Augustinián Juraj Pigula: Neriskujeme kvôli reklame, ale z lásky

Počas prvej vlny koronavírusu žil v kláštore v talianskom Viterbe, no v lete sa vrátil na Slovensko a prevzal úrad priora augustiniánov. V rozhovore sme sa Juraja Pigulu pýtali na to, ako sa vysporiadali s opatreniami zamedzujúcimi pastoračnú činnosť, i na to, prečo sa niektorí spolubratia rozhodli slúžiť ako dobrovoľníci v nemocniciach.

Prvú vlnu koronakrízy ste zažili v talianskom Viterbo. Čo bolo pre vás najnáročnejšie?

V prvom rade bolo náročné zladiť komunitu. Naša farnosť poskytovala veľkú pomoc – v rámci charity – mnohým chudobným rodinám (vtedy okolo 53, dnes už 75) a my sme poskytli ubytovanie aj zopár ľuďom bez domova. To znamenalo, že v našom vnútornom nádvorí sme mali raz týždenne pohyb ľudí a dobrovoľníkov a vnútri kláštora na vstupoch aj cudzie osoby, ktoré nedokázali byť len na izbe, ale potulovali sa tu a tam po meste.

Starší spolubratia z komunity mali strach, ale ani mladším študentom nebolo všetko jedno. Strach vytvára isté napätie aj zlú atmosféru. Odbúrať ho, navodiť atmosféru nádeje, dokonca prijatia, nechať otvorenú kaplnku a poslúžiť zopár ľuďom aj sviatostne, bolo dosť náročné.

 

A čo, naopak, považujete za najobohacujúcejšie?

Asi to, že sa to podarilo, a hlavne, že v komunite sme na seba mali čas. Viac sme sa spriatelili, viac rozprávali, viac sa modlili. Od začiatku sme každý večer vysielali na Facebooku ruženec, Loretánske litánie a vešpery. Potom sme pridali sväté omše a postupne sme aj takto povzbudzovali nielen svoje okolie, ale aj ďalekých priaznivcov. Ale v prvom rade sme prežili krásne spoločné chvíle plné srdečnosti, duchovna a zdieľania.

 

Vrátili ste sa však na Slovensko a prevzali ste úrad priora augustiniánov. Ako ste sa k tomu postavili v situácii, keď sú pastoračné možnosti značne obmedzené?

Premysleli sme si, čo by sme mohli ponúknuť ako komunita či jednotlivci. Teda sväté omše a vešpery boli akousi samozrejmosťou. Pridali sme relácie na YouTube: Vezmi, čítaj – komentár ku knihe Vyznaní od svätého Augustína, ktoré opisujú jeho život. Streamovali sme aj Nedeľný komentár k evanjeliu a aj Zo zákutí kláštora, ktoré malo po prvých videách veľký ohlas a čaká na pokračovanie. Mali sme aj zopár pokusov o Taizé večer v soboty.

Nechávame kostol otvorený cez deň a ľudia sa chodia individuálne pomodliť cestou do prírody alebo na nákup. Teší ma, že neustále vidím niekoho v kostole. Jeden, dvaja alebo niekedy rodinka s deťmi sa modlia, a to je krásne.

 

 

ĽUDSKOSŤ DODÁVA KONTROLE INÝ ROZMER

Viete porovnať opatrenia, ktoré platili počas prvej vlny v Taliansku a počas druhej vlny na Slovensku?

V Taliansku prísnosť kontrolovali všade policajti, hlavne pri vchode a východe zo starého mesta. Každý musel mať vypísaný a podpísaný papier (autocertifikát), kam dotyčný ide, a zaškrtnúť jednu zo štyroch nevyhnutných potrieb. Raz ma aj poslali domov s upozornením, že dostanem pokutu. Bolo to 25. apríla, v Taliansku štátny sviatok a ja som sa vybral hneď zrána na nákupy. Policajti boli prísni, lebo si mysleli, že chcem kamsi ísť, ale nám v kláštore chýbal chlieb. Všetky obchody boli však zatvorené. Rozdiel teda bol v nutnosti nosiť so sebou papier a v rozšírenej kontrole.

 

V čom vidíte potenciál na zlepšenie na Slovensku?

Na Slovensku sa to môže zlepšiť asi tiež len väčšou kontrolou, aj keď nemám rád policajnú šikanu na každom mieste. Policajti v Taliansku však vedeli aj pekne žartovať. Raz mi jeden porozprával svoje úsmevné príhody, ako chodil ku skautom k nám do kláštora, alebo sa ďalší pýtal, aký rozdiel vidím vo formulke pracovať ako kňaz a byť kňazom, lebo som mal v papieri vypísané pod kolónkou práca „pracujem ako kňaz“. Inokedy sa ma pýtali: „Otče, kam tak uháňate, veď nebožtík vám neutečie.“ Rozmer ľudskosti dáva aj policajnej kontrole iný rozmer.

 

Ako k celej situácii pristupujú Slováci a ako Taliani?

Všade sa nájdu úzkostliví ľudia, ktorí sa snažia do bodky dodržiavať všetky opatrenia. Potom sú tí opatrní, potom menej opatrní a až nakoniec ľudia bezohľadní. Povedal by som, že je to veľmi podobné.

Hlavne starší ľudia, ktorých sme mali v meste Viterbo veľa, boli veľmi disciplinovaní a nechodili nikam, ani na nákupy. Tie im zabezpečovala rodina, priatelia, farnosti či charita. Napríklad v supermarketoch na potraviny sa dbalo viac o odstupy a ľudia si na to dávali pozor. Aj v teplom období som chodil nakupovať s jednorazovými rukavicami. Na Slovensku mi väčšia ohľaduplnosť a odstupy v obchodoch chýbajú.

 

ČLOVEK BEZ PRAVDY NEBUDE ŠŤASTNÝ

Rok 2021 sa dvaja z vašich spolubratov rozhodli začať aktívne a dať sa do služby v košickej nemocnici. Prečo?

Nie je to z hrdinstva, ani kvôli reklame, ani kvôli ničomu, čo potrebujeme dokazovať. Dôvod je jednoduchý: ochota ponúknuť svoj čas a pomoc tam, kde je momentálne potrebná. Vykročiť zo svojej komfortnej zóny a vyjsť v ústrety potrebám v spoločnosti. Znamená to aj ochotu riskovať z nezištnosti a lásky.

 

Na akom oddelení budú pôsobiť a čo bude ich náplňou? Môžu napríklad vysluhovať sviatosť zmierenia?

Jeden spolubrat pracuje na vakcinačnom oddelení v administratíve. Zapisuje dáta, ľudí, ktorí sa prihlásili na očkovanie. Druhý je momentálne na urgentnom príjme, na triáži pri vstupe, prípadne vypomáha, kde ho zadelí vrchná sestra. Teda nie sú na oddelení, kde sa ľahšie udelí aj sviatosť zmierenia.

 

Ak by rodina chcela, aby sa zastavili za konkrétnym pacientom, je to možné?

To nie, lebo majú iné určenie. Na oddeleniach sú už ďalší kňazi.

 

Ako ste reagovali, keď za vami prišli s takouto požiadavkou – ísť slúžiť do nemocnice?

Radili sme sa v komunite, lebo takéto rozhodnutie potrebuje podporu všetkých bratov.

 

Slovensko musí okrem koronakrízy bojovať aj s veľkou vlnou dezinformácií. Je aj vlastný príklad a zdieľanie skúseností priamo z praxe dobrou formou, ako s nimi bojovať?

Oblasť dezinformácií je momentálne veľmi, veľmi problematická. Pravdu človek potrebuje a bez pravdy nebude šťastný. Každý musí pravdu stretnúť osobne a prijať ju. Dnes má však stále viac ľudí problém prijať, že biele je biele a červené červené. Ťažko sa potom dokazuje, že to tak nie je. Otázku kultúry človeka nezmení ani náš príklad, ani zázraky nepomáhajú. Hádam, keď sa srdce človeka obmäkčí, to bude len preto, že stretol láskavosť a pravdu. A to bude vždy milosť a dar.