Anka Karkoszková: Nečakané dieťa – Všetko sa zlomilo, až keď som ho uvidela na vlastné oči

Anka je mamina piatich detí, ktorá dôveruje Bohu a hovorí, že sa v materstve našla. Napriek tomu ju posledné tehotenstvo zaskočilo tak veľmi, že ho po celý čas nedokázala spracovať. Radosť, pokoj a lásku k bábätku našla, až keď sa narodilo.

Autor: Zuzana Petruľáková, autorka blogu spokojnamamina.sk

Uvedomuje si, že určite nie je jedinou, ktorú tehotenstvo nečakaného dieťatka zastihlo nepripravenú a prinieslo jej veľa ťažkých chvíľ. Preto si túto tému aj s manželom vzali za svoju a rozhodli sa spolu so svojou kapelou Smaily naspievať pieseň Nečakané dieťa. Pieseň zložil manžel ešte v začiatkoch tehotenstva a ako Anka priznáva – aj keď ju od začiatku dojímala a cítila, že je veľmi silná, stále to bolo pre ňu veľmi náročné. Dnes pieseň hrávajú na koncertoch a vidia, že Boh sa cez ňu dotýka sŕdc poslucháčov. Neboja sa priznať aj svoje slabosti, aby pomohli i ďalším ženám vysporiadať sa s niekedy ťažkou situáciou nečakaného tehotenstva.

 

Anka, s manželom máte päť detí, a práve to posledné vás najviac zaskočilo. Tých prekvapení ste však zažili viac – takmer každé tehotenstvo bolo niečím nečakané. Začnime však ešte skôr, pri túžbach. O akej veľkej rodine ste s manželom snívali?

Mali sme takú predstavu, že asi tak tri a možno niekedy potom v budúcnosti ešte jedno, štvrté. Ako sa u nás hovorí, „poškrobka“. (úsmev) Nakoniec však to štvrté bolo skôr.

Prvé prekvapko bolo naše druhé dieťatko – prišlo, skôr ako sme plánovali. Vzhľadom na to, že prvorodená sa narodila cisárskym rezom, nebolo úplne vhodné, že som otehotnela už po polroku. Ostala som teda zaskočená… ale celé som to pomerne ľahko spracovala. Tri dni som si poplakala, tri mesiace som to nejako vstrebávala a potom sme to začali hovoriť všetkým známym. Tešili sme sa.

Tretie dieťatko bolo plánované, ale Pán Boh to zas naplánoval ináč – boli rovno dve. No túto správu sme prijali veľmi dobre. Uvedomovali sme si, že už mám za sebou dva cisárske rezy, tak som si povedala: „Fajn, jedným rezom dve deti – aj ten náš maximálny počet budeme mať naplnený.“ Vyšlo nám aj to, že sme mali dve dievčatá a dvoch chlapcov, bolo to také ideálne. A ani sa nám nesnívalo, že sme ešte neskončili. Keď mali dvojičky rok a pol, otehotnela som znovu.

 

 

Tých dôvodov, prečo sa vám ďalšie dieťatko už do rodiny nehodilo, bolo viacero. Čo bolo na tom najťažšie?

Stále to bolo skoro. Po dvojičkách som mala pocit, že by som si relatívne aj vedela predstaviť piate dieťatko, ale takto skoro určite nie.

Vstupovalo do toho aj veľa vonkajších vecí – pokazilo sa nám auto a oprava stála toľko, že sme si ju nemohli dovoliť. Auto nám teda stálo na dvore, a keď sme sa chceli niekam prepraviť, tak buď na mamkinom päťmiestnom aute, alebo sme museli ísť dvoma taxíkmi. Bolo to dosť komplikované.

Ďalšia vec, ktorá nás tlačila, bol malý domček. Nemysleli sme si, že sa takto rozrastieme. No a nemenej dôležité – už to mal byť štvrtý plánovaný cisársky rez. Aj lekári na mňa zvláštne pozerali. Okrem toho som mala aj ďalšie zdravotné ťažkosti.

Ale aj tak – tie vonkajšie veci by sa dali ako-tak spracovať, ale vnútorne ma tehotenstvo strašne zaskočilo a nevedela som ho prijať. Aj vo viere som prežívala hnev na Boha: „Bože, veď dobre, prijali sme tie dvojičky, tešili sme sa, ale toto?“ Mala som strach, že sa s tými cisárskymi rezmi dostaneme až k takémuto počtu. Chcela som sa im vyhnúť, chcela som deti porodiť normálne a vlastne som sa dostala do bodu, ktorého som sa najviac bála.

Celé tehotenstvo bolo moje psychické rozpoloženie hrozné. Do konca šiesteho mesiaca sme to tajili takmer pred všetkými. Vlastným deťom sme to povedali až na konci piateho mesiaca.

 

Veď v piatom mesiaci už si musela mať aj bruško! Ako túto správu prijali deti?

Áno, ony sa ma dokonca niekedy aj pýtali: „Mamka, prečo máš také veľké bruško?“ Tak som im povedala, že som sa veľa najedla. (smiech) Ešte boli maličkí, dalo sa to.

Deti sa tešili. Dokonca druhorodený Tobiáško vyhlásil, že to bude chlapček a bude sa volať Kristián. A nakoniec je to tak – narodil sa nám chlapec a volá sa Kristián. Meno som mala v zásobe, ešte keď sme čakali dvojičky. Ale Tobiáško si to podľa mňa nemal skade pamätať. A už vôbec nemohol vedieť, že to bude chlapček. (úsmev)

 

„NEBOJ SA, KEĎ SA NARODÍ, BUDEŠ SA TEŠIŤ“

Čo ti pomohlo prekonať tú nevôľu z nečakaného tehotenstva?

Človek by možno čakal, že nejaký citát zo Svätého písma alebo modlitby. Chodili sme všelikam, boli sme aj na duchovných cvičeniach otca Jamesa Manjackala, ktorý sa za mňa modlil, snažili sme sa tak duchovne, aby to Pán Boh vo mne prelomil, ale pravda je, že ja som nedokázala povedať to áno. „Pane Bože, áno, dobre, máme piate dieťa – super!“ Stále som sa vnútorne strašne búrila, bolo to hrozné. Keď na to spomínam, bolo to asi najhoršie obdobie v mojom živote. Boli to obrovské boje a celý čas tehotenstva bol ako moja krížová cesta…

Ešte počas tehotenstva ma držala jedna veta, čo mi povedala mamička šiestich detí: „Neboj sa, keď sa narodí, budeš sa tešiť.“ To bola jediná útecha počas tých dní. Že keď sa narodí, budem sa tešiť. To bolo v celej tej tme také malé svetielko, ktoré mi svietilo. Že sa to skončí.

 

Potvrdilo sa ti to? Mala tá mamička pravdu?

Naozaj to tak bolo. Prešla som si tú cestu celú, až do konca. Nemala som v tehotenstve žiaden moment, keď by som ho prijala: „Dobre, Pane Bože, prijímam to, fajn, budem sa tešiť.“

Ten moment prišiel až pri jeho narodení. Až vtedy sa to všetko zlomilo. Až keď som ho videla na vlastné oči, až vtedy sa zrazu všetko to, čoho som sa tak strašne bála, rozplynulo. A ja som sa naozaj tešila. Už som vedela, že ho ľúbim najviac, ako viem.

 

 

Aký je Kristiánko?

Je úžasným požehnaním pre nás všetkých. Ja viem, že Pán Boh taký nie je, ale niekde v kútiku duše som čakala, že mi to teraz nejako spočíta, potrestá ma. Že Kristiánko bude mať nejaké problémy, lebo som ho nevedela prijať.

Nakoniec je to úplne naopak – pozerám sa naňho a on mi stále dáva svojím správaním najavo: „Mami, viem, že to bolo ťažké, ale mám ťa rád.“ Navyše som po tých štyroch deťoch mala nahraté v hlave aj nejaké predpokladané modely správania – napríklad, že keď mu vezmem hračku, tak sa tresne o zem alebo niečo podobné. Ale on nie. Aj situácie, ktoré som pri starších deťoch poznala ako náročné, sú s ním bezproblémové.

Hovorievam, že je to náš cukríček. Dnes si neviem predstaviť, že by sme ho nemali.

 

Ako zvládal toto kritické tehotenstvo tvoj manžel?

On na tú situáciu zareagoval dosť v pohode. Na začiatku to nebral tak zle, skôr ho dosť ovplyvňovala moja reakcia. Keď videl, ako každý večer plačem a podobne, začal to aj on vnímať náročnejšie. Takže do istej miery som mu to ja robila ťažším, ale na druhej strane to on mne v istom zmysle uľahčoval. Pieseň Nečakané dieťa zložil asi v štvrtom mesiaci tehotenstva. Aj napriek tomu, že ma dojímala a cítila som, že je silná, nedokázala som to v sebe spracovať.

 

Posilnilo to vaše manželstvo?

Určite áno, ale bol to proces. Obdobie tehotenstva bolo pre nás náročné aj ako pre manželov. Cítili sme, že nás naše štyri detičky vyčerpávajú. Aj keď boli dvojičky zlaté, ale predsa, štyri deti dajú človeku zabrať.

 

 

NEČAKANÉ DIEŤA SA MÔŽE STAŤ POŽEHNANÍM

Keď už sme pri tých deťoch – ako to s nimi zvládate? Kapelu, rodinu aj všetko ostatné?

Myslím si, že sa to dá zvládnuť. Niekto povie: „Čoo? Ty máš päť detí? Sánka dolu!“ Ja si vtedy uvedomím, že pre mňa to nie je päť detí – pre mňa je to moja Klárka, môj Tobiáško, moja Laurinka, môj Timotejko, môj Kristiánko. Snažíme sa, ako sa snaží asi každý rodič, dávať to najlepšie zo seba.

 

Čo by si odkázala rodičom, ktorí sú v podobnej situácii? Určite je mnoho žien, ktoré otehotneli, keď to až tak nečakali, narušilo im to plány, predstavy o živote…

Myslím si, že keď už sa to stalo a bábätko je v brušku, tak je to pre nich nový plán do života. Možno v danom momente sa to zdá nepredstaviteľne ťažké, ale tak ako spievame aj v piesni – „som z neba dané“. Myslím si, že to dieťatko bude určite obrovským požehnaním.

 

Keď tvoj manžel zložil pieseň Nečakané dieťa a s malou dušičkou ti ju zahral, vraj si povedala, že je to téma dnešných dní, že s ňou treba ísť von. Nebolo pre teba ťažké zverejniť ju? Predsa len, celý príbeh je dosť osobný, je to aj o tvojom zlyhaní…

Určite áno. Ale vnímali sme aj vo svojom okolí, že nie sme prví ani poslední, že je veľa ľudí, ktorým sa to tak stalo. Mám aj kopec kamarátok, ktorých prvá reakcia, keď otehotneli, bola hrozná. Potrebovali si poplakať, dlhšie trvalo, kým v sebe spracovali emócie. Myslím si, že je veľa takých mamín.

Dáva mi zmysel výrok: „Pravda vás oslobodí.“ Treba o tom hovoriť. Aj na koncertoch sme svedkami toho, že sa nám ženy občas rozplačú, vidíme, ako sa ich Pán Boh dotýka. Raz za nami prišla mamička, ktorá povedala, že jej syn bol tiež nečakaný a dnes je dirigentom v Ríme. Teší nás, že aj ľudia sú takí otvorenejší.

V Cirkvi často riešime, že niekto nemôže mať deti, a všetci sa za takýto pár modlíme. Viem, že je to veľké utrpenie, keď niekto nemôže mať deti, a že je obrovský zázrak, keď ich potom má. Ale mala som pocit, že sme tu aj my, tí druhí, ktorým to s deťmi ide oveľa rýchlejšie, ako sme si predstavovali. A že treba otvoriť aj túto tému.

Pieseň máme nahratú aj v angličtine. Povedali sme si, že sa tak otvoríme aj svetu. Hoci na sledovanosti vidno, že slovenská verzia je oveľa populárnejšia ako anglická, ale stále si hovoríme, že aj keby to len jednej mamičke malo pomôcť, povzbudiť ju, tak to celé malo zmysel.

 

Ešte otázka na záver – si spokojná mamina? A čo ti takou pomáha byť?

V prvom rade mám veľmi dobrého manžela, ktorý mi naozaj veľa pomáha. Mám dobré detičky. Cítim, že ja som sa v materstve našla. Aj teraz sa napríklad starám švagrinej o chlapčeka, ktorý má šestnásť mesiacov. S mužom sa smejeme, že sa na nás tie deti lepia. Keď sa nám náhodou nepodarí, tak niekto potrebuje, aby sme mu postrážili. (smiech) Mne boli deti vždy blízke, chcela som aj ísť učiť do škôlky, no zatiaľ mám tú škôlku stále len doma. (úsmev)

Cítim sa spokojná, šťastná. Cítim, že Pán Boh napĺňa moje túžby.