Balada o talentoch (s prekvapivo dobrým koncom)
Určite ste v niečom dobrí (Ale áno!). Možno ste ako deti vedeli srdcervúco recitovať báseň O ranenej breze (keď svitla Kvetná nedeľa, ach, srdce mi vždy pukalo). A možno ste dokázali rozosmiať spolužiakov spievaním ľudoviek o dve oktávy vyšším hlasom. Alebo viete pliesť krásne svetríky a veselé čiapky s brmbolcami. Alebo aspoň hýbať nozdrami, aha, takto.
Ja viem trochu spievať a trochu písať. Aj po anglicky (sometimes it’s even easier for me to express myself in English rather than Slovak, ale to len v stave úplného vyčerpania). A rozprávať veselé príhody a kresliť postavičky, také s veľkou hlavou a ústami od čiapky k čiapke.
Pri veľkých hlavách sa však moje talenty končia. Po pohybovom talente, napríklad, ani chýru, ani slychu. Som síce hypermobilná, ale to nie je superschopnosť, to je diagnóza a ja sa neviem ani len šplhať. Čo sa športov týka, preplávam pár metrov a viem sa spustiť na sánkach či igelitke dolu stredne strmým kopcom, ale inak žiadna sláva. Na bicykli spôsobujem škody a úrazy, na lyžiach som stála raz, na korčuliach tiež raz a loptové hry sú mojím veľkým Waterloo (ako asistentka pri športových hrách na anglickej základnej škole som loptou rozbila nos osemročnému dievčatku; volalo sa Victoria a bolo statočné ako cínový vojačik).
Hra na gitaru tiež skončila neslávne. Pokusov bolo niekoľko, pár z nich dokonca trvalo viac než rok. Hrdo som svetu otŕčala mozole od kovových strún (predpokladám, že naši susedia už mali z mojich snáh mozole na ušiach). Na gitare, ktorú som si sama kúpila ako vianočný darček, som hrala akord za akordom, sprevádzajúc bujaré rytmy dramatickým spevom, až kým som sama nedospela k názoru, že to takto ďalej nejde. Gitaru som predala, rodičia sa prestali strhávať zo sna a prštekom narástla nová, nestraumatizovaná koža.
Ručné práce? Ha-ha-ha. Šijem s vervou ako stará obuvníčka, ale ako kedysi prehlásil môj manžel, radšej nosiť deravé. Zo samostatných nájazdov môžem uviesť maximálne tak poduštičky a paplóniky pre bábiky mojich dievčat (Párkrát som si síce v zápale tvorenia prišila látku o tepláky, no a čo?).
Úspechy a neúspechy, našťastie, žiaden z nich nerozhoduje o Božej láske k nám. Boh nesedí v prísnej trojčlennej porote a nekomentuje naše denné boje s nedostatkom nadania či šikovnosti. Miluje tých, čo vedia hrať na harmonike alebo loziť po skalách, ale aj tých, čo na harmonike hrať nevedia a padajú aj z obrubníkov. Dôležité je znovu vstať, znovu skúsiť tento svet urobiť lepším (alebo aspoň niekoho rozosmiať).
A viete čo? Táto Božia zhovievavosť (inak moja najobľúbenejšia Božia vlastnosť) by nás mohla občas inšpirovať aj vo vzťahu k tým, ktorí sú nám zverení. Veď deti, žiaci či ten manžel, manželka, ktorí nepribili tú poličku presne tam, kde sme chceli, a do tej nedeľnej polievky pridali o štipku, dve či dokonca tri štipky soli viac, v Božích očiach nestrácajú na cene (Nie, miláčik, tá polička je super, fakt! A polievka, polievka ti chutí?).
Text je ukážkou z knihy Lectio mamina – Liturgický rok očami nevyspatej mamy, ktorú si môžete kúpiť tu:
https://www.nakupujemplus.sk/nase-knihy/peta-babulikova–lectio-mamina/