Anketa: Čo by ste robili, keby ste vedeli, že vás čaká posledný mesiac života?
Nezabudnuteľné zážitky, dobré jedlo, skvelé knihy, intenzívne stretnutia, hlboké rozhovory… Je mnoho vecí, ktoré by sme chceli za svoj život stihnúť. Ktoré z nich by si vybrali naši respondenti, ak by zistili, že im na ne ostávajú posledné dni?
Juraj Drobný, výpomocný duchovný v Devínskej Novej Vsi
Už roky prosím o odpustenie ľudí, ktorých som zranil. Už roky sa snažím žiť tak, aby som mohol zomrieť kedykoľvek. Aj keď mám pocit, že sa mi to skôr nedarí, ako darí, nerezignujem a nechávam sa motivovať prvou časťou Pavlovho výroku: „Ani sám seba nesúdim…“ (1 Kor 4, 3) Ak by som však bol postavený pred skutočnosť, že mám už len mesiac života, nemám najmenšie tušenie, ako by som sa zachoval.
Blažka Filová, manželka a mama na plný úväzok
V prvom momente mi napadla odpoveď, že by som využila posledné chvíle so svojou rodinou najlepšie, ako by som vedela. Hovorila by som svojmu manželovi, aký je skvelý chlap, a že si vážim všetko, čo pre mňa a naše deti robí. Deti by som často objímala, chválila a povzbudzovala. Nepozerala by som na tie ťažké chvíle, ale žila naplno daný okamih. Popravde, keď som sa nad tým hlbšie zamyslela, bola som sklamaná. Pretože všetko, čo by som robila za ten posledný mesiac, by som mala robiť prirodzene. Toto by malo byť súčasťou mojich dní, či viem, alebo neviem, koľko mi ich Otec na tomto svete dopraje. A tak som si sama pre seba odpovedala znovu: Čo by som teda robila? Išla by som na dobrú svätú spoveď a urobila pokánie pred Otcom aj za tie veci, o ktorých som nemala ani len potuchy, ako mohli ľuďom okolo mňa ublížiť. Pripravila by som naše deti na deň, keď pôjdem domov. Úplne najviac by som ich chcela odovzdať poznanie, že hoci často nerozumieme Božím zámerom a často nás aj bolia, pokiaľ sa pozeráme na Boha ako na milujúceho Otca a dôverujeme mu, potom všetko zvládneme. Ak totiž stratíme Otca vo svojom živote, stratíme veľa. Preto nechcem čakať, kým budem mať posledný mesiac. Chcem milovať svojich drahých – a najmä ich chcem viesť čo najviac a najbližšie k Otcovmu srdcu už teraz.
Ján Golian, vysokoškolský pedagóg a historik
Myslím si, že niekedy hľadáme na zložité otázky jednoduché, až instantné odpovede. Ak sme voči sebe samým úprimní, na túto otázku takú odpoveď nemožno nájsť. Bez rozdielu, či by som mal tridsaťpäť alebo deväťdesiat rokov, určite by som hľadal zmierenie. Najskôr zmierenie s Bohom a potom s ľuďmi – prirodzene s tými najbližšími a snáď aj s tými, ktorých som nevedel dokonale milovať. Napokon by som hľadal aj zmierenie sám so sebou. Neviem ešte, ako konkrétne, ale určite by som chcel ešte raz odovzdať svojim deťom, že ich milujem a čokoľvek som robil, považoval som to za najlepšie v danej situácii. Hovoril by som im o svojich chybách, aby sa z nich dokázali poučiť a v prípade ich neúspechov povzbudiť, a najmä o dobrom nebeskom Otcovi, ktorý nikdy nikam neodíde. Svojej manželke by som ešte raz zopakoval, že sa o nejaký čas opäť uvidíme, a že odchádzam k nášmu Otcovi, ktorý ju miluje bezhranične a dokonalejšie, ako som to dokázal ja.
Terézia Kútna, študentka gymnázia
Keby ste mi dnes povedali, že mám už len mesiac života, určite by som sa snažila užiť si každú sekundu. No ešte dôležitejšie by pre mňa bolo dať si do poriadku všetky vzťahy. Ospravedlniť sa ľuďom, povedať si to, čo by nemalo ostať nevypovedané, rozlúčila by som sa s nimi a naposledy im poradila – povzbudila ich do uskutočňovania ich snov. Pokiaľ by mi po tom ostal ešte nejaký čas, strávila by som ho so svojou rodinou. Vyšla by som na Gerlach so svojím ocinom, zašla na chvály s maminkou, zahrala si hry so súrodencami… A ak by som to ešte stihla, strávila by som čas čo najzaujímavejšie, najpríjemnejšie a najzábavnejšie so svojimi kamoškami.
sestra Damiána Farkašová, DKL
Nie je jednoduché odpovedať. Smrť nie je ľahká. Mám pred ňou rešpekt aj obavu. Možno viac z toho procesu zomierania, ktorý môže byť veľmi ťažký. Čo však s časom predtým? Určite by som sa nechcela nechať paralyzovať strachom. A iste by som sa neubránila tomu, že by som prežívala život a stretnutia s inými intenzívnejšie. Keď viem, že je to možno poslednýkrát, je to intenzívne a vzácne. Určite by sa našli aj chvíle, za ktoré by som chcela prosiť o odpustenie. Chcela by som ten čas prežívať aj ako radostné približovanie sa stretnutiu, ktoré očakávam. Pri predstave, že mám len mesiac života, sa mi natíska otázka s prosbou: „Bože, teraz je ten čas? Daj mi silu, aby som svoj život pustila zo svojich rúk a vložila ho do tých tvojich, lebo viem, že tam je v bezpečí.“