Anna Viglašová: Túžim, aby všetko v mojom živote bolo o Kristovi

Anna Viglašová je zasvätená panna Spišskej diecézy, ktorá pochádza z Piešťan a už viac ako 20 rokov učí na Gymnáziu sv. Andreja v Ružomberku. Vo farnosti slúži aj ako organistka a na zasvätenie sa pripravovala sedem rokov. Spolu s Violou Gazdíkovou ju 18. júla 2020 v Katedrále sv. Martina v Spišskej Kapitule slávnostne zasvätil o. biskup Štefan Sečka. Obrad zasvätenia sa v tejto katedrále slávil prvý raz v jej histórii a Viola s Annou sú prvé dve zasvätené panny Spišskej diecézy. V súčasnosti má zasvätené panny alebo kandidátky zasvätenia už takmer každá diecéza na Slovensku.

Na prvý pohľad sa od iných ľudí nelíšite. Napríklad podľa oblečenia by sme nezistili, že žijete zasvätený život. Ako je to možné?

Som zasvätená panna, i keď Ordo Virginum nepatrí medzi rehoľné spoločenstvá. Tie začali vznikať v Cirkvi až neskôr. Zasvätené panenstvo je najstarší spôsob zasvätenia v Cirkvi, známy už od čias apoštolov.

Líši sa tento spôsob života od rehoľného iba odevom?

Od rehoľných spoločenstiev sa navonok odlišujeme tým, že nemáme vlastný habit, nenosíme ani závoj, aj keď odovzdanie závoja je súčasťou obradu zasvätenia. Každé rehoľné spoločenstvo však má svojho zakladateľa a snaží sa žiť konkrétnu charizmu v duchu svojho zakladateľa. My zakladateľa nemáme, keďže existujeme v Cirkvi prakticky od jej počiatku. Nemáme ani špecifickú charizmu, každá z nás slúži v Cirkvi spôsobom, ktorý je jej blízky, a čerpať môžeme tiež z chariziem celej Cirkvi…

Spôsobom života pripomíname skôr sekulárne inštitúty – s tými máme spoločné to, že žijeme svoje zasvätenie vo svete, každá vo svojom zamestnaní, nie „v odlúčení od sveta“ v nejakej kláštornej komunite. Kým však sekulárne inštitúty pôsobia skôr v tichosti, niekedy takmer až “v tajnosti” a okolie často nevie o tom, že niekto je súčasťou spoločenstva sekulárneho inštitútu, my vstupujeme do sveta ako zasvätené – obrad zasvätenia sa koná verejne, zvyčajne v katedrále, predsedá mu biskup, pod ktorého patríme. Nemáme teda predstavenú ako ostatné druhy zasväteného života, naším priamym predstaveným je biskup. Moje zasvätenie je verejne známe, netajím to ani v práci.

OD HROZBY, NEISTOTY AŽ PO PLACHÚ TÚŽBU

Ako a kedy ste rozpoznali vaše povolanie?

Moja cesta bola dosť dlhá a určite nie priamočiara. A hoci ma už od študentských čias viacerí „posúvali“ do rehole, ja som sa tešila na to, že sa vydám a budem mať viac detí. Sama som piatym dieťaťom v rodine a mať štyroch starších súrodencov je pekné. (úsmev) Videla som aj príklad svojich starších súrodencov, ktorí majú nádherné rodiny, brat má štyri deti, sestra päť. Vždy keď som sa o ne starala, tešila som sa na tie svoje. A čím viac mi niekto z môjho okolia podsúval myšlienku duchovného povolania, tým viac som chcela presný opak. Hnevalo ma, že keď niekto vidí zbožné dievča, automaticky ho priradí k duchovnému povolaniu, ako keby sme nepotrebovali sväté mamy…

Môjho blízkeho priateľa si však Pán povolal za kňaza a ja som stála pred voľbou rozhodnúť sa byť mu dobrou sestrou a vzdať sa ho (nielen navonok, ale aj vnútorne), alebo… Stále som však verila, že Pán mi pošle do cesty niekoho, kto v mojom srdci to prázdne miesto zaplní. A nechcela som ísť do duchovného povolania len preto, že mi nevyšiel vzťah. Postupne sa však moje obavy, že aj ja by som mohla byť povolaná, menili na neistotu. Už som nevnímala túto voľbu ako hrozbu, začínala to byť reálna možnosť. A postupne sa tá neistota menila na plachú túžbu. Mohla by som byť aj ja povolaná? Chvíľu to trvalo a chcelo to odvahu, priznať si, komu naozaj patrí moje srdce.

Čo vás presvedčilo pri výbere ,,druhu“ zasväteného života?

Keď som už začínala tušiť, že to bude duchovné povolanie, začala som vedome hľadať a porovnávať rôzne spirituality… Vo viacerých rehoľných spoločenstvách som sa cítila dobre, no nikde to nebolo „doma“. V slobode rozhodovania ma brzdilo aj to, keď som cítila, že niektoré rehoľné sestry ma „lákajú“ k nim, proste uvideli na duchovných cvičeniach slobodné duchovne založené dievča a ja som sa začala cítiť ako „na love“. 

Bol vo vašom živote aj niekto, kto vám v tom rozhodovaní pomohol?

Áno, mala som v tom čase rozhodovania blízku rehoľnú sestru, pri ktorej som sa cítila slobodne a ktorá mi sama povedala, že moje miesto nie je v ich reholi. Znamenalo to pre mňa veľa, lebo som cítila, že je ochotná hľadať spolu so mnou, no nie preto, aby ma získala pre nich. Záležalo jej na mne ako na človeku, nie ako na potenciálnej spolusestre. A tiež vnímala to, čo ja – že moje miesto je tam, kde som. Učenie som už vtedy vnímala ako súčasť svojho povolania, aj keď som ešte nevedela svoje povolanie pomenovať. Chvíľami som tak trochu aj závidela ľuďom ako ona, ktorým takmer od detstva bolo jasné, že chcú ísť do rehole, kým ja som už mala 30 rokov a stále som si nebola istá. A pritom som sa na to úprimne Pána pýtala. Zdalo sa mi nefér, že je stále ticho. Myslím však, že ma chcel naučiť čakať. Uvedomila som si, že poznať svoje povolanie nie je môj nárok. Je to dar. Pán si ma môže povolať aj zajtra k sebe domov a nemusí mi vysvetľovať, prečo ma poslal na tento svet. Až keď som povedala naozaj vnútorne a naplno svoje ÁNO neistote a bezradnosti, ktorá bola súčasťou mojej cesty viery, až potom sa zrazu vyjasnilo. A ja som objavila článok o zasvätených pannách. Googlila som ďalej ich spiritualitu a keď som ju dočítala, vedela som, že som doma. V srdci som mala hlboký pokoj a istotu. A prekvapivé poznanie, že nemusím nikam za svojím povolaním odísť, lebo to, čo už žijem, má v Cirkvi svoje meno.

ŽIŤ SAMA, ALE PRITOM VYTVÁRAŤ HLBOKÉ VZŤAHY

Čo sa vám na vašom spôsobe života najviac páči?

Všetko. (úsmev) Je to celé stvorené ako pre mňa, ale ak mám byť konkrétna, tak určite je to tá úplnosť daru seba samej, svojho panenstva, ktoré odovzdávam Pánovi a dostávam späť ako dar. Páči sa mi, že môžem otvorene hovoriť o tom, že som zasvätená, že to nemusím tajiť a dávať si pozor na jazyk a na konkrétne otázky nemusím odpovedať nejako vyhýbavo, že sa mi páči život slobodnej alebo že som si nikoho nenašla a pod. Páči sa mi moja obrúčka s krížikom, ktorá je vonkajším znakom môjho zasvätenia – je to nádherný pocit, že niekomu patrím. Zároveň to nie je len pocit, je to istota. Môžem využívať svoje dary, slúžim napr. vo farnosti ako organistka, môžem učiť. Celkovo mám rada aj spiritualitu zasvätenej panny, ktorá žije sama, ale pritom vytvára hlboké vzťahy, a najviac ma oslovuje asi modlitba, ktorú biskup prednáša pri obrade zasvätenia panien. Mám dojem, že je v nej ukrytá celá hĺbka tajomstva a zároveň to, po čom túžim, aby sa vo mne naplnilo. V závere tejto starobylej modlitby biskup prosí:

Pane, nech ich tvoj Duch naplní a obdarí rozumnou skromnosťou, múdrou dobrotou, rozvážnou vľúdnosťou, slobodne zachovávanou čistotou; nech horia láskou a nech nič nemilujú tak ako teba; nech je ich život chvályhodný, no nech netúžia po tom, aby ich chválili. Nech ťa oslavujú svätosťou tela i čistotou duše, nech ich vedie láska k bázni pred tebou, nech ich vedie láska, aby ti slúžili. Ty buď ich slávou, ty buď ich radosťou, ich túžbou, ty im buď v smútku útechou, v pochybnostiach radcom, v bezpráví obhajcom; v útrapách nech nájdu u teba trpezlivosť, v chudobe hojnosť. Buď pokrmom v ich pôstoch, liekom v ich chorobe. Nech v tebe majú všetko, veď teba si vyvolili nad všetko.

Aký je aktuálne záujem o rehoľné povolania?

Štatistiky nemám a viem len toľko, že väčšina rehoľných spoločenstiev sa teší, ak majú nejakého záujemcu. Aspoň tak to vnímam na stretnutiach zasvätených, že otázka väčšinou neznie, koľko majú kandidátov, ale či niekoho majú. Netreba však zabúdať, že počet členov nemusí byť hodnoverným ukazovateľom toho, či je nejaké rehoľné spoločenstvo skutočne Božím dielom. Mnohé vznikli jednoducho v určitej epoche, reagovali na aktuálnu (vtedajšiu) potrebu, splnili svoje poslanie. A dokonca ani ich zánik nemusí byť zlyhaním. Pán sa pozerá na čísla inak ako my.

Rehoľníčky, ktoré nie sú klauzurované, vykonávajú rôzne zamestnania – vašeje aké?

Som učiteľkou na Gymnáziu sv. Andreja v Ružomberku, kde učím náboženstvo, slovenčinu a hudobnú. Pracujem tam už vyše dvadsať rokov a stále ma to baví. (úsmev)

BYŤ AKO JEŽIŠ

Čo vám dáva práca s deťmi?

Dáva mi veľa… Je krásne byť súčasťou ich života, sprevádzať ich na ceste viery alebo aj cestou príbehov veľkých diel literatúry. Je to vždy niečo nové, v každej triede je to iné, každý deň je čosi nové. Často ma vie ich nadšenie povzbudiť – napr. keď vidím, že mladí v zbore naozaj chcú spievať, aj mňa to povzbudzuje hľadať piesne, nástroje, hlasy.

Na druhej strane je to aj náročné, veľmi únavné. A chce to veľa nádeje, veriť, že to, čo do detí a mladých zasievame, má zmysel, aj keď sa nám zdá, že to nevidno, že sa strácajú. Učiteľ často musí suplovať úlohu psychológa, niekedy mediátora, rodiča… Žiaci vedia byť aj veľmi zlomyseľní alebo jednoducho zranení, a preto zraňujú svoje okolie. Vtedy je práca s nimi naozaj náročná.

Aký najmilší alebo najvtipnejší zážitok s nimi máte?

Za tých dvadsať rokov je tých milých i vtipných zážitkov dosť, no už roky mám v pamäti jeden zvlášť blízky. Na hodine náboženstva sa jeden žiak hlásil a chcel ma osloviť. No namiesto „pani učiteľka“ omylom povedal „Pán Ježiš“, čím, samozrejme, pobavil spolužiakov, ktorí sa začali smiať, či si ma pomýlil. No vo mne ten zážitok ostal. Doteraz je pre mňa pripomienkou toho, že keď sa žiaci pozrú na mňa, mali by vidieť Krista. A zároveň odráža moju veľkú túžbu – nech to celé je o ňom, o Kristovi, nie o mne.

Vidíte, ako sa generácia detí mení. Je s nimi práca v súčasnosti ťažšia?

V priebehu obdobia, počas ktorého učím, došlo naozaj k veľkým zmenám. V súčasnosti vidím menej záujmu o učenie a vedomosti ako také – načo sa učiť, veď si všetko vygooglim… Vyrastá nám generácia detí a mladých, ktorí sú zvyknutí, že majú všetko hneď – do pár sekúnd nájdu odpoveď na internete a myslia si, že to tak funguje aj v živote. Nenaučili sa čakať, nemajú k tomu prirodzene blízko, ešte aj tovar v supermarketoch je celoročný, nemusia čakať na leto, kým ochutnajú jahodu. Prenáša sa to aj do ich vzťahov. Sú na žiackom plese a namiesto toho, aby sa spolu bavili osobne, si robia fotky, hneď pri stole ich zavesia na internet a pozerajú, koľko lajkov majú. Mne osobne je cudzie vidieť deti v triede, ako sa hrajú „Človeče“ – ale nie s figúrkami, ale každý na svojom mobile. Samozrejme, tomu ich nastaveniu musím prispôsobiť aj učenie, nemôžem učiť presne tak, ako pred dvadsiatimi rokmi. Niekedy je to náročné a nechcem znieť príliš nostalgicky, že za našich čias to bolo iné. Verím, že práve tento čas, do ktorého nás povolal Pán, je ten v pravom slova zmysle „náš čas“. Posiela ma práve k týmto mladým, k tejto generácii, pozval ma žiť v tomto storočí, na tomto mieste, s týmito ľuďmi. A ja chcem čo najvernejšie odrážať jeho tvár a svojím životom svedčiť o tom, že život s ním je krásny a plný nádeje. Že jeho láska je silnejšia než všetky ťažkosti, skúšky a sklamania života. Že všedné dni sú tiež plné radosti. A že v okamihu, keď budeme zomierať, to najkrajšie budeme mať len pred sebou.

Autor: Karolína Smolinková

Snímky: archív respondentky