Apoštolský nuncius Nicola Girasoli: Modliť sa je dôležité, niekedy to však nestačí. Sú tu aj skutočné problémy ľudí

Diplomaticky zastupuje Slovensko pred Svätou stolicou od 2. júla 2022. Arcibiskup Mons. Nicola Girasoli je v diplomatických službách od roku 1985, do Európy sa z iných kontinentov vracia po dvadsiatich štyroch rokoch. Vo veľkom rozhovore hodnotíme jeho pôsobenie v našej krajine, ktoré trvá viac ako rok, a jeho pohľad na Cirkev a veriacich na Slovensku a tiež hovoríme o slávení Vianoc a vianočných sviatkoch a príchode Ježiša na tento svet. Mons. Nicola Girasoli (66), apoštolský nuncius na Slovensku.

„Slovensko, to je jedna báseň!“ povedal pápež František na Slovensku pred dvomi rokmi. Vy ste v službe nuncia našej krajiny o niečo dlhšie ako rok. Ako vidíte Slovensko vy?

Myslím si, že táto jeho veta odzrkadľuje realitu… (úsmev) Za ten rok som ponavštevoval celé Slovensko: všetky diecézy, mnohé farnosti, veľa katolíckych spoločenstiev… Vaša krajina je naozaj nádherná – aj z geografického hľadiska: prírodné bohatstvá v nádherných horách, jazerá či krásne nížiny.

Je niečo turistické či historické, čo vás u nás zaujalo?

Vďaka pastoračným návštevám som mohol napríklad zazrieť termálne kúpele alebo hory, ktoré sú v zime rajom pre lyžiarov, v lete zasa ideálnym miestom na turistiku. Navštívil som tiež niekoľko hradov, najmä v blízkosti Bratislavy – niektoré aj viackrát. Je tu veľa krásny miest, ktoré sa oplatí vidieť. (úsmev)

Čím sme vás zaujali ako krajina a jej obyvatelia?

Urobili ste na mňa veľký dojem, pretože ste podľa mňa krajina, ktorej nič nechýba. Máte nielen veľké kultúrne bohatstvo, dôležité tradície, históriu, a tiež vlastnú identitu, ktorá je veľmi podstatná.

Zdôrazňoval to aj Svätý Otec počas svojej apoštolskej návštevy u vás pred dvomi rokmi, pretože to súvisí aj so zemepisnou polohou vašej krajiny – ste akýmsi mostom v srdci Európy, ktorý spája Západ s Východom. Slovensko je pokojná krajina prinášajúca nádej.

Som preto vďačný, že tu môžem byť a zažívať túto realitu na cirkevnej aj spoločenskej úrovni… Harmónia a krása robia Slovensko skutočne výnimočným.

Spomeniete si za posledný rok na udalosť, stretnutie či podujatie, ktoré bolo pre vás výnimočné?

Každé cirkevné podujatie, či sa slávi v malej farnosti, alebo na veľkej univerzite, je pre mňa vzácne a plnohodnotné. To, čo ma vždy zasiahne, je veľké vnútorné zapojenie Božieho ľudu – aj účasťou, aj početným prístupom k sviatostiam.

A ak by ste si predsa len mali spomenúť na niečo konkrétne?

Veľmi ma povzbudila púť v Levoči, kde bolo obrovské množstvo veriacich, bol to krásny slnečný deň. Zasiahla ma aj národná púť v Šaštíne s účasťou vatikánskeho štátneho sekretára kardinála Pietra Paroliniho.

Veľmi ma povzbudzuje účasť mladých na živote Cirkvi, čo je pre vašu krajinu špecifické, v iných krajinách to vôbec nie je samozrejmé. Krásne spomienky mám aj z osláv v Žiline či v Košiciach.

VAŠI RODIČIA VEDIA ODOVZDÁVAŤ VIERU

V čom vidíte silu miestnej cirkvi a našej viery?

Vo veľkej dôvere a vrúcnosti k Svätému Otcovi na všetkých úrovniach Cirkvi: od biskupov, kňazov, zasvätených až po Boží ľud. Ste národ, ktorý má hlboko v sebe blízkosť zástupcovi Petra.

Cíti túto našu blízkosť aj samotný pápež František?

Silno ju vnímal najmä počas svojej návštevy pred dvomi rokmi a vyjadril to vtedy aj vo svojich prejavoch. Cíti to aj počas častých slovenských púti v Ríme. Ja osobne vždy, keď prichádzam na Svätopeterské námestie v Ríme, stretávam skupinky mladých Slovákov.

V čom sme ešte silní?

V odovzdávaní viery z generácie na generáciu – vidieť to na množstve mladých, ktorí sú prítomní na náboženských slávnostiach. Znamená to, že rodičia úspešne odovzdávajú svoju vieru svojim deťom.

Máte v sebe tiež úctu, a to sa týka celého národa, k nebeskej Matke a tiež je tu prítomné uznanie štátu a spoločnosti voči službe, ktorú Cirkev vykonáva: predovšetkým v sociálnej oblasti. Rovnako silná je pastoračná činnosť na univerzitách či apoštolát reholí.

Hovoríme o tom, v čom sme silní a čo je naším darom. Ste človek, ktorý prichádza „zvonku“ a má nadhľad… V čom, naopak, vnímate našu zraniteľnosť?

Nevnímam nič, čo by som teraz pomenoval. Môj pohľad na dianie Cirkvi u vás je veľmi optimistický: Vidím, že aj biskupi, aj kňazi pracujú dobre a že veriaci sa cítia sprevádzaní na ceste viery. Nevidím žiadne výrazné nedostatky – samozrejme, v každodennom živote môžeme naraziť na limity, ktoré však nenarúšajú integritu Cirkvi.

Ako cudzinec úprimne žasnem nad kresťanskou identitou vášho slovenského národa – to je vaša výrazná a špecifická črta.

ŽIVÁ VIERA V MLADÝCH

Ako veľvyslanec nás zastupujete pred Svätým Otcom. To, čo o nás hovorí, o tom sme už vraveli. Čo hovoríte o Slovensku pápežovi vy?

Odovzdávam mu predovšetkým posolstvo o viere, ktorú na Slovensku žijete a je životaschopná: vďaka početnému prijímaniu sviatostí a cez dynamiku viery, ktorú tu reprezentujú mladí. Máte mnoho veľkých stretnutí mládeže, ktoré sa dejú vo všetkých diecézach, spomedzi nich spomeniem napríklad festival Lumen, ktorý organizujú saleziáni, alebo evanjelizačné aktivity, akými je napríklad Godzone. V nich vidieť, že vaša viera je živá.

To, čo mi príde podstatné, je, ako túto vieru zachovávať, aby tento váš charakter nezanikol. O tom, aké má byť ďalšie pastoračné smerovanie krajiny, pokračujú dialógy medzi Svätým Otcom a otcami biskupmi. Pohľad do budúcnosti však vyzerá veľmi optimisticky – pretože ste krajinou, ktorá má v sebe hlboko vrodenú kresťanskú identitu.

Vaše biskupské motto znie „ohlasovať evanjelium s radosťou…“. Stretnutia s vami sú naozaj radostné, srdečné, nákazlivé… Je toto váš životný štýl?

Svoje biskupské motto som si zvolil z apoštolskej exhortácie pápeža Jána Pavla II., ktorý je mi príkladom, ako ohlasovať evanjelium radostne, dynamicky a s nádejou. On sám bol hnacím motorom napríklad pre Svetové dni mládeže alebo Celosvetové stretnutia rodín. Svojím príkladom oslovoval a zapájal všetkých – aj tých, ktorí z nejakého dôvodu zanechali cestu viery.

Je toto aj váš cieľ a túžba?

Som o tom presvedčený, že práve s nádejou a radosťou dokážeme znova inšpirovať tých, ktorí sa na ceste viery stratili.

Pre mňa moje biskupské heslo odzrkadľuje aj môj osobný charakter. Moje priezvisko (Girasoli) je odvodené od slova slnečnica – rastliny, ktorá sa otáča za slnkom, čo vo mne evokuje tiež radosť. Rovnako moje kňazské povolanie bolo inšpirované dynamickým kňazom, je pre mňa teda podstatný aj pohyb, ktorý často spomínam vo svojich príhovoroch a homíliách – je dôležité, aby sme boli neustále v pohybe.

Prečo je tento pohyb taký podstatný?

Pozývajú nás k nemu dokumenty synody aj homílie Svätého Otca – aby sme neboli katolíkmi, ktorí stoja na mieste, ktorí sa „iba“ uspokoja a zmieria so životom.  Kľúčové slovo je „viac“ – urobiť viac. Je to dôležité aj v apoštoláte, aj v pastorácii. Urobiť viac je pohyb. Ak je viera bez pohybu, stráca dynamiku a nádej.

Ako sa dá ohlasovať evanjelium s radosťou?

Vniesť doň vnútornú zapálenosť. Neustále ma k tomu inšpiruje svätý Ján Pavol II. a aj po štyridsiatich troch rokoch mojej kňazskej služby to považujem za svoj štýl života. V ľuďoch treba vzbudiť nielen nadšenie, ale aj záujem o vieru – aj u tých, ktorí sú od Cirkvi vzdialení alebo ju opustili. Potrebujeme tento typ apoštolátu, toto radostné svedectvo. Potrebujeme radosť a nádej, najmä mladí dnešnej doby.

NIE VŽDY STAČÍ MODLIŤ SA

Vianočné sviatky sú v Taliansku, ktorého ste rodákom, o vôni vareného vína a betlehemoch. Dlhé roky ste mimo svojej krajiny, nesiete si „vianočné detstvo“ so sebou?

Rodina, v ktorej som vyrastal, bola hlboko veriaca. Žili sme jednoducho, ale so silnými katolíckymi tradíciami. Vianoce – to boli sviatky spojené najmä s tým, že sa stretla celá rodina.

Príprava na tieto sviatky sa začínala už deväť dní pred slávnosťou Nepoškvrneného počatia Panny Márie, bola to pre mojich rodičov dôležitá slávnosť, ktorej predchádzala novéna.

A ako si spomínate na svoje detstvo?

Ak hovoríme o mojom detstve a Vianociach, musíme sa vrátiť o päťdesiat rokov nazad. Vianoce boli v mojom detstve o modlitbe a… o veľkom množstve dobrého jedla. (smiech) A, samozrejme, patrili k tomu všetkému aj darčeky.

Aké to boli sviatky, keď ste už boli v diplomatickej službe mimo svojej rodnej krajiny?

Ako diplomat som slúžil na všetkých piatich kontinentoch a zažil som, že Vianoce sa v niektorých krajinách slávia úplne odlišným spôsobom. Moje prvé Vianoce boli v Indonézii, kde som sa ako veľmi mladý diplomat ocitol v krajine, ktorá je islamská, a bolo tam neskutočné teplo. Nevedel som vtedy pochopiť, ako sa môžu v takom teple vôbec oslavovať Vianoce. (smiech)

Aké boli vaše prvé (minuloročné) Vianoce na Slovensku?

Boli o tom podstatnom: koledách, príprave chrámu a polnočnej omši. Tej som sa zúčastnil v katedrále v Bratislave a vnímal som, že si úprimne uvedomujete skutočnosť Vianoc.

A zažil som aj vaše pomerne chladné počasie… A to vás prinúti ostať doma…

Vaše rodisko sa spája s postavou svätého Mikuláša, ktorý je pochovaný v meste Bari. Bola postava tohto svätca inšpirujúca aj vo vašom živote?

Pochádzam z okolia Bari a mnohí moji vrstovníci nesú meno Nicola (v slovenčine Mikuláš). V dnešných časoch to už nie je také bežné meno, ale vtedy to bolo naše dedičstvo.

Svätého Mikuláša poznáme ako svätca, ktorý bol dobrákom, pretože nosil darčeky. Poznáme príbeh, ako sa staral o svojich veriacich, najznámejšia je jeho príhoda o ženách, ktoré sa chceli vydávať, a nemali veno – to im on zabezpečil. Bol pastierom, ktorý konal dobro.

Ako oslavujete jeho spomienku v Bari?

U nás v Bari máme dve slávnosti, prvá je na liturgický sviatok 6. decembra, tá druhá – ktorá je pompéznejšia – okolo 8. mája, v deň privezenia ostatkov svätého Mikuláša cez more do Bari, kde ho pochovali. V máji sa koná veľká procesia, ktorej súčasťou je aj tanec, ľudia tak vyjadrujú vďačnosť a radosť za pastiera, ktorý bol blízko ľuďom.

Ja si od detstva uvedomujem tento jeho rozmer dobrotivosti a otcovstva, jeho príklad ovplyvnil aj moje kňazstvo – snažím sa byť duchovným otcom druhým a žiť dobro.

A čo je tiež podstatné – modliť sa je dôležité, niekedy to však nestačí.

Čo tým myslíte?

Niekedy je dôležité zaujímať sa aj o skutočné problémy ľudí, ako to robil svätý Mikuláš alebo aj iní svätci – napríklad svätý Martin.

Zdôrazňuje nám to často aj pápež František, aby sme sa neodvracali, keď máme pred sebou núdzneho a trpiaceho.

Ako sa môžeme k nim „skloniť“?

Musia predovšetkým cítiť, že máme o nich záujem. Nesmú to byť len prázdne sľuby, pri ktorých sa to často skončí. Musíme si uvedomiť – a hovorí nám to Ježiš aj Cirkev –, že títo ľudia sú súčasťou Cirkvi. Vyjadruje to tiež svätý Pavol v slovách o mystickom Kristovom tele, preto je potrebné mať záujem o všetkých – aj o nich!

A ako to zrealizovať? Tieto osoby môžeme navštevovať, byť s nimi, tráviť s nimi čas, „kráčať“ s nimi, dať im pocítiť, že patria do Cirkvi. Je to celosvetový problém, ktorý nezanikne – všade sú ľudia na okraji spoločnosti a je dôležité im pomôcť čo najkonkrétnejšie… Mať o nich starosť nemusí znamenať konkrétne im pomôcť. Je veľmi dôležité priniesť im nádej.

Ak ktokoľvek z nás narazí na limity každodenného života – ostane bez jedla a bez strechy nad hlavou, začne sa uzatvárať do seba, začne prežívať horkosť a rezignáciu. My sme tí, ktorí majú týmto ľuďom prinášať nádej – a nesnažiť sa o to len počas Vianoc, ako sa k tomu stavajú mnohé organizácie.

CIRKEV PATRÍ VŠETKÝM

Naša vianočná téma „Láska sa zrodila“ hovorí o tom, že Ježiš prišiel fyzicky na tento svet, aby nám dal príklad, ako si „vyhrnúť rukávy“ a skloniť sa k ľuďom…

Je to veľmi pekná téma, pretože Vianoce sú predovšetkým sviatkami Božej lásky. Zdôrazňuje sa to aj v tretej vianočnej prefácii: „Keď si tvoje Slovo vzalo našu krehkú prirodzenosť, naša ľudská pominuteľnosť sa povzniesla k nehynúcej sláve.“

Božia láska je iná ako tá svetská – dnešný svet berie lásku recipročne: „Milujem ťa, pretože očakávam, že budeš rovnako milovať aj ty mňa…“ Kresťanská láska sa delí, je empatická na potreby iných, nečaká na odpoveď… Našou úlohou je deliť sa s osobami vytlačenými na okraj spoločnosti, trpiacimi, väznenými, chorými…

Je to láska, ktorá je tu pre všetkých. Tomáš Akvinský hovorí, že sa vylieva na všetkých – nielen exkluzívne na niektorých.

Pápež František to podčiarkuje, keď opakuje svoje známe slovo: „Všetci! Všetci! Všetci!“ Ako zdôraznenie toho, že Cirkev patrí všetkým a nikto z nej nesmie byť vyčlenený…

Cirkev naozaj patrí všetkým! Je povolaná – a to tiež hovorí Svätý Otec – ísť na periférie, mať otvorenú náruč, pretože všetci sme Božie deti. Ak žijeme kresťanský život, musíme byť otvorení pre druhých, nie ich vylučovať z nášho života. Ježiš sa stal človekom pre všetkých! Aj evanjelium sa ohlasuje pre všetkých.

Problémom súčasnosti je, že mnohí sa cítia svetom aj Cirkvou posudzovaní a nie milovaní – a kvôli tomuto odsúdeniu sa vydajú inými cestami. Musíme s trpezlivosťou šíriť túto lásku pre všetkých.

Kedy sa Božia láska rodí vo vašom živote?

Už som spomenul, že som sa narodil v hlboko veriacej rodine a aj moje povolanie ku kňazstvu sa zrodilo v tejto atmosfére. Atmosféru nádeje som zažíval aj vo svojej farnosti.

Počas života prišlo mnoho ťažkostí, keď som zažil, že sa v nich zrodila Božia láska. Všetci si prechádzame ťažkými okamihmi v živote, opakujem to aj mladým – je vtedy veľmi dôležité vedieť, že sme milovaní. Keď sme šťastní, keď sa všetko deje, ako sa má, berieme lásku ako samozrejmosť. Práve v ťažkých okamihoch, v osamelosti, v nepochopení a izolácii potrebuje človek vedieť, že nie je sám. A sám som také situácie zažil mnoho ráz – ako vidíte, mám už šedivé vlasy. (úsmev)

Je to aj váš odkaz týchto Vianoc tým, ktorí žijú náročné veci?

Áno, bratia a sestry: Nemusíte sa cítiť opustení a sami, pretože je tu Božia láska, ktorá je s vami. Možno prežijete smutné Vianoce, v ktorých bude prítomných množstvo ťažkostí a obmedzení, ale je tu Láska, ktorá nás miluje a prináša nám nádej. Rodí sa Boh, a to môže zmeniť náš život.

Vianočný pozdrav pre ľudí, ktorí budú počas sviatkov trpieť alebo sami:

Snímky: Slovo+ / Tomáš Golha
Preklad: Ľubomír Švorca a Peťka Gregorová