Čo keby ti priložili k spánkom hlaveň pištole? Trval by si aj naďalej na svojej viere?
Takéto a podobné otázky sa pýtam tvárou v tvár príbehu o Anke Kolesárovej, ktorý ma fascinoval.

Autor: Magdaléna Rusiňáková

Bola prestávka. Stála som na chodbe strednej školy pri svojej skrinke a najradšej by som sa do nej schovala. Všetci sa na mňa akosi divne pozerali. Prechádzali okolo mňa a čosi si pošuškávali. Partia spolužiakov ostala sedieť v triede a náramne sa na niečom zabávala. Baby práve vyšli zo záchodov a boli na prvý pohľad rozčúlené. Zase sme mali hodinu biológie a profák sa snažil rozprúdiť diskusiu k preberanému učivu. Naposledy to bola otázka „Ako sa správať zodpovedne v oblasti sexuálneho života?“ Ruky sa dvíhali a hlasy sa prekrikovali: „Kondómy.“ „Antikoncepcia.“ „Vnútromaternicové teliesko.“ Len ja som radšej sklopila oči a tvárila sa neviditeľne. Nebola som ten typ, ktorý by musel za každú cenu niečo povedať. Rada som sa strácala v dave a vo svojich myšlienkach. Odpoveď mi bola jasná, ale zdieľať ju so svetom naokolo, to som nepotrebovala.

Moja sivomyškovská metóda zväčša fungovala, nikto ma nenútil nasilu hovoriť. Len zrazu sa profák rozhliadol po triede, akoby hľadal ešte posledné hlasy, ktoré by zavŕšili tie monotematické odpovede. Cítila som na sebe jeho pohľad a bolestivo na mňa doľahla jeho otázka: „A Vy, čo si o tom myslíte?“ „Ja?“ spýtala som sa, aby som získala trochu času. Srdce mi bilo až kdesi v hrdle a tvár mi zalialo nepríjemné teplo. Zalapala som po dychu, a vedela som, že niet cesty späť. Klamať nemôžem a odpoveď poznám. Musím s pravdou von, nech to stojí, čo to stojí. S hlbokým nádychom som v duchu vystrelila k nebu jednu strelnú modlitbu a povedala som: „Zodpovednosť je nemať pohlavný styk pred manželstvom a mať v živote len jedného sexuálneho partnera.“ Pol triedy ihneď vyprsklo smiechom. Druhá polovica sa ma najprv snažila presvedčiť, že som to nemyslela vážne, až nakoniec s prevracajúcimi očami uznali, že som buď zadubená fanatička alebo zaostalá naivka.

 

 

Stalo sa ti už niečo podobné? Našiel si odvahu priznať sa k viere v Boha a k hodnotám, ktoré z nej vyplývajú? Čo všetko si bol ochotný stratiť? Mnohí kresťania neváhali podstúpiť pre Ježiša utrpenie ba smrť, a ty? Nebedákaš hneď, keď na teba niekto ukazuje prstom. Čo keby ti priložili k spánkom hlaveň pištole? Trval by si aj naďalej na svojej viere?

Takéto a podobné otázky sa pýtam tvárou v tvár príbehu o Anke Kolesárovej, ktorý ma fascinoval. Naoko ničím výnimočné dievča z východoslovenskej dediny Vysoká nad Uhom. Chodila do ľudovej školy, pomáhala v domácnosti a na gazdovstve, ako to bývalo v tej dobe zvykom. Keď mala desať rokov, zomrela jej mama. Zrazu sa stala jedinou ženou v dome. Starší brat s otcom pracovali na poliach a ona sa starala o všetko potrebné. Nebolo ľahké v takom veku zamiesiť na chlieb, zabiť a ošklbať hus do polievky, podojiť kravu a z mlieka namútiť maslo. Domáce povinnosti jej síce nedovoľovali dokončiť si školu, ale nebránili jej modliť sa popri práci modlitbu svätého ruženca, zúčastňovať sa pobožností a pútí, pripraviť výzdobu do kostola, postarať sa o mladšie deti zo susedstva a budovať hlboké priateľstvá s rovesníčkami. Anka bola milá, obetavá, nesťažovala sa. Hľadela viac na potreby iných ako na seba. Bola vychovaná k skromnosti a mravnej čistote.

Záver Druhej svetovej vojny bol pre Vysočanov obzvlášť náročný. Dva mesiace prechádzal obcou front a vonku sa strieľalo. V domoch sa ubytovali nemeckí vojaci a domáci sa schovávali v pivniciach. V osudný novembrový večer vošiel do pivnice u Kolesárovcov podgurážený ruský vojak z oslobodeneckej armády. Zbadal, že v tmavých šatách po nebohej matke sa chúli mladé nevinné dievča. Začal ju ťahať von, aby si na nej ukojil svoje nemravné chúťky. Keď sa Anka aj napriek vyhrážkam vytrvalo bránila, vojak ju posledný raz okríkol a prikázal jej rozlúčiť sa s otcom. Anka sa bez zaváhania pritisla k otcovi, pošepla mu posledné zbohom a s modlitbou na perách, po tom, čo do nej vojak vpálil dve guľky zo samopalu, v jeho náručí zomrela.

 

 

Po cirkevnom pohrebe, ktorý sa konal až o niekoľko dní, keď boje ustali, zapísal miestny kňaz do matriky k Ankinmu menu „obeť svätej čistoty“. Nebolo totiž najmenšej pochybnosti o odvážnom skutku viery mladej šestnásťročnej dievčiny. Prvým horliteľom Ankinho procesu blahorečenia bol jezuita a rodák z Vysokej nad Uhom, páter Michal Potocký. Viackrát nabádal rodákov, aby zbierali materiály o Ankinom živote. Nastala však zložitá doba, kedy o kresťanstve nebolo dovolené verejne hovoriť. Možno by jej príbeh načisto zapadol prachom, ak by Božia vôľa nebola iná.

V roku 1998 zaujalo Ankino hrdinstvo novú generáciu veriacich. Mladí ľudia začali pravidelne navštevovať jej hrob a modliť sa tu za dar čistého srdca, múdreho života a živej viery. Mnohí z nich svedčia o vlastnom obrátení. Vďaka Ankinmu svedectvu sa rozhodli zachovať si čistotu do manželstva, vzdať sa rôznych foriem otroctva, ktoré ich spútavalo a odovzdať sa aktívnej službe druhým. Ankino mučeníctvo zasahuje našu vieru, nádej a lásku a nekompromisne nás stavia pred rozhodnutie vzdať sa všetkého a odovzdať svoj život Bohu. Veď žiť je Kristus a zomrieť zisk (porov. Flp 1,21)!

Proces Ankinho blahorečenia, iniciovaný o. Pavlom Hudákom, rektorom Domu Anky Kolesárovej vo Vysokej nad Uhom, ešte v júli 2004, sa pomaly chýli ku koncu. Božia služobnica Anka Kolesárová by sa tak mohla čoskoro zapísať k novodobým mučeniciam čistoty, ako sú svätá Mária Goretti či blahoslavená Karolina Kózka z Poľska.

Takéto jednoduché, a predsa hrdinské vzory, ktoré sú nám časom aj priestorom blízke, potrebujeme dnes ako soľ. Detailne spracovaný Ankin príbeh vyšiel len nedávno pod názvom Anka Kolesárová. Opisuje jej detstvo a dospievanie, udalosti okolo jej smrti aj po nej. Nevynecháva ani súčasné dielo služby mladým a rodinám, ktoré pod jej vplyvom vzniká. Ak náhodou ešte Anku nepoznáte, smelo sa s ňou zoznámte. Slovami o. Pavla Hudáka na zadnej strane obálky vám prajem „pri čítaní knihy otvorené srdce pre prijatie Božích vnuknutí a darov, aby ste nabrali odvahu žiť hodnotami, pre ktoré sa oplatí zomrieť, pretože práve tie dávajú ľudskému životu krásu a zmysel.“

Foto: Blahoslavená Anna Kolesárová