Anselm Grün: Duchovná lekárnička

Každý má občas zlý deň a hlavou sa mu mihajú negatívne myšlienky, ktoré zlú náladu
len vybičujú. Číha na nás nestriedmosť; nečistota; túžba po peniazoch; smútok; hnev;
znechutenie; túžba po sláve či pýcha. Čo s nimi? Ako sa ich zbaviť? Dá sa to vôbec?
Autor duchovnej literatúry Anselm Grün v knihe Duchovná lekárnička čerpá
zo sily Božieho slova a múdrosti púštnych otcov a ponúka nám na negatívne myšlienky „prvú pomoc“ – pomôcku v boji o čisté srdce – o Kristovo zmýšľanie (Flp 2, 5).

NESTRIEDMOSŤ

Prečo by som sa mal deliť s lenivcom?

Ideme po ulici a natrafíme na žobráka. Aké sú naše prvotné myšlienky? Anselm Grün to vystihuje: „žobrák je členom organizovaného žobráckeho klanu“; chce nás len zneužiť; prípadne tento človek je lenivý pracovať, len pije a potom celé dni spí… Mnícha Evagria vôbec nezaujímalo, či si ten žobrák jedlo zaslúži alebo nezaslúži, jednoducho sa s ním rozdelil. Viedla ho k tomu myšlienka:

„Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“ (Lk 3, 11)

Práca ma len zdržiava od dôležitejších vecí

Medzi prvými mníchmi boli aj takí, ktorí sa domnievali, že už nepotrebujú pracovať a že sa majú jedine modliť a Boh sa o nich vo všetkom postará. Aj dnes je táto myšlienka vysoko aktuálna. Aj dnes sú medzi nami takí a možno sme nimi aj my sami, ktorí prácou pohŕdajú a za dôležitú považujú výlučne svoju zbožnosť, ktorá je však silno egocentrická. „Ja sa musím modliť; ja som sa ešte nepomodlil; ja som ten, ktorý robí dôležité veci; ja, ja, ja…“ Títo ľudia sa domnievajú, že práca by ich odvádzala od Boha a že by pre nich bolo nebezpečné, keby zarábali priveľa peňazí, pritom vedia, že peniaze potrebujú. No majú im ich dať tí, ktorí majú nadbytok… Neuvedomujú si ale, že berú peniaze od tých, ktorí ich ťažko zarobili. Proti myšlienke na dôležitejšie veci než je práca môže byť užitočná myšlienka:

„Len vás, bratia, prosíme, aby ste v tom čoraz viac rástli a usilovali sa žiť pokojne, plniť si povinnosti a pracovať vlastnými rukami.“ (1 Sol 4, 10 – 11)

 

NEČISTOTA

Keď človek nedokáže myslieť na nič iné.

Pre mníchov žijúcich v celibáte predstavovala nečistota veľký problém. Vo svojich púštnych príbytkoch často podliehali fantáziám o pohlavnom styku. Mnísi odchádzali na púšť, aby unikli pokušeniam nečistoty, no aj tam boli pokúšaní, a tak sa stretali so svojou bezmocnosťou, nedokázali zo seba sexualitu vymazať a niektorí v boji rezignovali. Aj dnes je toto pokušenie veľmi časté. Čo s tým? Ako bojovať?

„Keby si si v srdci povedal: »Tieto národy sú početnejšie ako ja, akože ich vyplienim?«, neboj sa ich a pamätaj na to, čo Pán, tvoj Boh, urobil faraónovi a celému Egyptu.“ (Dt 7, 17 – 18)

Vášeň nahrádzame vášňou

Často nahrádzame jednu vášeň druhou a domnievame sa, že nad tou prvou sme zvíťazili. Príklad: Ten, kto si myslí, že zvíťazil nad túžbou po sexuálnom akte, sa vzápätí odmení tým, že si dopraje poriadnu porciu jedla. Je lepšie, že sa naje, len aby si udržal čistotu. Je to omyl! Mnísi pred niečím takým varujú. Prehnané jedlo podnecuje libido. Pamätajme na to, že sme ešte nedosiahli cieľ a kým sme na ceste, vždy budeme pokúšaní. Preto si vo chvíľach pokušení opakujme:

„Nebudete nič robiť tak, ako to robíme teraz tu, každý podľa svojej predstavy. Veď doteraz ste nedošli k odpočinku a k vlastníctvu, ktoré vám dá Pán, váš Boh.“ (Dt 12, 8 – 9)

Tomu mužovi nedokážem odolať – aj keď je ženatý!

Obrúčka na jeho ruke mi hovorí STOP, a predsa, predsa je myseľ zamestnávaná a v srdci sa odohráva ukrutný boj. Nečisté myšlienky sú vnímané ako silní protivníci, ktorým je človek vydaný na milosť a nemilosť. Slovo – prvá pomoc – ktorú máme proti nim nasadiť neskúma pôvod týchto myšlienok, ale prekonáva ich vierou v Božiu pomoc. Vďaka Božej prítomnosti máme dosť sily na to, aby sme sa svojmu pudu nepodvolili, ale aby sme zlomili jeho nadvládu. Boj sa odohráva v podobe zápasu o silnejšiu motiváciu. Dôležité je upnúť sa na prítomného Boha a rozhodnúť sa pre neho ako pre pravú motiváciu svojho konania.

Prvá pomoc: „Odíďte odo mňa, všetci, čo páchate neprávosť, lebo Pán vyslyšal môj hlasný plač. Pán mojou prosbu vyslyšal, Pán prijal moju modlitbu.“ (Ž 6, 9 – 10)

Nebezpečenstvo rezignácie

Žena sa zamilovala do iného muža napriek tomu, že je vydatá. Má pocit, že jej nová „láska“ je natoľko silná, že jej nedokáže odolať. Je presvedčená, že by to bolo „proti prírode“, keby ju odmietala, veď túto lásku jej daroval Boh! Evagrius má na takéto myšlienky jasnú odpoveď: ona predsa nie je vydaná len tak napospas svojim pocitom, zamilovanosti, sexuálnej príťažlivosti iného muža. Dokáže proti tomu bojovať! Treba, aby sa pozrela na svoje predstavy a priznať si, že sú naozaj silné a povedať im rozhodné: STOP! Veď chce predsa bývať tam, kde sa cíti doma – vo vlastnom manželstve. Postupne sa hriešne myšlienky prestanú rozpínať a začnú usychať.

Prvá pomoc: „Nech s hanbou ustúpia všetci, čo nenávidia Sion. Nech sú sťa tráva na streche, čo uschne prv, ako ju skosia. Kosec si ňou nenaplní hrsť, ani viazač snopov náručie. (Ž 129, 5 – 7)

TÚŽBA PO PENIAZOCH

Prehnané nároky

Vo firmách sa na zamestnancov často kladú prehnané nároky. Každoročne sú nútení zvyšovať svoj výkon. Dôvod? Firma by nebola konkurencieschopná. Často sú však pracovníci vykorisťovaní kvôli zisku firmy. Nevyplácajú im spravodlivú mzdu, podmienky na prácu nespĺňajú normy. Ako prvá pomoc, pri túžbach žiť „na vysokej nohe“ na úkor druhých Evagrius ponúka Božie slovo:

„Nad svojím bratom nesmie nik z vás tvrdo panovať.“ (Lv 25, 46)

Nie som banka!

„Požičiaš mi peniaze?“ ozve sa na druhej strane mobilu… Hlavou sa rozvíri spŕška myšlienok, ako zdôvodniť odpoveď „nie“. Mohol by ma podviesť, nevrátiť požičané a sami by sme sa mohli ocitnúť v núdzi, čo potom? Nech si požičia od iného. Proti týmto myšlienkam víťazí iná, silnejšia: daj mu, koľko potrebuje. To je Božie prikázanie, silnejšie než tisíc dôvodov, ktoré nám našepkáva diabol.

Prvá pomoc: „Nezatvrdíš si srdce a nezatvoríš ruku, lež otvoríš ju chudobnému a požičiaš mu, čoho má nedostatok.“ (Dt 15, 7 – 8)

SMÚTOK

Nikto sa o mňa nezaujíma. Keby som zomrel, nikto si to ani nevšimne.

Podľa púštnych otcov koreň smútku tkvie v prehnaných očakávaniach od života a detinské požiadavky od druhých ľudí. Je to túžba, aby nás mali všetci radi, aby nás milovali, starali sa o nás. Ak toto infantilné (detinské) očakávanie nie je naplnené, začínajú nás zaplavovať úplne opačné myšlienky: nikto ma nemá rád, nikto sa o mňa nezaujíma. Všetkým som úplne ľahostajný. Pokojne by som mohol byť mŕtvy. Mních Evagrius v týchto myšlienkach upriamuje svoj pohľad na strážneho anjela, ktorý ho neustále sprevádza a vydrží s ním aj vtedy, keď druhí ľudia alebo on sám so sebou nevydrží. Strážny anjel s ním zostáva a vytrvá s ním, aj napriek tomu, že on sám od seba uteká. Postupne sa tak smútok z opustenia a vnútornej samoty začne premieňať na dôveru.

Prvá pomoc: „Hľa, ja pošlem pred tebou svojho anjela, aby ťa ochraňoval na ceste a doviedol ťa na miesto, ktoré som ti pripravil.“ (Ex 23, 20)

Všade samé katastrofy!

Keď sledujeme televízne správy, nepočujeme o ničom inom, len o katastrofách, podvodoch, krádežiach či nespravodlivosti. To môže byť značne skľučujúce. Môžeme mať dojem, že Bohu sa svet a dianie v ňom vymklo z rúk… Máme ešte dúfať v zdravý svet? Mních Evagrius neargumentuje tým, že máme hľadieť na to, čo je vo svete pekné, neponúka lacné rady. Ponúka nám, aby sme sa primkli k Bohu, pretože on sa o nás postará. Kto hľadí na Boha, bude žiť zdravým životom i uprostred chorého sveta.

Prvá pomoc: „Pane, ako dlho sa budeš na to dívať? Zachráň ma pred ich zlobou a pred levmi život môj!“ (Ž 35, 17)

Strata blízkeho človeka

Pri strate blízkej osoby nás ovládne veľký smútok, máme pocit, akoby sme stratili základ, zmysel života, ktorý sa zrazu zmenil v blúdenie. Nevieme, kde v skutočnosti sme, všetko začne splývať, strácajú sa záchytné body. Evagrius ponúka radu: vo svojom smútku sa obracať k Bohu. Neprosí Boha, aby smútok premenil na radosť. Skôr pozýva, aby sme sa Boha pýtali, prečo je náš smútok taký intenzívny, prečo sa nám zdá beznádejný. Už tým, že Bohu tieto otázky položíme, intenzita smútku zoslabne – prinajmenšom mám pri sebe niekoho, pri ktorom môžem byť smutný bez toho, aby ma súdil.

Prvá pomoc: „Prečo je moja bolesť bez konca a moja rana nevyliečiteľná, nechce sa zahojiť? Azda si mi klamným potokom, na vodu ktorého sa nemožno spoľahnúť?“ (Jer 15,18)

HNEV

Každý vie, ako sa k tej práci dostal…

Často bývame svedkami, ako niekto šíri zlé meno o kolegovi či šéfovi z práce. Máme tendenciu uveriť tomu a vyvolá to v nás rozhorčenie. Ako niekto môže byť taký?! Ako sa môže takto správať?! Zahoríme „spravodlivým hnevom“. Zabúdame na to, že vypovedané slovo je ako perie, ktoré keď šírime, už sa nedá vrátiť späť… Proti pokušeniu šíriť lži o blížnom pomôže Božie slovo. Prvá pomoc: „Nebudeš šíriť nepravdivú povesť!“ (Ex 23, 1)

Toto mu nikdy neodpustím! Na to neexistuje žiadne ospravedlnenie!

Týmto výrokom Evagrius vystihuje techniku diabla, ktorú dnes múdro nazývame „rozumové zdôvodnenie“ či „racionalizácia“. Nie je to nič iné, len obhajoba nás samých a našej neochoty odpustiť. Rozum generuje množstvo výhovoriek k tomu, aby človek nemusel to, či ono urobiť. Prehliada hlas svedomia, ktorý jasne hovorí, ba priam kričí, čo má urobiť, aby bol opäť slobodný a šťastný.

Prvá pomoc: „Slnko nech nezapadá nad vaším hnevom; a nedávajte miesto diablovi.“ (Ef 4, 26 – 27)

ZNECHUTENIE

Ani, ani…

Istý druh nespokojnosti spočíva v tom, že človek nikdy nie je spokojný tam, kde sa práve nachádza, kde práve žije. Má potrebu neustále „pobehovať“, meniť prácu, meniť miesto pôsobenia, hoci je v skutočnosti proti radikálnym zmenám, malé zmeny mu „hladkajú ego“. Mesto je hlučné, ľudia nie sú dobrí, riaditeľ je zlý, žiaci sú zlí, už ma to nebaví, už nech je koniec, susedia sú zlí… Človek si ide prehliadnuť nové byty, na každom mu však niečo prekáža. Alebo je človek úplne sám a v noci na neho dolieha hrôza. Zjavne neexistuje také miesto či stav, kde by sa cítil dobre. Skutočne nežije, iba prežíva – zo dňa na deň, rok za rokom… uteká sám pred sebou, čosi hľadá a hľadá a  – čas plynie. V takej nespokojnosti je liekom slovo: „Dúfaj v Pána.“

Prvá pomoc: „Očakávaj Pána a jeho cesty sa pridŕžaj; on ťa povýši za dediča zeme a dožiješ sa záhuby hriešnikov.“ (Ž 37, 34)

Táto duchovná obnova ma posunula o riadny kus dopredu!

Poznáme to, vojdeme do kníhkupectva a oči nám padnú na knižné tituly, ktoré hovoria o tom, ako žiť. Ich autori akoby zjedli múdrosť sveta. Kladú sami seba za príklad a keď sa s nimi stretneme osobne, vyžarujú skôr niečo negatívne. Sú to tí, ktorí hovoria, že Ježiš vyrieši všetky problémy, no keď sa nad ich slovami viac zamyslíme, zistíme, že poučovaním druhých len utekajú pred vlastnými problémami. Nezvládajú vlastný život.

Prvá pomoc: „Bratia moji, nechcite byť mnohí učiteľmi, veď viete, že nás čaká prísnejší súd. Veď všetci sa prehrešujeme v mnohom. Keď sa neprehrešuje slovom, je dokonalý muž, schopný udržať na uzde aj celé telo. Keď dávame koňom do úst zubadlo, aby nás poslúchali, ovládame celé ich telo.“ (Jak 3, 1 – 3).

PÝCHA

„Každá pýcha je defenzívna, bráni naše slabé miesta.“ (Karl Ludwig von Knebel)

Niekedy sa za zdanlivým dobrom môže skrývať pokušenie. Človek má starosť o spásu druhých. S hlbokou znalosťou pozoruje ich chyby a domnieva sa, že spoznal ich najskrytejšie motívy a odhalil ich problémy. V skutočnosti je to len projekcia vlastných chýb a zlyhaní. Je to akési hrabanie sa v temných stránkach blížnych namiesto toho, aby sme urobili sondu do vlastného srdca. Bráni nám v tom pýcha. Vždy je ľahšie objaviť smietku v oku blížneho, ako nájsť brvno vo svojom vlastnom oku!

Prvá pomoc: „Nevšímaj si všetky reči, ktoré sa hovoria, aby si nezapočul, ako ťa zľahčuje tvoj otrok.“

Staráme sa o svoje telesné zdravie a tak to má byť. Keď sa ohlási nádcha, alergia či vysoká teplota, siahneme po lieku alebo prinajmenšom po čaji, ktorý príznaky zmierni. A tak, keď u seba objavíme prvé príznaky choroby duše, siahnime po lieku – po Božom slove, ktoré má moc meniť naše životy. Buďme bojovníkmi, ktorí mečom Božieho slova ničia nepriateľské vojská.