Biskup František Trstenský: Snažím sa mať to, čo potrebujem, nie to, čo si môžem dovoliť

V rámci aktuálnej mesačnej témy minimalizmu hovoríme so spišským diecéznym biskupom Františkom Trstenským o tom, že má rád jednoduchosť, o jeho duchovných rutinách dňa, ale aj o spätnej väzbe, ktorú dostáva a na ktorú sa snaží vždy zareagovať. Otec biskup František Trstenský (51).

Otec biskup, akú najvzácnejšiu radu ste dostali do života?

Celý život ma sprevádza veta, ktorú som počul od novinára Václava Moravca, asi šestnásť rokov dozadu: „Pamätaj, že keď stúpaš po rebríku hore, stretávaš tých istých ľudí, ako keď budeš klesať naspäť…“ Z tej myšlienky som porozumel, že je dôležité si zachovať pokoru k ľuďom okolo seba, či sú vyššie alebo nižšie postavení, mať voči nim úctu a férový prístup.

V aktuálnej pozícii ste na tom rebríku podstatne vysoko… (úsmev)

Na pomyselnom spoločenskom rebríku som pohľadom ľudí možno hore, a preto sa učím v pokore nepodľahnúť nejakému sebaklamu. Aj Ježiš bol Boží Syn a sklonil sa k učeníkom a umyl im nohy, to bola práca otroka. Snažím sa aj v mojej funkcii neuzavrieť sám v sebe a mať otvorené oči pre druhých.

Keď sme sa rozprávali naposledy, spomenuli ste, že nechcete skončiť vo svojej bubline. Darí sa vám vychádzať z nej?

Najlepšou spätnou väzbou by som nemal byť ja sám, ale ľudia okolo mňa. Nemyslím len na ľudí v úrade, lebo to môže byť bublina úradu, ale kňazov či veriacich, ktorí žijú svoju každodennosť.

Neuzavrieť sa sa usilujem aj cez to, s kým sa radím. Nie sú to len moji najbližší spolupracovníci, otec biskup Ján a emeritný otec biskup Andrej, ale pýtam si radu aj od kňazov v teréne. Oni mi niekedy povedia: „Dobre, otec biskup, ale ja to vidím takto…“ Usilujem sa im načúvať a chcem byť uprostred Božieho ľudu.

Dostávate spätnú väzby aj od „jednoduchých“ farníkov?

Samozrejme, priniesla to táto doba, keďže emailová korešpondencia je veľmi rýchla a pružná. Chodia emaily s poznámkou, reakciou či kritikou, to už patrí k tomuto úradu. To, o čo sa vždy snažím, je, aby žiadny podnet nebol nezodpovedaný. Minimálne sa poďakovať a odpovedať, že sa budeme vecou zaoberať. Je to pre mňa dôležité. Nemusíme mať vždy rovnaký názor a pohľad na veci, niekedy môžem mať ako biskup viac poznatkov a informácií, inokedy sa zasa nie všetko dostane biskupovi do uší, ale vždy chcem zareagovať a odpovedať.

Neprekvapí ľudí, že sa im ozve samotný biskup? Niekedy ide možno len o nejakú frustráciu, kedy daný človek chce zo seba dostať hnev a to mu stačí…

Možno áno. Pristupujem k tomu v pokore, pretože nikdy neviem, čo sa odohráva vo vnútri daného človeka. Nechcem byť sudcom. Jeho reakcia môže byť frustrovaná alebo nahnevaná, ale ja netuším, čím si autor práve prechádza. Ako sa hovorí: Nikdy neporozumieš, čím človek žije, kým si neobuješ jeho topánky.

OSLOVUJE MA JEDNODUCHÝ ŠTÝL ŽIVOTA

Je niečo, čo sa vám v živote osvedčilo, že do toho netreba investovať sily, že to nefunguje?

Som veľmi opatrný, ak ide o zlobu človeka. U druhého človeka predpokladám dobrý úmysel a ak tam nie je, je to veľmi náročné. Ak niekto prichádza so zlobou, niekedy priamo poviem, že až keď tam bude seriózne konanie, potom môžeme ďalej pokračovať.

V aktuálnom čísle sa venujeme téme minimalizmu. Je to niečo, o čo sa snažíte alebo vás tento štýl života oslovuje?

Neviem, či by som to nazval minimalizmom, ale snažím sa mať veci a disponovať iba takými prostriedkami, ktoré skutočne potrebujem. Teda nie v zmysle, že čo všetko si môžem dovoliť, ale čo je pre mňa potrebné. Niektoré veci mi ako biskupovi ponúkajú, ale uvedomujem si, že ich v skutočnosti nevyužijem.

Keď učím budúcich kňazov, dávam im túto radu: Nie je umenie mať veci, ktoré si môžete dovoliť, ale umenie je dovoliť si iba toľko vecí, ktoré potrebujete.

To je v úlohe biskupa asi tiež ťažšie – lebo tých ponúk máte zrejme dosť veľa, nie? (úsmev)

Mám všetko základné, čo potrebujem pre život, a to mi postačuje. Mám strechu nad hlavou, jedlo na stole. Môžem sa spokojne venovať úlohe byť biskupom, byť ohlasovateľom. Nech vám srdce – ako hovorí Sväté písmo – neoťažieva. Keď balón potrebuje vzlietnuť, musí pozhadzovať záťaže, ktoré mu bránia k vzletu. Snažím sa pravidelne prehodnocovať, čo ma zaťažuje a čo môžem vo svojom živote zhodiť.

Ako ste sa to naučili?

Naučili ma to doma. Som vďačný rodičom, že nás viedli smerom k jednoduchosti. Veľmi ma oslovuje jednoduchý štýl života – nebáť sa byť jednoduchý, aj ako biskup. Netreba premýšľať nad tým, kto má komu podať ruku, kto je vyššie vo funkcii. Pápež František hovorí, aby naše kresťanstvo nebolo nalíčené, aby sme milovali svätosť všedného dňa. Život je všedný, nie je umelý ani prifarbený.

Ste v niečom, naopak, maximalista, že vám z toho nestačí málo?

Som vďačný svojim spolupracovníkom, ako mi pomáhajú pripaviť môj každodenný program. Mnohí sa pýtajú, ako všetko stíham. Máme veci naplánované na dva-tri mesiace. Viem, že sa toho nemusím dožiť, som v Božích rukách, ale je to úcta voči druhým plánovať veci. V tomto som maximalista – aby bolo všetko pripravené, dohodnuté, aby ten druhý vedel, kde sa stretneme, o ktorej hodine a počítal s tým. Aby to nebol iba „hurá“ systém, že „veď sa nejako dohodneme…“ Aby sa nezlievali tri veci naraz.

Spýtam sa úplne prakticky: Máte svoj fyzický diár alebo plánujete online?

Máme zdieľaný online kalendár, kde vidíme, aký program má biskupský úrad, aký mám ja, aký má otec biskup Ján.

Keď ste sa stali biskupom, vo vašom živote pribudlo mnoho vecí a mnohé ste asi museli odložiť bokom. Je niečo také, čo si snažíte udržať a uchrániť?

Nesmiem si ukrátiť duchovný život. Ten je stále pevnou súčasťou môjho dňa. Nie je to na obdiv verejnosti, preto to nezdieľam na sociálnych sieťach. Chránim si čas modlitby, čas čítania Svätého písma a tiež čas pre oddych – lebo len oddýchnutá duša môže chváliť Pána.

Môže existovať aj biskup bez duchovného života?

(Ticho) Asi áno, ale to by bola životná tragédia. Keď som bol seminarista, povedali nám veľmi múdro, že keď sa prestaneme modliť, začína rozpad nášho duchovného života. Ak by to začal robiť biskup, prejaví sa to v celej jeho službe. Pomaličky, postupne, ako erózia.

AKO MILOVANÝ UČENÍK

Téma minimalizmu sa spája aj s dennými rutinami. Aké modlitebné rutiny máte vy? Na čo myslíte a nezabúdate počas dňa?

Úplne prvá vec, po zobudení, ešte v posteli, poďakujem Pánovi za nový deň a poprosím o požehnanie. Po rannej hygiene sa vo vyhradenom mieste, ktoré mám v byte, modlím ranné modlitby, aj tie kňazské. A pamätám vtedy aj na svätú Ritu, moju obľúbenú sväticu, to je môj začiatok dňa.

Na biskupskom úrade potom nasleduje svätá omša. Tá je pre mňa najkrajším okamihom dňa, stretnúť sa s Pánom; je mojou posilou, mojím oddychom, mojím balzamom. Niekedy sa cítim ako milovaný učeník, ktorý si položí hlavu na hruď Ježiša Krista.

Čo nasleduje?

Počas dňa sú to skôr strelné modlitby, deň býva naplnený rôznymi stretnutiami. Dôležitá je aj modlitba pred jedlom, lebo už ani tá nebýva častá – aj cez ňu si uvedomujeme Božiu prítomnosť. Taktiež sa modlíme pred začiatkom rôznych stretnutí a porád. Vtedy sa modlím vlastnými slovami. Zároveň nikto odo mňa neodchádza bez požehnania.

Popoludní či podvečer je to večerná prechádzka, keďže bývam asi 200 metrov od úradu, a tú spájam s modlitbou. A večer Sväté písmo – to je to posledné, čo čítam predtým, ako idem spať. Jedna-dve kapitoly, aby som usínal s Božím slovom. Deň končím aj modlitbou k svätému Jozefovi.

Obraciate sa aj k iným svätcom?

Počas dňa sú to strelné modlitby k mojim patrónom – svätý František Assiský, nikdy nezabudnem na Pannu Máriu. Menovaný som bol za biskupa 8. septembra, na narodenie Panny Márie – beriem to ako znamenie, ktoré mi ona dáva (úsmev), aby bola moja služba pod jej zasvätením. 

Stávate sa niekedy aj pútnikom, putujete počas roka na pútnické miesta?

Putujem ako biskup, ale mám rád aj púte inkognito. Moja diecéza je blízko Poľska, tak rád zájdem do pohraničia. Rád sa tam zastavím, len tak, vo svojej vetrovke. Nikto ma tam nespozná ako biskupa, zastavím sa a pomodlím sa. Len ja a Pán. Cítim sa ako Eliáš, keď Boh prichádza vo vánku a nakloní sa mi, aby sa so mnou rozprával. Cítim, že on je Pánom na tomto mieste.

NIELEN PENIAZE, ALE AJ ČAS A TALENTY

Jednou z „rutín“ kresťanského života je okrem modlitby aj pôst a almužna. Aké miesto má pôst vo vašom živote?

Pri pôste sa snažím byť rozmanitý. Máme pôst od mäsa, ale sú aj rôzne iné spôsoby, ako môžeme prežiť pôst: pomodliť sa ruženec, urobiť dobrý skutok, niečoho sa zriecť.

V dnešnej dobe sme sa naučili, že nemusíme jesť mäso, ale tým sa nám stáva – zdá sa mi – to naše kresťanstvo trochu menej viditeľné. Ak sa pomodlím ruženec, nikto o tom nevie, keď si nedám mäso, všimnú si to ostatní. Pýtajú sa ma: Vy ste vegetarián? Nie, ja som veriaci.

A potom tu máme aj nové formy pôstu, pre dnešnú dobu – niekedy digitálny pôst, ktorý býva aj pre mňa problém, vydržať bez wifi a internetu. Pôst nás predovšetkým učí upriamiť sa na Boha, aby nám ten pohľad neprekryli materiálne veci.

Ako je to u vás s almužnou?

My sme často naučení, že almužnou musia byť len peniaze, a keď peniaze, tak darované bezdomovcovi. Nie je to len o tom. Aj Božie slovo nás učí, že máme vnímať toho, kto je v núdzi. A ocitnúť sa v núdzi nemusí len ten, čo nemá peniaze. Ak dôjde šoférovi Mercedesu na diaľnici benzín, nepohne sa, aj keď má drahé auto – pomôže mu obyčajný „liter“ benzínu. Existuje núdza materiálna, ale môže byť núdza kultúrna alebo duchovná, a z každej môžeme pozdvihnúť človeka. Mnohí dnes trpia samotou. Je almužnou, keď takému človeku pošlem sto eur? Alebo mu kúpim plyšového medvedíka? Pomôžem mu, keď ho objímem, keď s ním strávim čas.

Snažíme sa učiť veriacich, že sú tri formy pomoci, ako sa angažovať vo farnostiach: peniaze, moje schopnosti a čas, ktorý darujem. Ľudia si najčastejšie vyberú možnosť peňazí, je to jednoduchšie ako prísť a pomôcť. Ale almužnou je náš talent a naše nadanie, ktoré dokážeme ponúknuť druhému.

Aké miesto má vo vašich duchovných pravidlách sviatosť zmierenia?

Mám svojho spovedníka. Chodievam k nemu, ale keď som na nejakom pútnickom mieste, využijem túto možnosť. Pokánie je v živote človeka veľmi dôležité. Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom. Ako my prosíme o odpustenie, tak nám Boh odpúšťa. Je to také prepojenie vertikálneho s horizontálnym rozmerom. Ani biskup sa nesmie hanbiť povedať: „prepáč, odpusť mi…“

Dostávate sa teraz aj ako spovedník ku kajúcnikom?

Už nie tak často. Osobitnou príležitosťou sú vianočné a veľkonočné spovede, niekedy sa zapojím, keď mám možnosť. Niekedy je tou príležitosťou odpust a keď naň prídem a mám čas, ponúknem sa, že môžem pár ľudí vyspovedať, a potom začne svätá omša. Je to skôr spontánne.

Ak by sme tému o minimalizme a rutinách skončili viac svetsky – a dáme bokom to duchovné –, čo býva súčasťou vášho všedného dňa a držíte sa toho?

Spánok je základná rutina – potrebujem dospať veci. Niekedy si telo povie, že už stačí a teraz je potreba hodinu si zdriemnuť (úsmev).

To, čo mám rád z mladosti a aj z kňazského života, je počúvanie hudby, čo sa mi už pri práci aktuálne nedá. Tam sa treba sústrediť. Ale pri bežných veciach, keď sa obliekam, keď pripravujem veci v kuchyni, tak je hudba v pozadí a sprevádza ma. Pripomína mi to domov, kde bolo vždy pustené rádio. Keď som bol kňazom, moji spolubratia vedeli, že keď u mňa hrala hudba, tak som buď upratoval alebo niečo pripravoval, alebo čistil. (úsmev)

Foto: Slovo+ / Tomáš Baršváry