neporaziteľne; sme krehkí, aj keď sa vnímame samospasiteľne.

 

Chce tým podľa teba Boh ľuďom niečo povedať?

Situácia, v ktorej sme sa ocitli, je príležitosťou na precitnutie. Môže nás priviesť k novej životnej múdrosti, ktorej počiatkom je bázeň pred Hospodinom. K novému precitnutiu a záujmu o starých ľudí, ktorí nie sú len zraniteľní pre koronavírus, ale sú aj zranení nevšímavosťou, ľahostajnosťou, nezáujmom príbuzných a najmä stratou potrebnosti a miesta v dnešnej rýchlej spoločnosti. Ak vďaka tomu precitneme, môžeme v tejto ťažkej dobe zažiť aj nové vzkriesenie vzťahov.

 

Musíš v čase tejto pandémie viesť ľudí v cirkvi nejako špeciálne?

Každá výnimočná doba si vyžaduje aj výnimočné riešenia. Museli sme v cirkvách prijať opatrenia, ktoré sme za posledné desaťročia nezažili. Uzavretie chrámov, obmedzenie kontaktov na minimum, presunutie služby Slova do online priestoru, rôzne typy usmernení k pohrebom, sobášom, k online rokovaniam na všetkých úrovniach cirkvi, hľadanie dobrovoľníkov do karanténnych centier, šitie rúšok či organizovanie logistiky nákupov pre najstarších – to všetko boli úlohy posledných týždňov.

Východný dištrikt je tiež zriaďovateľom piatich cirkevných škôl, kde bolo nutné prijímať rôzne usmernenia a hľadať východiská pri zavedení online vyučovania. Hľadiac na terajšie fungovanie zborov, škôl v týchto obmedzených podmienkach, cítim voči Bohu vďačnosť za množstvo požehnania.

 

 

Nebojíš sa veľkých kríz, ktoré po dlhšom čase môžu nastať (ekonomické, psychické, cirkevné)?

Samozrejme, zvládnuť dopady pandémie bude náročné. Ekonomické dopady sa dotknú aj sociálnych väzieb a rodinných vzťahov. Nechcem nič zľahčovať ani odbiť lacnými sloganmi, že všetko bude dobré. Ale ako veriaceho človeka ma denne posilňuje vedomie: „Na nič nie si sám. Je tu Niekto väčší ako tvoje problémy a On má možnosti aj v našich nemožnostiach.“ Dôležité bude, do akej miery dokážeme otvoriť srdcia a pomôcť si navzájom. Verím, že ak budeme v našich rozhovoroch viac skloňovať slová, ako sú obetavosť, vzájomnosť, spolupatričnosť, milosrdenstvo a prajnosť, aj túto krízu sa nám podarí preklenúť. Inak, kríza je križovatka, ktorá nás má len zastaviť, aby sme si vybrali cestu, ktorou budeme kráčať ďalej.

 

Spájate sa teraz aj s inými cirkvami? Spolupracujete viac?

Spájame sa, komunikujeme a hľadáme spôsoby, ako byť nápomocní štátu, ľuďom v ohrození aj nakazeným. Prehlbuje sa tiež ekumenická spolupráca v mediálnom priestore, keď napríklad generálny biskup Ivan Eľko využil mediálny priestor televízie LUX, ktorá sprostredkovala bohoslužby na Veľkú noc. Snažíme sa podeliť si mediálne možnosti ponúknuté RTVS, aby jednotlivé cirkvi dostali relevantný priestor. V rámci diakonie sa snažíme byť nadkonfesionálne nápomocní najmä domovom dôchodcov. Tento čas nás o tejto službe môže naučiť veľa.

 

 

Žiješ v manželstve a s deťmi. Dá sa to dokopy zvládať – služba a rodina?

Manželka je šéfredaktorkou mesačníka Evanjelický východ, ktorý v obnovenej podobe v rámci Východného dištriktu vydávame už desať rokov. Takže sme partnermi nielen v manželstve, ale aj v službe. Ako tajomník biskupa som pripravoval misijné aktivity v dištrikte a taktiež som sa aktívne podieľal na logistickom, obsahovom aj grafickom stvárnení tohto časopisu. Samozrejme, zvolením do funkcie som prijal osteň byť nadriadeným, nielen zamestnancom, ale aj manželke. No a dopady budem vyhodnocovať až po určitom čase. Takže uvidíme, čo to prinesie. (smiech) Samozrejme, pracovná agenda biskupa je z časového hľadiska náročná a určite má vplyv aj na rodinný život.

 

Občas pritom ešte hrávaš divadlo. Vlastne asi aj s celou rodinou. Je vám to blízke?

Divadlo je naša duchovno-relaxačná radosť. Bolo súčasťou našej misijnej práce v cirkevnom zbore (pripravovali sme rôzne muzikály a divadelné hry) a stalo sa súčasťou aj našej služby na biskupskom úrade. Divadelné projekty – muzikál Pašie, historická dramatizácia Krvavý trón či posledný projekt, muzikál Legenda o zakliatom meste, sú pre celú našu rodinu priestorom služby, ale aj budovania vzájomných vzťahov. Pri všetkých projektoch išlo aj o ekumenické vzťahy, keď nás myšlienka nesenia Kristových hodnôt spájala do živého spoločenstva cez spoluprácu členov rozličných cirkví.

 

 

Čím je divadlo pre teba?

Divadlo vnímam ako jedinečný nástroj nielen kultúrneho obohatenia života ľudí, ale najmä pri dnešnej veľkej inflácii slova ako jedinečný komunikačný kanál, ktorým dávame do pohybu všetky zmysly. Posledný projekt, muzikál Legenda o zakliatom meste, bol v tejto evanjelizačnej snahe jedinečný, s krásnou a obrovskou spätnou väzbou. Bolo mi cťou aj potešením spoznať jedinečných a duchovne krásnych ľudí z radov Katolíckej cirkvi. Divadlo je pre mňa priestor služby, ktorá ma duchovne obohacuje a umožňuje mi spoznávať nových ľudí, ktorým srdce bije pre Kristovo evanjelium.

 

Aké výzvy ťa v blízkej budúcnosti čakajú?

V januári nadobudol platnosť nový zákon o financovaní cirkvi, ktorý prináša viacero zmien s ekonomickým dopadom. Tieto dopady momentálne analyzujeme a snažíme sa hľadať ekonomické východiská. Je to ťažké, nakoľko počas komunizmu nám v cirkvi vyrástlo niekoľko generácií ľudí, ktorí si odvykli prispievať na službu cirkvi. Je tu však aj obetavá skupina, ktorá prispieva pravidelne na jej chod. Pripravujeme celocirkevný zákon, v ktorom by sme zadefinovali finančný model, ktorý sa stane zdrojom financovania nielen platov duchovných, ale aj iných aktivít, cez ktoré si plníme misijné poslanie.

Vo februári sme podpisom zmluvy spustili prvú etapu zriadenia diakonického domova pre seniorov ELIM, ktorý vznikne v budove na Baštovej ulici v Prešove. Zmyslom zariadenia je služba starostlivosti o najstarších a zdravotne ťažko postihnutých členov cirkvi či mesta Prešov. Prvá etapa je finančne náročná, nakoľko je potrebná rekonštrukcia celej budovy. Veríme, že s otvoreným srdcom členov cirkvi, sponzorov, firiem i zahraničných partnerov sa nám prvú etapu podarí ukončiť do konca tohto roka.

 

 

Skús vymenovať nejaké ideálne vlastnosti biskupa. Máš ich?

Myslím, že tak ako neexistuje ideálny farár, manžel, veriaci, neexistuje ani ideálny biskup. Aspoň v našej cirkvi nie, možno u vás je to inak. (smiech) Počiatkom cesty k ideálu je práve skutočnosť, že si v pokore uvedomujem, že nie som ideálny. Tu je zárodok mnohých iných cností, ktoré sú darom zhora, darom Ducha, nie výsledkom našej šikovnosti.

 

Spomeň aspoň nejaké…

Určite je možné vymenovať vlastnosti, ktoré sú potrebné pre službu biskupa, ja by som ich však zhrnul do jedného biblického výroku, ktorý som si zvolil ako slovo pre svoju službu: „On musí rásť a ja sa musím umenšovať.“ Ak sa to bude dariť všetkým služobníkom v našich cirkvách, mám nádej, že takáto služba bude budovať Kristovo kráľovstvo na tejto zemi.