Biblista Jozef Jančovič: Cez Vianoce ďakujem Bohu, že sa v tomto svete, o ktorý nestráca záujem, stal úžasne blízkym aj mne
Prečo slávime Vianoce 25. decembra a ako ich slávili v prvých storočiach? Ako znie vianočné prianie od biblistu a ako sa on sám na Vianoce pozerá? Nielen o tom sme sa rozprávali s kňazom, biblistom a pedagógom na Univerzite Komenského, Jozefom Jančovičom (52), ktorý hovorí, že Božie slovo si nekladie za cieľ poučovať nás ohľadom vedeckých otázok, ale prináša nám istú pravdu pre našu spásu.
Ako sa na Vianoce pozerá biblista?
Ako iní veriaci, ktorí s veľkou bázňou a v radosti prežívajú, že Božie Slovo sa stalo telom v osobe Ježiša. Cez Vianoce tak ďakujem Bohu, že sa v tomto svete, o ktorý nestráca záujem, stal úžasne blízkym aj mne. Jánovo evanjelium to skvele povie: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3, 16) Takýto blízky Boh je zrazu možnosťou aj pre tých, ktorí nechcú, aby bol, alebo sa prehlasujú za agnostikov či ľahostajných vo viere. Boh sa stal jedným z nás, aby sme sa mu stali podobnými. Táto veľkolepá výmena je skutočnou podstatou najkrajších sviatkov v roku.
BOŽÍ PRÍCHOD NA TÚTO ZEM
Kedy začali vianočné sviatky sláviť kresťania? Stretávame sa s tým už u prvých kresťanov?
Pôvodne kresťania oslavovali Kristovo zmŕtvychvstanie, čo až doteraz zostalo tým najväčším sviatkom. Narodeniny totiž slávili pôvodne iba pohania. Prvý záznam o liturgickom slávení 25. decembra ako dňa narodenia Ježiša je až z roku 336 z Ríma. Vskutku však 25. december zostáva až podnes symbolickým dátumom. Ježiš sa narodil niekedy medzi rokmi 8 až 4 pred naším letopočtom. Stalo sa to iste ešte pred smrťou Herodesa Veľkého, ktorý podľa Jozefa Flavia, židovského historika, zomrel v roku 4 pred Kristom v paláci v Jerichu. Avšak úvahy o tom, že práve 25. december bol dňom Kristovho narodenia, siahajú ešte pred rok 336 po Kristovi.
Svätý Hipolyt Rímsky ako prvý uviedol údaj, že Ježiš sa narodil 25. decembra, vo svojom komentári ku Knihe proroka Daniela, napísanom okolo roku 204. V danom roku sa slávil v daný deň aj židovský sviatok Chanuka, čo je oslava posvätenia a očistenia chrámu v Jeruzaleme Júdom Makabejským roku 164 pred Kristom. Ako vtedy po očiste v chráme zažiarilo svetlo, tak pri príchode Ježiša na svet nastalo pravé posvätenie celého sveta, v Božom príchode na túto zem. V roku 221 uviedol 25. december ako deň zrodu Ježiša aj Sextus Iulianus Africanus.
Sú aj iné teórie ohľadom uvedenia dátumu Ježišovho narodenia?
Iná teória sa viaže na takzvanú integrálnu dobu veľkých osobností v staroveku. Deň ich smrti súvisel s dňom ich narodenia, respektíve počatia. Keďže 25. marec roku 33 sa pokladal na kresťanskom Západe za deň Ježišovej smrti, jeho počatie sa stanovilo na 25. marec, po ktorom o deväť mesiacov prišlo narodenie 25. decembra. Židia taktiež predpokladali, že svet údajne povstal 25. marca 5493 pred Kristom, čo určite nie je historický dátum a reálny vek Zeme. No pomerne dlho bol pokladaný tento údaj za Anno Mundi, čiže rok vzniku sveta, a v stredoveku juliánsky kalendár začínal nový rok 25. marcom.
V Zlatej legende (Legenda Aurea) z 13. storočia sa 25. marca odohralo nielen stvorenie Adama a Evy, ale aj ich pád, vražda Ábela, Melchizedechova a aj Abrahámova obeta Izáka a tiež aj sťatie Jána Krstiteľa a zabitie prvého apoštola Jakuba. Na kresťanskom Východe sa za deň Ježišovej smrti pokladal skôr 6. apríl roku 33, čo sa zase odráža v 6. januári ako dni narodenia Ježiša, ktorý favorizovali na Východe a arménska cirkev ho dodnes ako taký aj slávi. Hoci Ježiš iste zomrel v piatok pred židovskou Veľkou nocou, no nevieme s istotou, v ktorý rok presne zomrel a následne vstal z mŕtvych. Muselo to však byť v niektorom z rokov 29 až 33 po Kristovi. Rok 30 je najpravdepodobnejší.
Veľmi populárna, ale dnes už prekonaná a najmenej zastávaná je teória, ktorá sa šírila od 18. storočia. Podľa nej mal 25. december nahradiť starý pohanský sviatok Dies Natalis Solis Invicti (Deň zrodu slnka víťaza). Avšak tento sviatok zaviedol cisár Aurelianus až v roku 274, čo je sedemdesiat rokov po zmienke o tomto dátume narodenia v komentári od Hipolyta Rímskeho.
Sviatky Pánovho narodenia však nadobudli až v stredoveku atmosféru tepla, ktorá nás dojíma až tak, že predbehli aj Veľkú noc. Prispel k tomu aj svätý František, ktorý, ako píše Tomáš z Celana, „viac ako ktorýkoľvek iný sviatok slávil Vianoce, a to s radosťou, ktorá sa nedá opísať“. To bol popud, prečo František vytvoril aj živý betlehem v roku 1223 v mestečku Greccio a žasol, že Ježiško pil materské mlieko, plakal, bľabotal, usmieval sa ako my…
TIE NAJVYŠŠIE A NAJPODSTATNEJŠIE HODNOTY VSTUPUJÚ NA TENTO SVET V PODOBE PONÍŽENOSTI, SKRYTOSTI A TICHA
Čím nás môžu inšpirovať prvé Vianoce – narodenie malého Ježiška – v tých našich dnešných?
Narodenie Ježiša je nadčasovým znamením pozemsky nepatrného. Pri jeho narodení sa nestal dôležitým Jeruzalem, ale mestečko Betlehem s ošumelou jaskyňou narodenia. Vodcu navštívia nevýznamní vodcovia oviec, pastieri. Všetci tušíme, že tie najvyššie a najpodstatnejšie hodnoty vstupujú na tento svet v podobe poníženosti, skrytosti a ticha. A nič na tejto pravde nezmení ani náš na obdiv vystavovaný život, náboženský narcizmus alebo duchovný autizmus. Prijatie Ježiša v posvätnej noci nás učí podriadiť sa pravde a láske, ktoré sú najvyššími Bohu podobnými hodnotami, ale zároveň sú tými najviac zabúdanými a najtichšími.
Keď sa povie Vianoce a Biblia, zväčša nám napadne evanjelium o narodení, pastieri, traja králi… Môžeme sa však v tomto období ponoriť aj do iných textov, ktoré nám pomôžu lepšie pochopiť tieto dni?
Myslím, že nám úplne postačia i tento rok tie „napočúvané“ a notoricky známe texty, ktoré majú svoju hĺbku. Kiežby sme ich pozorne počúvali a nebáli sa hlbšieho ponoru do nich. Práve vďaka liturgickej reforme Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý začínajú niektorí kresťania u nás spochybňovať, majú spomenuté vianočné evanjeliá vždy v prvom čítaní svätej omše určitý predstupeň či náprotivok.
Sú to zväčša vynikajúce prorocké texty od Izaiáša (Iz 62, 1 – 5; Iz 9, 1 – 6; Iz 52, 7 – 10; Iz 60, 1 – 6) o očakávaní nového svetla a veleby v podobe nového dávidovského kráľa pokoja a spravodlivosti. V hmle pohnutých dejín izraelského kráľovstva tie state načrtávajú nový režim mesiášskej doby. Pre ich hlbšie štúdium existujú komentáre či portály pomáhajúce rásť v poznaní a schopnosti interpretovať biblické texty. Spoločne tak tieto starozákonné a evanjeliové texty navodzujú mystickú atmosféru z blízkosti Boha prichádzajúceho v slabom dieťati. Je vydané ľuďom napospas, potrebuje ich totálnu ochranu a má potenciál fyzického rastu, ale aj rastu v obľube u Boha i ľudí.
Vianočné evanjeliá sú aj o reakciách na Ježiša, ktoré nám imponujú, alebo ako reakcia Herodesa nás odpudzujú. Texty majú vzácnu performatívnu silu, čiže tým, čo hlásajú, nielen oznamujú, ale tvoria novú realitu v nás. Opätovne a živo sprítomňujú skutočnosti, ktoré posilňujú našu identitu, majú dopad na našu prítomnosť i budúcu spásu, ktorá tkvie v Ježišovi a v našom vzťahu s ním. Hovoria o láskavom prijatí Mesiáša a Božieho Syna nie úplne bežnými, a predsa skutočnými rodičmi, jednoduchými, a predsa statočnými pastiermi, vzdelanými a zároveň pokornými mudrcmi, ktorí majú pasiu z nových a nevídaných objavov a vecí. Prijať a oceniť osobu Ježiša nás pozývajú aj slová Jánovho prológu vo vianočnej omši vo dne: „Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno.“ (Jn 1, 12)
BOŽIE SLOVO PODÁVA SPRACOVANÉ DEJINY SPÁSY
Aké miesto má Božie slovo na Vianoce? Aké miesto by malo mať v našich rodinách v týchto dňoch?
Kľúčovú úlohu by mohlo mať pri štedrej večeri, ktorá býva aj v menej veriacich rodinách takou malou rodinnou liturgiou, pretože ľudia sa pri večeri alebo pri betleheme či vianočnom stromčeku aj pomodlia. Je skvelé, keď sa v rodinách a spoločenstvách prečíta ešte pred štedrou večerou pri spoločnej modlitbe evanjeliová stať o udalosti narodenia Ježiša v Lukášovom evanjeliu (Lk 2, 1 – 20). Biblicky sa tak zvýrazní ten najhlbší dôvod Vianoc a zaznie tak Božie slovo aj v rodine, nielen v kostole. Tento text totiž najlepšie priblíži historický kontext a duchovný dosah narodenia.
Keď sa pozrieme na samotné čítanie, meditovanie a štúdium Božieho slova, aké spôsoby sú na to najlepšie?
V prvom rade je najúčinnejšia osobná zanietenosť v týchto činnostiach spojená s túžbou objavovať Boží odkaz a nechať sa ním prekvapiť, spochybniť a pretvoriť svoje netvorivé uvažovanie a stereotypy. Pre čítanie slova sa hodí jeho pravidelnosť možno podľa dostupných rozpisov. Bolo by skvelé, ak by sme v roku Božieho slova jeho čítaním spoznávali viac obraz Boha a jeho vôľu s nami a celým svetom.
Je fajn čítať a krátko uvažovať denne nad čítaniami svätej omše napríklad cez voľne stiahnuteľnú aplikáciu Missa na elektronických zariadeniach. Pre hlbšie štúdium Božieho slova existujú dnes už dostupné komentáre či portály, ktoré môžu ľudia s úžitkom využívať a tak rásť v poznaní a schopnosti interpretovať biblické texty. K meditovaniu a rozjímaniu nad slovom sú dostupné početné publikácie, no pre duchovný život je veľmi účinná poslednými pápežmi odporúčaná najmä pre zasvätených ľudí lectio divina, čiže duchovné čítanie Božieho slova, napríklad z liturgie daného dňa.
Ako v praxi vyzerá tento konkrétny spôsob čítania Písma – lectio divina?
Pozorne si stať najskôr prečítam (lectio – čítanie) a aktívne hodnú chvíľu uvažujem, čo hovorí text objektívne sám o sebe, čo zvýrazňuje a ako to podáva; v druhom kroku, meditatio, rozjímam, čo hovorí text konkrétne mne samému. V reakcii na to všetko v oratio, čiže v modlitbe, ja sám hovorím Bohu, pričom používam biblické slová a idey state v dialógu s Bohom. Povaha tejto modlitby môže byť ďakovná, prosebná alebo odprosujúca, čo súvisí s povahou textu. V poslednej, skôr pasívnej časti, v nazeraní (contemplatio), vypínam zmysly a túžim iba rásť vo vzťahu s Bohom a túžim po dare, ktorý ponúka jeho slovo.
Máte skúsenosť s tým, aké chyby robíme najčastejšie pri práci so Svätým písmom? Alebo takéto chyby nie sú a každé vzatie Písma do ruky je dobré?
Niekedy ľudia berú Božie slovo ako priamu reportáž udalostí a sústredia sa iba na historickú výpoveď. No my máme pred sebou starovekú literatúru, ktorú treba interpretovať a čítať s porozumením, čo vyžaduje i kladenie otázok pri čítaní. Božie slovo obsahuje totiž už spracované dejiny spásy, ktoré sú umelecky a literárne niekedy s veľkým odstupom času utvorené ako teologické svedectvá o Božom konaní vo svete, v izraelskom národe a živote Ježiša a jeho Cirkvi.
Ich cieľom nie je zodpovedať naše zvedavé vedecké a historické otázky, ale podporujú našu vieru, motivujú nás k aktivite, formujú étos a úmysly nášho konania nielen jednotlivo, ale aj ako členov Božieho ľudu. Prevažne v textoch Starého zákona sú aj relatívne či kultúrne prekonané, nedokonalé veci (princíp oko za oko, zabíjanie pohanov v mene Boha, časté tresty v podobe zabitia, priepustný list, nízke postavenie žien).
Je však dobré vedieť, že i tie najtvrdšie a najťažšie texty majú v sebe niečo platné, teda majú nejakú absolútnu výpoveď. Príklad: kameňovanie ženy za cudzoložstvo Ježiš odmieta v Jánovom evanjeliu (Jn 8, 7), no jej cudzoložstvo mu nie je ľahostajné, preto ju upozorní, aby viac takto nehrešila. A práve v tom sa črtá trvalo platná kritika cudzoložstva, za ktoré sa v kultúrne vzdialenej dobe neprimerane trestalo smrťou.
Ak existuje liberálne alebo racionalistické čítanie, ktoré vylučuje zázraky a nadprirodzený svet, je tu taktiež opačný extrém, a to je fundamentalistické vnímanie, kde sa potláča ľudský aspekt Božieho slova a každý pokus o vedecko-kritickú interpretáciu sa spochybňuje ako modernizmus. Božie slovo nemá ambíciu poučovať nás vo vedeckých otázkach, tie má právo osvetľovať veda, filozofia i história, no Božie slovo nám prináša istú a bezpečnú pravdu potrebnú pre našu spásu.
NEBOJ SA ODOVZDAŤ JEŽIŠOVI AJ VO SVOJEJ KREHKOSTI
Pomohlo vám štúdium biblistiky a aj vaše pôsobenie biblistu v prežívaní Vianoc?
Určite, hlbšie som začal vnímať, čo je prvoradá výpoveď textov, aké sú historické súvislosti, geografické i kultúrne reálie. Čím ďalej, tým viac oceňujem mystiku a estetickú krásu i presvedčivosť vianočných textov. A práve cez toto všetko je podané nadprirodzené, ľudsky nevystihnuteľné konanie dobrého Boha, čo označujeme ako teologickú výpoveď textov. Veľmi rád a primerane sa o to ako kňaz potom delím s veriacimi v homílii, alebo aj na Facebooku.
Ako by znelo vianočné prianie zo Svätého písma?
Priateľu, keďže cez Vianoce jasajú „všetky stromy lesa pred tvárou Pána, že prichádza“ (Ž 96, 12 – 13), a v liturgii sa nebo spája so zemou, nech zajasá i Tvoje srdce nad poníženosťou Boha a nášho brata Ježiša. Traja mudrci mu ochotne otvorili pokladnice a dali mu kráľovské dary: zlato, kadidlo a myrhu (porov. Mt 2, 11). Buď aj Ty podobne múdry, otvor mu svoje srdce a daj sa Ježišovi s tým, čo v živote máš, teda s tým, čo je Tvojím „zlatom“; odovzdaj mu i svoje túžby, stúpajúce hore k Bohu ako dym kadidla, a napokon, neboj sa odovzdať Ježišovi aj ako krehký človek s utŕženými ranami, ktoré sa dávno liečili spracovanou myrhou. Radostné a milostiplné Vianoce Ti vinšujem.
Foto: archív respondenta