Bežec Peter Kováč: Lekári mojim rodičom odporúčali potrat. S bratom sme obaja zdraví

Je nielen profesionálnym športovcom, ale aj fotografom a novinárom. Tento rok vyšla jeho debutová kniha Od antilopy po Zátopka, kde svoj bežecký a literárny talent pretavil do papierovej formy. S Petrom Kováčom (31) sme sa rozprávali nielen o jeho športových začiatkoch, fotení, ale aj o tom, čo predstavuje viera v jeho živote.

Peter Kováč (31) vyštudoval žurnalistiku, aktívne beháva od sedemnástich a tiež fotí. Desaťkrát bol majstrom Slovenska a v behu na 1 500 metrov je súčasťou slovenskej reprezentácie. Pracuje ako webeditor a redaktor športu pre Denník N, má pravidelnú bežeckú rubriku Výklus. Peter je už tri roky ženatý a s manželkou Mirkou čakajú prvé bábätko.

 

Kedy si začal s behom? Kto ťa k tomu motivoval?

Všetko sa pre mňa začalo na prvej hodine telocviku na strednej škole. Bežali sme dvanásťminútovku a učiteľ povedal, že s takým výkonom by som sa mal prihlásiť na atletiku. Dovtedy som nerobil žiaden šport. Tak som to skúsil.

 

Čo bolo u teba skôr: beh, fotografovanie alebo písanie?

Beh a fotenie prišli v rovnakom čase, teda približne v sedemnástich rokoch. Písať som začal až na vysokej škole.

 

Ako sa to všetko dá skĺbiť aj s manželským životom? Beháva s tebou aj manželka?

Občas je to časovo trochu na hrane, takže je potrebné dobre si rozvrhnúť každý deň. Ale manželka Mirka je veľmi tolerantná, za čo som jej vďačný. Zvykli sme občas behať aj spolu, ale teraz čaká bábätko, preto beh nahradili prechádzky. (úsmev)

 

 

Keby si si mal vybrať len jednu vec, ktorá by to bola? Je pre teba najviac beh, fotenie alebo písanie?

Vybral by som si beh. Fotenie mám takisto veľmi rád, ale pri behu človek objaví a zažije viac. Navyše beh je spojený s určitou námahou, a preto je zážitok z neho o niečo intenzívnejší. Aj keď radosť z vydarenej fotky je tiež veľmi príjemná. A písanie? K nemu si stále tak trochu hľadám cestu a je pre mňa hlavne prácou, nie voľnočasovou aktivitou.

 

Fotíš aj počas svojich tréningov? Ako vznikli fotky v tvojej knihe Od antilopy po Zátopka?

Ako som spomínal, pri behu človek veľa zažije a vidí veľa pekných scén. Ak mi to tréning dovoľuje, tak sa občas zastavím a spravím si fotku na mobil. Viaceré bežecké fotografie som však odfotil aj so zrkadlovkou, a to tak, že som sprevádzal pri behu brata Michala, svoju dvojičku. Máme šťastie, že vyzeráme rovnako, takže to pre človeka, ktorý nás nepozná, môže vyzerať tak, že som na fotkách ja. (úsmev)

 

 

FASCINOVALA MA KRÁSA PRÍRODY

Čo ťa fascinuje na fotení?

Fotiť som začal kvôli prírode. Fascinovalo ma, aká dokáže byť pekná a rozmanitá. Toto nadšenie mi vydržalo dodnes, akurát sa k nemu pridalo zistenie, že podobne zaujímavé môže byť aj fotenie ľudí. Dokonca by som povedal, že tu je spomínaná rozmanitosť ešte väčšia.

 

Budeš fotiť aj ako dôchodca? Ako plánuješ stráviť starobu?

Presne taký mám plán. (úsmev) Ešte kým mám vek, v ktorom sa dokážem výkonnostne zlepšovať, mám ako hlavnú voľnočasovú aktivitu beh, predpokladám, že vo vyššom veku to bude fotenie.

 

Do akého veku sa dá byť aktívnym športovcom alebo behávať?

Záleží to od prípad k prípadu. Vo svete dnes vidíme mnohé príklady ľudí, ktorí aktívne športujú aj dávno po sedemdesiatke či osemdesiatke, no sú aj takí, ktorým to zdravie jednoducho nedovolí. Nemusí pritom ísť o chybu konkrétneho jednotlivca, keďže zdravie vo vyššom veku môže byť podmienené aj genetickými predispozíciami. Je však pravdepodobné, že tí, ktorí sa hýbu odmalička, vydržia žiť aktívne až do vysokého veku.

 

Venuješ sa aj inému športu okrem behu?

Veľmi rád mám cyklistiku či turistiku, v zime si hľadám cestu k bežkám.

 

Je potrebné typy športov striedať?

Striedanie športov je výborná vec, pretože človek zakaždým zapája iné skupiny svalov a okrem iných benefitov tak napríklad znižuje riziko jednostranného preťažovania, a tým pádom aj riziko zranenia.

 

 

BEH AKO NÁDEJ DOSTAŤ SA DO SVETA

Bolo pre teba nevyhnutné trénovať aj v zahraničí (Keňa, Etiópia) alebo jednoducho bežíš, kdekoľvek si?

Do Kene som cestoval pracovne. Chcel som zistiť a písať reportáže o tom, prečo sú Keňania takí dobrí bežci. Veľmi ma to posunulo – kondične aj mentálne.

 

Čo si zistil?

Afričania nepovažujú beh za voľnočasovú aktivitu, ale za tvrdú prácu. Dáva im nádej dostať sa do sveta, vyhrať veľké preteky a radikálne zmeniť svoj život. Ak neuspejú, je vysoko pravdepodobné, že navždy zostanú žiť v chudobe.

Ja mám často tendenciu svoje športové výsledky preceňovať a príliš sa sústrediť na osobný úspech. V porovnaní s Keňanmi je to však úplne malicherné. Mne nejde o lepší život, im áno. Preto sa snažím byť pri vlastnom športovaní viac nad vecou.

 

Aké výhody ti priniesli tréningy v Afrike?

Čo sa týka kondície, pobyt vo vysokej nadmorskej výške znamená pre telo stimul k vyššej tvorbe červených krviniek, čo sa po určitom čase prejaví v zlepšenej vytrvalosti. Sám som sa o tom presvedčil a po mesiaci v Keni, kde bola nadmorská výška 2 400 metrov, sa mi behalo výborne.

 

 

Ako ťa to posunulo mentálne?

Keď som videl na vlastné oči, v akej chudobe miestni bežci žijú a trénujú, uvedomil som si, ako veľmi by sme mali byť vďační za to, čo máme.

 

Čo by si poradil začínajúcim bežcom, na čo si dať pozor?

Kľúčová je primeranosť a postupnosť. Veľa začínajúcich bežcov behá zbytočne rýchlo a trénujú zbytočne tvrdo. Tiež som si tým prešiel a až s odstupom času som pochopil, že trpezlivosť a systematickosť je najlepšia cesta. Intenzívne tréningy majú zmysel, ale treba na ne telo pripraviť. V opačnom prípade sa to takmer určite skončí zranením alebo pretrénovaním.

 

Môže behávať naozaj každý?

Sú aj ľudia, ktorým sa beh neodporúča. Prekážkou môže byť napríklad obezita, srdcové choroby alebo nejaké vážne zranenie z minulosti. Väčšina ľudí však behať môže a zvládnu oveľa viac, ako si často myslia.

 

 

O VÝHRU NA MAJSTROVSTVÁCH SOM SA SNAŽIL DESAŤ ROKOV

Ako si vybudovať návyk, aby sme s behom nielen začali, ale aj pokračovali a vytrvali v tréningoch?

Dobrou pomôckou pri napredovaní je napríklad dobrý tréner či správna partia, s ktorou je beh oveľa zábavnejší a ľahšie pri ňom človek vydrží.

 

Za aký čas sa dá pripraviť na maratón a čo všetko je na to potrebné?

Je to individuálne. Pre človeka, ktorý sa hýbe pravidelne, môže stačiť aj pár mesiacov. Pre začiatočníka by som však radil aspoň rok postupnej a svedomitej prípravy. Dá sa to, samozrejme, stihnúť aj skôr, ale s každým urýchľovaním procesu zlepšovania sa narastá aj riziko zranenia.

 

Ktorú výhru považuješ za svoj najväčší úspech?

Veľmi ma potešilo, keď sa mi v roku 2019 prvýkrát podarilo vyhrať majstrovstvá Slovenska v behu na 1 500 metrov. Na majstrovstvách Slovenskej republiky som dovtedy nikdy nevyhral, aj keď som sa o to snažil viac ako desať rokov.

 

 

Ako u teba vznikla myšlienka napísať knihu?

Jej vznik iniciovali iní. Od svojho nástupu do redakcie Denníka N na jeseň 2020 som pravidelne písal o behu, až tých textov bolo toľko, že vznikol nápad vytvoriť z nich knihu. Na prvé počutie to neznelo ako veľmi náročná úloha, keďže podstatnú časť obsahu som už mal hotovú.

 

Čo bolo v tomto procese najnáročnejšie?

Keď sme sa snažili knihu vyskladať do finálnej podoby a upraviť texty tak, aby spĺňali knižné parametre, vyžadovalo si to množstvo času a energie. Myslím si, že práve to bolo na celom procese najnáročnejšie.

 

Mal si aj nejaký úraz, ktorý ti znemožnil trénovanie?

Mal som jeden väčší úraz, nebol však spôsobený behom. Zlomil som si nohu, keď sa podo mnou zlomil konár stromu, na ktorý som liezol kvôli odfoteniu fotky. Vďakabohu, dodnes je to moja jediná zlomenina. Asi najvážnejšie bežecké zranenie bol zápal Achillovej šľachy, kvôli ktorému som nemohol behať niekoľko týždňov. Myslím si, že som urobil chybu, keď som napriek jesennému ochladeniu naďalej nosil nízke ponožky a šľacha mi nachladla. Odvtedy si na to dávam pozor.

 

Dá sa povedať, že beh je u teba už „drogou“? Si nervózny, keď deň nebežíš?

Beh a pohyb ma veľmi baví a určite by ma veľmi mrzelo, ak by som behať nemohol. Ale sú v živote aj dôležitejšie veci ako šport.

 

Čo je pre teba v živote dôležitejšie ako šport?

Mnoho vecí. Napríklad rodina, práca, usporiadaný život. Šport má veľa pekného, dokonca aj ten vrcholový. Vie inšpirovať, učiť disciplíne, byť prostriedkom k lepšiemu zdraviu. Ale stále je to len šport.

 

 

BEH NEMUSÍ BOLIEŤ

Je nevoľnosť po súťaži či šprinte bežná? Prečo?

Môže sa to stať hlavne u menej skúsených športovcov, ktorí na pretekoch vyčerpajú organizmus do takej miery, na akú telo nie je pripravené. Aj mne sa to v prvých rokoch stalo, že mi po dobehnutí prišlo zle od žalúdka. Ale s pribúdajúcimi tréningami problém vymizol.

 

Čo si človek, ktorý nie je bežcom, o behu neuvedomuje a mal by o ňom vedieť?

Myslím si, že mnohí ľudia nikdy nezistia, aký je beh pekný šport a že vôbec nemusí bolieť. Samozrejme, na začiatku to chce často veľa obety aj sebazapierania, ale keď po čase človek beží bez námahy, je to skvelý pocit. Napríklad beh v peknej prírode dokáže byť hodnotným zážitkom.

 

Píšeš pre Denník N, stretol si sa niekedy s tým, že by ťa kolegovia neprijali alebo vysmievali sa ti kvôli viere?

Nie. Priamo v redakcii síce netrávim až tak veľa času, o kolegoch však môžem s istotou povedať, že sú to ľudia s morálne správnymi hodnotami, čo platí bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú veriaci. Jednou zo spomínaných správnych hodnôt je aj tolerancia v otázke viery.

 

Preberáte spolu v redakcii nejaké náboženské témy?

V mojom prípade na to nie je až tak priestor, v redakcii nie som často. Nastúpil som na jeseň 2020, potom prišla pandémia a dlho sme pracovali z domu. Medzičasom som sa kvôli práci manželky vrátil na stredné Slovensko a home-office mi zostal. Preto sa k hlbším diskusiám dostanem menej často.

Ale s kolegami zo športovej sekcie, s ktorými mám najbližší vzťah, sme sa občas dostali aj k náboženským témam. Na mnohé otázky sme mali opačný názor, ale zároveň rešpektovali ten môj.

 

 

Rozprávali ste sa napríklad aj o nenávistných komentároch na Simu Martausovú zo strany denníka SME? Aký postoj zaujímaš v takýchto prípadoch?

Slovensko je príliš malé na to, aby nás téma obišla. Aj tu som však vnímal od kolegov tolerantnosť, o ktorej som hovoril, lebo urážanie kresťanov sa ani im nepáčilo, aj keď nie sú veriaci.

Na druhej strane však cítim určitú potrebu zastať sa aj novinára, u ktorého sa to začalo. Osobne ho nepoznám, ale podľa jeho práce ho považujem za inteligentného človeka. Počul som aj jeho vysvetlenie situácie a verím mu, že nemal úmysel urážať veriacich.

 

Pomáha ti v ťažkých chvíľach viera v Boha?

Určite áno, v ťažkých situáciách je to dobrý pocit, že sa človek nemusí spoľahnúť len na seba. Aj keď v mojom živote zatiaľ nešlo o také situácie, ktoré by boli ozajstnou skúškou. V takých situáciách však boli niekoľkokrát moji rodičia, ktorí sú veriaci a svojím životom sú pre mňa príkladom.

 

Čo sa stalo?

Keď som sa mal narodiť, doktori po troch mesiacoch tehotenstva povedali rodičom, že podľa výsledkov sa im s vysokou pravdepodobnosťou (tuším to bolo 90 %) narodí dieťa so zdravotným postihnutím. Doktorka vtedy odporúčala potrat. Rodičia to rezolútne odmietli a mamina doktorke povedala, že chcú mať také dieťa, aké im Boh požehná. Rodičia sú inteligentní ľudia, dôverujú odborníkom a vedeli, že idú do rizika, ale boli ochotní prijať ho a zdravotný problém vtedy riešili pomocou liekov. Tie zabrali a napokon sa nenarodilo jedno dieťa, ale dve, dokonca obe úplne zdravé.

Spomenul som si na to napríklad aj tento rok v lete, keď sme s bratom na majstrovstvách Slovenska v behu na 5 000 metrov skončili na prvom a druhom mieste a v kontexte spomínanej situácie som si pripomenul, ako môžem(e) byť rodičom vďační za ich vieru.

 

Je možné sa počas behu alebo pri tréningu modliť? Robíš to?

Jasné, napríklad poďakujem za prírodu, cez ktorú bežím. (úsmev)

 

Mal si aj také chvíľky, keď si chcel s behom skončiť? Za akých okolností to bolo?

Áno. Na vysokej škole som mal pocit, že je trochu nezodpovedné venovať toľko energie voľnočasovej aktivite, obzvlášť ak som videl, že ostatní spolužiaci už plnohodnotne pracujú. Preto som tri roky behal menej. Neskôr som však videl, že sa dá športovať aj popri práci, a k behu som sa opäť vrátil s väčšou pravidelnosťou.

 

Čo by si chcel ešte v živote dosiahnuť? Aké máš sny a plány?

Je toho veľa, čo by som chcel zažiť a dosiahnuť. Ale radšej sa nechcem veľmi upínať na dlhodobé plány, možno aj preto, aby som potom nebol taký sklamaný, ak by sa ich nepodarilo naplniť. A tiež preto, aby som dokázal plnohodnotnejšie žiť prítomnosť.