Päť vecí, ktoré sa môžeme naučiť od Anky
Životopis mladučkej „hostie čistoty“ veľa námahy pri čítaní a inšpirácie na prvý pohľad nedá – no predsa aj z tohto krátkeho opisu šestnásťročnej svätice vyčnieva päť pevných oporných bodov, vďaka ktorým je dnes Anka blahorečená. A nie sú to žiadne nadľudské úlohy, aby sme ich „nedali“.
Priority
Potrebujeme ich všetci. Bez nich nevieme, odkiaľ a kam, čo je hore a čo je dole, za čím sa oplatí ísť a čo je haluz. Kým nemáme jasno v tom, na čom skutočne záleží a kým nie sme ochotní urobiť pre najpodstatnejšie veci na svete, často presahujúce časnosť, všetko, ba ísť až do krajnosti – robíme v živote vlastne iba hlúposti a žijeme na povrchu.
Anka mala v týchto veciach jednoznačne jasno. Jej métou číslo 1 bol Boh – a bolo to zjavné z prežívania jej duchovného života. Pravidelná modlitba, teda rozhovor s Bohom, a každodenné „rande“ s ním pre ňu nebolo ničím, čo by „musela“, lebo jej to niekto nakázal, dotlačil ju, alebo by sa podriadila tlaku malej dediny, kde „to všetci takto robia“. Rovnako sa to týkalo prijímania Eucharistie či sviatosti zmierenia. Jej rozhodnutie pre Boha bolo slobodné a dobrovoľné, a to aj bez akademických teologických poznatkov. Aj život a osobný vzťah s Bohom nám ukazujú, že na takéto prežívanie a zblíženie sa s Bohom netreba mať doktorát z dogmatickej teológie. Stačilo jej čisté, úprimne hľadajúce srdce a to, čo máme k dispozícii všetci: Sväté písmo, svätú omšu, dobrého kňaza. Poznávala Boha a čím ďalej, tým viac žasla nad jeho dobrotou a láskou. Čoraz väčšmi sa presviedčala, že si vybrala to najlepšie, čo môže existovať. Priateľstvo s Bohom ju urobilo silnou v rozhodujúcom okamihu, keď pre ňu bolo dôležitejšie ostať verná – ako možno mať život s falošným obhajovaním sa, že šlo o hraničnú situáciu a nedalo sa inak.
Kto z nás nestál, nestojí či nebude stáť pred takýmto rozhodnutím? Je náš rebríček hodnôt postavený tak, aby Boh stál vyššie ako čokoľvek, čo sa dá na zemi získať/kúpiť/zadovážiť?
Poslušnosť
Poslušnosť sa veľmi dnes nenosí, to je fakt. Skôr sa hovorí o práve na vlastný názor, na rešpektovanie jedinečnosti povahy a danosti každého z nás. Sloboda je vyhranená do extrému a v jej mene sa môže všetko. Až do takej miery, že mnohí mladí a deti nie sú schopní a ochotní uveriť vlastným rodičom, nieto ešte v láske prijať, že môžu mať pravdu, vedia viac, chcú im dobro, a preto sa podriadia. Nie zo strachu, ale z vedomia, že sú milovaní.
Anka túto poslušnosť mala. Nie, nebola hlúpa dedinská hus. Ani nebola z tých, čo sa boja, sú ticho a podriadia sa, to by sa nikdy potom jej príbeh neodohral. Jej príbeh hovorí o tom, aký nádherný vzťah mala k svojim rodičom a ako veľmi im, predovšetkým neskôr otcovi, dôverovala. Bola hlboko presvedčená o tom, že všetko dobré dostáva práve od rodičov. Možno nemala Google a internet, ale jej sila a zdravé sebavedomie vychádzalo z rešpektu a lásky, z prijatia a dôverného vzťahu. Jej „apočko“ bol pre ňu predĺženou Božou rukou a ich vzťah by sme mohli dať do učebnice rodinných väzieb medzi rodičmi a deťmi. Poslúchnuť preto pre ňu nebolo nič, nad čím by bolo treba frflať, prevrátiť oči či vyjednávať a hovoriť o otroctve či o vydieraní rodičmi. A to ani vtedy, ak by pri špekulovaní našla x dôvodov, prečo to nemá urobiť.
Aký vzťah mám ja k rodičom? A aký k deťom? Taký, ako mala Anka?
Priateľstvá
Predstava, že Anka bola „zakliatou pannou v kostolnej lavici“, je mimo. Jej život sa neodohrával v podobe stredovekého obrazu svätice, ktorá tak uprene pozerala do neba, až nevidela nič a nikoho na zemi. Hoci Anka milovala svojho Boha, vnímala, že ho má objavovať a rozdávať vo vzťahoch aj mimo svojej rodiny. Vnášať radosť, prijatie, humor, povzbudenie a oporu medzi svojich vrstovníkov sa dá vždy, aj vtedy, ak sa nenachádzame iba v čisto „svätom“ prostredí. Nikde nie je o Anke napísané, že jej kamarátky boli iba z kostola, ba ani to, že boli rovnako zamilované do Boha. Byť osviežením vo vzťahoch sa dá aj bez toho, aby sme všetkých najprv prežehnávali krížom či vystríhali pred peklom. Rovnako ako Ježiš medzi svojimi, bola aj Anka darom cez svoj úsmev a bezprostrednosť, dobré slovko a hľadanie pokladu v srdci každého, kto ju stretol.
Ako vnímam iných ja? Svojich priateľov, spolužiakov, susedov…?
Pracovitosť
Ktovie, či Anka počula o benediktínskom hesle „Ora et labora“. Ale určite boli modlitba a práca u nej vyvážené a rovnocenné. Práca bola prostriedkom, ktorým mohla prejaviť svoju lásku k iným a tiež schopnosť vkladať do každého zametania či varenia kus Božej lásky. Jej postoj k práci určite nebol len nutnou záležitosťou chudobného, neskôr napoly osireného dievčaťa, ktorému nezostalo nič iné, len prebrať opraty domácnosti. Ak pracoval aj Boh, aby stvoril a udržiaval svet, kto bola ona, aby si povedala: „Toto a teraz ja robiť nebudem?“ Práca pre ňu bola prostriedkom na spolupodieľaní sa na spravovaní sveta, a tiež miestom, kde mohla naplno prejaviť svoju lásku k iným. Príliš zaháľať nemala priestor – čo ju určite, na rozdiel od mnohých z nás, ktorí máme dlhší čas prestávok ako čas práce, uchránilo pred zbytočnými hlúposťami a sebastrednosťou. Zodrať sa pre svojich a kohokoľvek nebolo pre ňu trestom, ale možnosťou, ako dať zo seba to najlepšie.
Čo robím ja, ak mám pracovať? Vydávam zo seba všetko, naplno? Alebo?
Prajnosť
Ten, kto sa pozorne díva na jednoduchý, no čistý obraz Ankinej tváre z jej podobizne, si nemôže nevšimnúť je jemný, láskavý úsmev. Nedívame sa na žiadnu suchopárnu podobizeň – ale na dievča, ktoré malo rado iných a prialo im dobro a prinášalo ho tak hojne, ako to len šlo. Chcela, aby bolo všetkým pri nej dobre. Vnímala dobro v každom človeku, ktoré tam vložil Boh a dívala sa na neho takými očami. Tým, čo robila pre iných aj bez príkazu, chcela dobro v nich rozhojniť svojimi rukami, slovami, myslením o nich, prekvapovaním láskavosťou, o ktorú nik neprosil, a predsa priniesla požehnanie. Iná nebola ani vtedy, keď do pivnice vstúpil ruský vojak. Dať mu jedlo znamenalo pre Anku – aj bez poslušnosti otcovi – priniesť mu základné dobro, to najmenej, čo v tej situácii vedela a mohla urobiť. A šla to urobiť rada.
Čo dávam „navyše“, s dobrým vnímaním iných a prinášaním dobra pre nich, ja – hoci nemusím?
Kamarát, neverím, že nemáš dôvod zapísať sa aspoň na jeden predmet do Ankinej univerzity svätosti.
Titulná fotka: FB Domček