Bardejovčanka Bianka Putnocká: Boh ma niesol, keď zachránil moju mamu a môjho otca

Bardejovčanka Bianka Putnocká si v čase základnej a strednej školy prešla obdobím života, ktoré dokáže zvládnuť len málokto, nie ešte vo veku puberty. Borila sa v zlej partii, znášala rozvod rodičov, rakovinu mamy, v cele predbežného zadržania sa ocitol jej otec, diagnostikovali jej panickú úzkosť a aby toho nebolo málo, spoznala zákutia mágie, veštenia, následne proces uzdravovania s pomocou exorcistu. Boh, Ten, na ktorého sa kedysi vedela poriadne vykričať, je dnes jej najlepším priateľom.

Vráťme sa na koniec tvojej základnej školy. Vtedy ti diagnostikovali tetániu, panickú úzkosť. Ako sa to prejavovalo?  

Do konca strednej školy sa táto choroba neriešila, lebo mi lekári povedali, že stačí užívať magnézium. Potom som však začala mávať silné, veľmi silné záchvaty. Zistilo sa, že mám nepomer adrenalínu a sérotonínu, hormónu šťastia. Kvôli zvýšenému adrenalínu mávam adrenalínové kŕče. Prejavuje sa to tak, že mi do troch minút pokrúti tvár, ruky, telo, svaly, hrudník, brucho, nohy, celé telo. Jednoducho ma ten adrenalín doslova celú prehne. Trvá to zväčša dvadsať minút. Dvadsať minút bolesti pri plnom vedomí, cítim, ako sa mi krúti každý jeden sval.

 

NEVERILA SOM, ŽE BOH JE

Tvoji rodičia riešili rozvod, do toho prišla zlá partia, alkohol a podobné rebélie. Kompenzovala si si tak svoj hnev?

Áno, v čase, keď som bola na druhom stupni základnej školy, sa moji rodičia rozviedli a istý čas som žila s otcom v Bratislave. Po návrate som veľmi rebelovala, začala som fajčiť, piť, nadávať, mala som jednoducho zlú partiu. V tomto období som úplne zanevrela, neverila som, že Boh existuje. Stala som sa ateistkou. A aj keby bol, prečo by dopustil niečo také? Vinila som ho za všetko, čo sa mi v živote stalo, za to, ako mohol dopustiť toľko bolesti a prečo práve nám, našej rodine. Mala som nesmiernu zlosť, ktorú som si vybíjala sama na sebe.

 

Okrem toho si v čase dospievania kráčala nie jednoduchou cestou života. Priblížiš nám, aká bola?

Všetko sa to začalo 25. novembra 2015 na Katarínu, keď som už bola na strednej škole. Prišla za mnou moja teta a povedala mi, že môjho otca zobrali do CPZ (cely predbežného zadržania), kde ho budú vyšetrovať. Vraj je to dosť vážne, že sa s ním nevie spojiť, pretože mu zobrali telefón. Vtedy som stála ako obarená, nevedela som hneď reagovať, no moje myšlienky boli: „Pane Bože, čo to má byť? Čo to má znamenať? Prečo môj otec? Pomôž mi nejako zistiť informácie. O koho sa mám oprieť? Koho mám osloviť a kde mám hľadať? Ukáž mi cestu, Pane. Pomôž mu. Keď ma za čo pykať, nech pyká, len chcem vedieť pravdu.“ Snažila som sa zistiť čo najviac, no nikto nám nemohol nič povedať, pretože to bolo v štádiu vyšetrovania. Nakoniec sme sa dozvedeli, že môjmu otcovi hrozí šesť až dvanásť rokov odňatia slobody, čo je dosť vysoký trest. Cítila som veľký hnev. Bolo to tak, akoby som to riešila len ja sama, akoby nikomu nechýbal, nikto ho nehľadal. Nadišla sobota ráno, klasický upratovací domáci deň, a poobede mi mama povedala, že by sa so mnou chcela porozprávať. Oprela sa o okno a hovorí mi: „Chodila som na rôzne vyšetrenia, včera mi prišli výsledky. Diagnostikovali mi rakovinu krčka maternice.“

 

 

 

CÍTILA SOM HNEV AKO TORNÁDO

Žiadne informácie o otcovi, ktorého zadržali, čerstvá rana o diagnostikovaní rakoviny tvojej mamy. Ako to pokračovalo?

V tej chvíli akoby všetkému tomu, čomu som verila, akoby to svetlo zhaslo, akoby nastala tma. Cítila som hnev ako tornádo. Pozrela som na mamu a opýtala sa, čo bude ďalej. Keď sme tam tak stáli, pozrela sa na mňa a hovorí: „Rakovina vlastne nebolí.“ Predstavila som si, že mám dvoch mladších súrodencov, otca mám vo väzení, mama má rakovinu. Vtedy sme sa objali a obe sme plakali. Keď som bola v jej objatí, v hneve som mu hovorila: „Bože, toto je tvoja láska? Toto chceš? Zobrať mi oboch rodičov, to jediné, čo mám?“ Cítila som hnev. Pýtala som sa prečo, a prečo všetko v jeden týždeň.

 

S akými myšlienkami si súperila?

V mojom živote nastal hnev. Doslova hnev, zlosť, ako to Boh mohol dopustiť, prečo moja rodina, prečo ja, ktorá som sa mu odovzdala do náručia, ktorá ho chcela poznávať a po tom všetkom dopustil toto. Spolužiačkam v škole, ktoré videli, že sa nemám dobre,  som povedala, čo sa stalo. Chodili sme sa k skrinkám modliť, ale moja modlitba nebola úprimná. Cítila som voči Bohu hnev. Jedného dňa, po modlitbách, som prišla domov. Bol to druhý decembrový týždeň a mamke sa začal zdravotný stav zhoršovať. Zobrala som si cigarety a išla som do garáže. Fajčila som a hovorila Bohu, že je egoista, že je hrozný, ako môže niečo také dovoliť. Veď sa o mňa nemá kto postarať, mám dvoch mladších súrodencov. Kričala som, že mi berie jediné, na čom mi záleží. Pýtala som sa, za čo si moja mama zaslúžila rakovinu, či je naozaj toto jeho láska, tá úžasná viera v neho. Hnevala som sa, veľmi som na neho kričala a nadávala mu.

 

Kedy nastal bod zlomu?

Na škole som hrala vianočné divadelné predstavenie. Chodili sme skúšať a dievčatá mi povedali, aby sme išli na spoveď, pretože je pred sviatkami; no ja som nechcela ísť. Hovorila som si, načo tam pôjdem, aj tak ma Boh sklamal. No toto všetko som prežívala len sama v sebe, nikomu som to nepovedala, a preto sme nakoniec išli. Kňaz sa pozrel na mňa a povedal: „No čo, dieťa Božie? Ideme na to?“ Povedala som, že môžeme, aj že sa vlastne nechcem spovedať, že mám hnev na Boha. Povedala som mu, čo sa dialo počas týchto celých týždňov. A on odpovedal: „Je v poriadku, že máš hnev na Boha. Je to ľudské. Je ľudské mať zlosť a emócie. Odpusť, zhováraj sa s Bohom a odovzdaj mu to. Ale naozaj, úprimne a od srdca. Máš predsa ešte jedného Otca a jednu Mamu. V nebi.“ Tak som dostala rozhrešenie. Bola som šťastná, cítila som pokoj, cítila som, akoby ma Duch Svätý naplnil láskou, neviem to opísať slovami, bol to veľmi zvláštny pocit.

 

CHCEŠ MOJU MAMU A MÔJHO OTCA? JA TI ICH DÁVAM

Dokázala si po spovedi situáciu doma vnútorne viac prijať?

Keď som prišla domov, opäť som zobrala cigarety a išla do garáže so slovami: „Dobre, Bože, som tu. Neviem, čo máš v pláne, neviem, čo odo mňa chceš, ale verím ti a dôverujem. Chceš moju mamu? Ja ti ju dávam. Chceš môjho otca? Ja ti ho dávam. Bude to veľmi ťažké, ale ty sa o mňa musíš postarať. Svätá Matka Božia, ty mi buď mamou a ty, Pane, mi buď otcom a staraj sa o mňa.“ Tak som sa mu tam vyplakala, zdôverila a išla som domov. To všetko bolo tesne pred Vianocami. Moja mama mala týždeň pred Vianocami operáciu, pretože už mala veľké problémy. Ako čas išiel, nadišiel dátum 8. február. Vtedy som sa dozvedela, že jej prišli výsledky.

 

Aké boli výsledky tvojej mamy?

Ukázali, že je negatívna. Že v sebe nemá rakovinu. Nepodstúpila ani žiadne chemoterapie, zázrak. Môjho otca v ten deň pustili z justičného paláca v Bratislave. Chcem tým povedať to, že pre Boha nie je nič nemožné, len pre nás ľudí je všetko nemožné. Všetko ťažké a zložité. Viem, že Boží zázrak je, keď mu odovzdáme naozaj a z čistého srdca to, čo nás trápi. Boh to zoberie, len mu treba dôverovať.

 

Kedy si dala Bohu šancu naozaj a opravdivo?  

„Láska“, tým sa to všetko začalo ešte počas našej zlej situácie doma. Spoznala som Boha cez lásku, keďže On cez ňu prichádza. Spoznala som chlapca. Pochádzal z veľmi kresťanskej rodiny, ktorá nebola založená na viere, akú som poznala ja, niečo naučené alebo prikázané, ale na viere, ktorá pozostávala z úprimnej lásky k Bohu. Zobral ma do gréckokatolíckeho kostola na svätú liturgiu. Bolo to veľmi zvláštne, nechcela som ísť do kostola po tom, čo sa dialo. Mala som akýsi odpor voči všetkému, čo súviselo s cirkvou alebo náboženstvom. No v ten deň, bolo to niečo zvláštne, cítila som neskutočný pokoj, také prijatie. Bolo to neskutočné. Po istom čase sme začali u rehoľných sestier v Bardejove navštevovať piatky pre mladých, kde sme s kňazom po omši preberali rôzne veci. Neviem opísať slovami, čo všetko mi to dalo a ako sa mi otvorili oči v rôznych smeroch. Nikdy som necítila väčšie pochopenie. Ako som naozaj začala spoznávať Boha, prišla som na veľa vecí, ktoré s náboženstvom nemajú nič spoločné, a ja som si myslela, že je to úplne normálne.

 

 

PODSTÚPILA SOM EXORCIZMUS, PROCES ZRIEKANIA SA

Čo konkrétne máš na mysli?

Týkalo sa to červenej šnúrky, veštenia z káv, „z očí“, anjelských kariet, liečenia cez sviečku na diaľku, poklopania, aby sa mi nestalo nič zlé, a mnoho iných vecí, ktorými som bola veľmi, ale veľmi spútaná. Podstúpila som exorcizmus, viaceré procesy zriekania sa, kde som pocítila reálne oslobodenie od ťažoby, ktorú som niesla so sebou z rôznych okultných vecí. Keď som tam vtedy čítala z knihy, že sa zriekam, po tretíkrát, keď som to zároveň nahlas vyslovovala, cítila som, akoby mi tú knihu chcel niekto vytrhnúť. Neviem, čo to malo znamenať. Takto, zriekaním sa, som išla k Bohu bližšie a bližšie, no čím som bola bližšie, tým to bolo horšie. Budila som sa na to, že je niekto pri mne, mala som strach, bolo to veľmi zlé. Moje srdce však túžilo po Bohu, bola som hladná spoznávaním. Keďže nikdy predtým som nečítala Bibliu a myslím, že sme ju ani nikdy doma nemali, dostala som ju od môjho vtedajšieho priateľa k narodeninám.  Odvtedy sa mi stala najmilšou knihou. Vždy som tam našla odpovede, mohla som ju každý deň čítať a spoznávať Boha skrze žalmy. V mojom živote zavládol pokoj, láska, dôvera, cítila som naozaj dotyk Boha a každý deň túžbu cítiť ho viac.

 

Po svojom vnútornom obrátení si na sociálnej sieti Facebook založila skupinu s názvom „Children of God“, ktorú vedieš dodnes. Prečo si sa tak rozhodla a čo je jej cieľom?

Založila som ju v roku 2015. Všetko sa to začalo tým, že som bola na duchovnej obnove s názvom: Spoznávanie darov Ducha Svätého. Viedol to pán Peter Lipták a odohrávalo sa to v Stročíne pri Svidníku. Tam som pocítila taký Boží dotyk, že som už viac nemala pochybností. Kto niečo také zažil, ten ma vie pochopiť. A vtedy, pár dní na to, ako som prišla domov, mi po rozume chodila myšlienka, že chcem, aby všetci zažili Boží dotyk a cítili sa milovaní a pochopení. Keď som tvorila názov skupinky, vedela som, že to má byť pre všetkých, ktorí boli a momentálne sú na dne v rôznych oblastiach života. Čo mi napadlo bolo, že ja som dieťa Božie. A keďže išlo o to, aby to spojilo viac mladých ľudí, vzniklo z toho „ Children of God“, v preklade Božie deti. Tak sa nám začali modlitby nielen v škole pri skrinkách, ale aj s úplne cudzími ľuďmi. Každý deň sme sa modlili za iných. Bol to veľmi požehnaný čas. Momentálne Children of God funguje stále, a ak niekto potrebuje pomoc modlitby, vždy sa to tam objaví; a ja verím, že ten, kto to vidí, siahne po ruženci.

 

Ako spätne hodnotíš toto životné obdobie?

Sú pády, prekážky, keď Boha necítiť. Určite ste to zažili. Sú dni, keď sa pýtame: „Pane, kde si?“ – ale on je tu. Vtedy, keď ho najmenej cítiť, vtedy, keď je najviac problémov, on nás nesie. A ja vám garantujem, že vás nesie, pretože takto niesol mňa, keď zachránil moju mamu a môjho otca. Nech sa vo vašom živote deje čokoľvek, verte, že Pán je dobrý.