Biskup Peter Beňo: Evanjelium sa nedá šíriť so zachmúrenou tvárou

„Kňazstvo je sviatosťou pre spoločenstvo,“ zdôrazňuje v rozhovore na tému pandémie, Pôstu a veľkonočných sviatkov novozvolený pomocný biskup Nitrianskej diecézy o. Peter Beňo, ktorý napriek všetkému verí, že ľudia sa vrátia do kostolov v hojnom počte, túžiac po sviatostiach.

NESTRÁCAM NÁDEJ, ŽE SA VERIACI VRÁTIA DO CHRÁMOV

Otec biskup, tohtoročný Pôst, podobne ako ten minuloročný, bol poznačený pandémiou. Ako ste toto obdobie priblíženia sa Bohu vnímali vy ako kňaz?

Tak ako pre všetkých veriacich, aj pre nás kňazov bolo a je toto obdobie smutné; nemôžeme naplno žiť životom Cirkvi, bolo nám sťažené pristupovanie ku sviatostiam, nemohli sme sa stretávať v rámci našich farských spoločenstiev, nemohli sme chodiť ku chorým a toto všetko nám nepridalo na radosti, práve naopak. Je síce pravdou, že naše kňazstvo nezávisí od toho, či máme komu slúžiť alebo nie, ale predsa len v tomto čase sme si mohli opäť uvedomiť, že kňazstvo je sviatosťou pre spoločenstvo Cirkvi.

 

Aké nové výzvy vniesol Pôst do vášho života kňaza vo farnosti či už novozvoleného otca biskupa?

V čase pandémie sme aj my kňazi žili skôr ako pustovníci. Čo sa týka foriem pastorácie  v čase pandémie, my sme nestreamovali sväté omše, ale zamerali sme sa skôr na osobný kontakt s veriacimi. Mám krásne spomienky na minuloročné spovedanie pred Diecéznou svätyňou v čase Pôstu, bol to veľmi požehnaný čas a ľudia odchádzali šťastní, že sa mohli vyspovedať.

 

Myslíte, že dlhodobé pandemické opatrenia ľuďom vieru posilnili, či naopak?

Nie som prorokom, neviem to odhadnúť, to ukáže čas. Áno, niektorí si zvykli sledovať bohoslužby v pohodlí obývačky z pohodlnosti, ale mnohí iní sledujú bohoslužby z potreby duše. Kresťanské médiá v tomto období naozaj formujú mnohých kresťanov, ktorí sledujú nielen bohoslužby, ale aj iné hodnotné programy. A tak nám táto „nešťastná“ doba prináša niektoré negatíva, no aj mnohé pozitíva. Nestrácam nádej, že po skončení sa veriaci vrátia do chrámov na živé stretnutia s naším Pánom pri slávení Eucharistie.

 

Sledujete situáciu vo svojej farnosti i diecéze, rozprávate sa s ľuďmi – keď porovnáte minuloročnú jar s tohtoročnou, vidno rozdiely v záujme ľudí o sviatosť zmierenia či rozhovor?

Rozdiel medzi tohtoročnou a minuloročnou jarou spočíva predovšetkým v tom, že v tomto roku boli zakázané všetky aktivity, vynímajúc ľudí v nebezpečenstve smrti, teda aj individuálne stretnutia kňazov s veriacimi. Explicitne je zakázaná aj sv. spoveď. Pred rokom to tak nebolo. Neboli síce verejné bohoslužby, ale nebola zakázaná sv. spoveď či individuálna návšteva kostola na modlitbu. Ako som už spomenul, pred rokom sme v Pôste sedávali pred Svätyňou na Skalke a tam sme spovedávali a rozdávali sme jednotlivcom Sväté prijímanie. Akí boli ľudia šťastní, keď mohli pristúpiť k sviatosti zmierenia! To bola úžasná radosť aj pre nás kňazov. A nenakazil sa tam ani jeden.

 

ĽUDIA MAJÚ AJ DNES ZÁUJEM O DRUHÝCH

Pápež František pred začatím Pôstu označil toto obdobie za cestu obrátenia, modlitby a delenia sa o naše dobrá. Almužna, ktorú vyjadril i slovami „láskyplná starostlivosť a záujem o zraneného človeka“ – vnímate jej prítomnosť v spoločnosti?

Ale áno, myslím že tých svedectiev záujmu o druhých je v tomto čase dosť. V prvom rade toto svedectvo vydávajú zdravotníci v našich nemocniciach, o čom som sa mohol presvedčiť na vlastnej koži, keď som v decembri aj ja ležal na covidovom oddelení v trenčianskej nemocnici. Videl som tam obetavých lekárov a sestričky, respektíve všetok personál.

Samozrejme, že tento záujem o „zraneného človeka“ očakávame aj mimo nemocnice, ale myslím, že máme mnoho príkladov, ako sa angažujú aj mladí, spoločenstvá. Áno, vždy sa dajú veci robiť lepšie a viac, ale ide to. Napríklad na začiatku pandémie sme aj v našej farnosti rozmýšľali, ktorým starým ľuďom treba nejako pomôcť, ale nenašli sme nikoho takého, kto by bol celkom opustený, o každého bolo z nejakej strany postarané.

 

Na čo sa po skončení pandémie tešíte ako kňaz najviac? 

Určite na verejné slávenie svätej omše, ale aj na spoločenstvo veriacich. Áno, kňaz je kňazom, aj keď je sám, odlúčený od ľudí, keď mu je znemožnené pastoračne pracovať. Pochopil som to, keď nám v seminári starý pán rektor Bošnák rozprával o kňazoch vo väzení. Bola im znemožnená pastorácia, nemohli obetovať sväté omše, ale ako kňazi obetovali svoju slobodu, mladosť, svoj život za múrmi väznice a bolo to veľmi požehnané. Ale nebolo to normálne. Koniec koncov, teraz to vidíme v čase pandémie, keď majú kňazi zakázané pastoračné aktivity, keď je oficiálne zakázaný kontakt s veriacimi. Nie je to ono. Kňazstvo je sviatosťou pre spoločenstvo, a preto sa naplno môže uplatniť v službe veriacim. Preto sa veľmi teším na stretnutia s ľuďmi.

 

 

UŽ AKO MLADÍ SME SVEDČILI O SVOJEJ VIERE

Ako si na slávenie Veľkej noci spomínate ako dieťa či dospievajúci chlapec?

Keďže moja rodná dedina bola len filiálkou bánovskej farnosti, v našom kostole sme počas môjho detstva nemávali obrady Veľkonočného trojdnia. Pamätám si len na takú spoločnú modlitbovú pobožnosť na Bielu sobotu večer pri Božom hrobe, na ktorú sme chodili celá rodina. Neskôr sme začali chodiť na veľkonočné obrady do susednej dediny. A v čase dospievania som už chodieval aj s rodinou na obrady do farského kostola v Bánovciach.

Najmocnejšie vo mne rezonoval úvod slávenia Veľkého piatku, keď kňaz ležal pred oltárom tvárou k zemi. To bol pre mňa vždy taký mocný moment, neskôr o to viac, keď sme ako hlavní miništranti mohli ležať vedľa neho. Možno už to evokovalo vo mne predstavu spojenú s mojou túžbou stať sa kňazom, že raz budem aj ja tak ležať pri kňazskej vysviacke. Popri tom som už vtedy vedel prežívať aj slávenie svätej omše na pamiatku Pánovej večere na Zelený štvrtok v predstave, že si pripomíname vôbec prvú svätú omšu slávenú Pánom Ježišom vo Večeradle. Vo štvrtok večer sme mladí z farnosti chodievali uctiť si kríže v meste.

 

Ako toto uctenie prebiehalo? Aké boli reakcie okoloidúcich? Dnes by možno neboli najpriateľskejšie…

Uctenie krížov prebiehalo veľmi jednoducho. Obchádzali sme mesto a pri každom kríži sme sa chvíľu pomodlili, zaspievali. Nepamätám si na reakcie okoloidúcich, ale to nás ani nezaujímalo. Chceli sme sa klaňať Pánu Ježišovi, chceli sme svedčiť o svojej viere, a tak sme sa modlili a spievali.

 

Svoje povolanie ste teda vnímali už ako malý chlapec. Aká bola vaša cesta ku kňazstvu? Mali ste na nej sprievodcu v podobe dobrého, zbožného kňaza?

Moja cesta ku kňazstvu bola v podstate veľmi jednoduchá, takpovediac bez väčších prekážok. Kňazom som sa chcel stať už od detstva. Môj starý otec bol kostolník a keďže som v detstve veľa času trávil s ním, mal som už od detstva možnosť užších kontaktov s našimi kňazmi, pánom dekanom Kapustom a kaplánmi. Určite aj to vplývalo na moje povolanie. Neskôr sme rástli pod dohľadom jedného jezuitského kňaza, pátra Bučeka, ktorý bol odsúdený v tom istom procese s pánom kardinálom Korcom.

Páter Buček bol farárom vo vedľajšej farnosti, a keďže mal ducha skôr saleziánskeho, v čase totality zhromažďoval mládež z okolitých farností, zakladal spevokoly, učil nás hrávať na hudobných nástrojoch, chodievali sme s ním na lyžovačky, turistiku. Mal takú zvláštnu schopnosť – keď v niekom spoznal kňazské povolanie, staral sa oň, nedal mu zaniknúť. Takto bol tento páter prítomný v povolaniach mnohých kňazov.

Počas gymnaziálnych rokov som sa zase dostal do spoločenstva mladých v bánovskej farnosti, chodievali sme často na faru, veľa času sme trávili s kaplánmi, v nedeľu večer sme mávali katechézy. Boli to krásne roky mladosti aj uprostred obmedzení. Toto všetko vplývalo na moje povolanie. Hneď po ukončení štúdia na gymnáziu v Bánovciach nad Bebravou som vstúpil do Kňazského seminára v Nitre. Nemal som nikdy nejaké väčšie pochybnosti o svojom povolaní, vďaka Bohu.

CHCEM STÁŤ PRI ĽUĎOCH AKO ŠIMON ČI VERONIKA

Na Skalke je vybudovaná pomerne nová, ľudí veľmi oslovujúca krížová cesta. Priznám sa, z neďalekého mesta sme tam my s manželom ešte pred pandémiou viackrát vybehli pomodliť sa, keď nám deti zaspali… Vo farnosti ste zvykli organizovať i „pôstnu polievku“ – aktivitu, ktorej súčasťou bola práve i pobožnosť krížovej cesty.

Mnohí poznajú túto iniciatívu, ktorú organizuje Katolícke hnutie žien Slovenska. Ide o charitatívne podujatie, ktorého výťažok putuje na pomoc chudobným. Spájali sme to s takým prvým jarným pôstnym putovaním medzi Malou a Veľkou Skalkou. Navarili sme nejakú polievku, ktorú sme ponúkali ľuďom, a oni za to venovali malý finančný obnos pre chudobných. Pekné bolo nielen to, že ľudia niečo darovali pre druhých, ale tiež, že sa spoločne stretli, porozprávali.

 

Ktorá z postáv Veľkého piatku je vám najbližšia a prečo?

Myslím, že Šimon a Veronika. Oni boli tými, ktorí pomáhali Ježišovi na krížovej ceste. Aj keď sa zdá, že Šimon to robil z donútenia a Veronikina pomoc bola iniciatívna, predsa dnes na obidvoch spomíname s vďačnosťou. Zvlášť Veronika sa nebála postaviť proti prúdu, vyjsť zo zástupu a utrieť šatkou Ježišovu zakrvavenú tvár. To bol v tej atmosfére odvážny čin.

V týchto postavách sa vidím aj ja, nemyslím teraz na tú Veronikinu odvahu, tá aj mne často chýba, ale na ochotu pomôcť Ježišovi, dnes v jeho bratoch a sestrách. Stáť pri ľuďoch, byť im oporou, povzbudením, otcom či bratom.

 

Vaša obľúbená krížová cesta?

Niekoľko krát som bol v Lurdoch. Veľmi sa mi páči tamojšia krížová cesta, sú to veľmi plastické vyobrazenia jednotlivých zastavení v nadľudskej veľkosti.

Mne osobne tieto plastiky veľmi pomáhajú v rozjímaní. Práve tam, v Lurdoch, sú tieto dve zastavenia krížovej cesty viditeľné na každom kroku – chorí, ktorí tam sú, by boli bez pomoci ostatných bezmocní. A vždy to bolo pre mňa veľkým povzbudením.

 

 

RADOSŤ JE PODSTATNOU VLASTNOSŤOU KRESŤANA

Obrady Veľkonočného trojdnia sú skutočne duchovným aj liturgickým skvostom. Aký máte vzťah k Veľkonočnej vigílii?

Tú doposiaľ považujem za najkrajšie slávenie v roku. Dlhá bohoslužba slova, spievanie žalmov, nádherné spevy, mnohé symbolické úkony a nakoniec procesia so vzkrieseným Pánom… to všetko malo a doposiaľ má svoje čaro, a preto sa každý rok teším na tieto slávenia.

 

Ako ste v rodine zvykli sláviť Veľkonočnú nedeľu?

Dopoludnia sme celá rodina išli na svätú omšu, oblečení v tom najsviatočnejšom oblečení, po svätej omši sa ľudia zdržali pri kostole vinšujúc si Veľkonočné sviatky, no a potom sviatočný obed – rezeň so šalátom, údené, klobáska, vajíčka, koláče, zákusky…

Dovoľte mi tu ešte malý exkurz ohľadne toho oblečenia. Voľakedy okolitý svet vedel o tom, že je Veľká noc, už z nášho sviatočného oblečenia – oblek, kravata, šaty, kostým… Neviem prečo, aj my veriaci sme prijali za svoju filozofiu tohto sveta zotrieť rozdiel medzi sviatočným s každodenným, aj v štýle obliekania. To sme takí chudobní, že nemáme na jedno sviatočné oblečenie? Zarazilo, ma, keď mi jedna mladá žena povedala: „Nemám si čo obliecť na pohreb, mám len samé rifle a tričká.“ Uznávam, nie je to to najpodstatnejšie, ale ani by som to úplne nezaznával.

 

Aké máte spomienky na svoje mladícke Veľkonočné pondelky? Boli ste zapáleným šibačom?

Veľkonočný pondelok sa pre mňa začínal už skoro ráno. U nás sa veľmi nešibalo, skôr sa oblievalo. Ráno teda obliať mamu so sestrou, následne som išiel obliať babku a potom maratón s chlapcami po spolužiačkach, známych. Vtedy sa ešte tieto tradície zachovávali vo veľkom.

Ako kňaz som oblieval už len sporadicky a nakoniec som to dopadlo tak, že už som nechodil ani po oblievaní, ale iba po údenom (smiech).

 

Ján Pavol II. vo svojom príhovore Austrálčanom v novembri 1986, ďaleko pred či po sviatkoch Veľkej noci, povedal: „Sme veľkonočný ľud a aleluja je naša pieseň.“ Človek akoby občas na túto nádej zabudol… Ako si pripomínať radosť veľkonočného „Aleluja!“ uprostred ťažkostí tohto života?

Veľkonočné „Aleluja!“ nám kresťanom nikdy nesmie chýbať. Uvedomme si, že evanjelium, ktoré hlásame a žijeme, je radostnou zvesťou, radostnou! Preto radosť je podstatnou vlastnosťou kresťana. Evanjelium sa nedá šíriť so zachmúrenou tvárou. A keď to robíme so zachmúrenou tvárou, tak neohlasujeme evanjelium, ale niečo iné. Áno, v Ježišovom živote boli aj vážne a smutné chvíle, ale tie nemôžu prevážiť to celkové posolstvo evanjelia, ktoré je radostné; veď ono hovorí o tom, že Boh nás všetkých miluje. To nie je na plač, to je na radosť.

 

Novozvolený pomocný biskup pre Nitriansku diecézu Peter Beňo, ktorý doteraz pôsobil ako trenčiansky dekan a ako farár a rektor Diecéznej svätyne sv. Andreja-Svorada a Beňadika v Skalke nad Váhom. Tu prijme koncom apríla i biskupské svätenie.

Peter Beňo má 48 rokov, narodil sa 2. septembra 1972 v Bánovciach nad Bebravou. Za kňaza bol vysvätený 14. septembra 1996 pre Nitriansku diecézu. Kňazské pôsobenie začal ako kaplán v Púchove a od roku 1997 bol farským administrátorom v Nesluši.

V rokoch 2002 – 2008 bol prefektom Kňazského seminára sv. Gorazda v Nitre, zároveň vyučoval na Teologickom inštitúte v Nitre a Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Od roku 2008 pôsobil ako farár v Soblahove a od roku 2014 je farárom v Skalke nad Váhom. V roku 2016 bol menovaný za rektora tamojšej Diecéznej svätyne sv. Andreja-Svorada a Beňadika. Od roku 2018 je trenčianskym dekanom.

Titulárnym sídlom nového biskupa je starobylé biskupské sídlo Amudarsa v dnešnom Tunisku.

Foto: Nové svitanie, putnickemiestoskalka.sk, Petra Babulíková