Andrej a Zuzka Kmotorkovci: Najprv Božie kráľovstvo, potom všetko ostatné

V rámci Spoločenstva Piar v Prievidzi žili celý uplynulý školský rok témou o radikálnom nasledovaní. S Andrejom a Zuzkou Kmotorkovcami hovoríme o našej mesačne téme – radikálne srdce – i  o tom, ako oni žijú radikálnosť vo svojich životoch, manželstve či rodičovstve. A spoločné hľadáme návody na to, ako premieňať svoje vlažné srdce na radikálne.

Zuzka, aké srdce má Andrej?

Zuzka: Andrej je veľmi dobrým človekom, ľudia sa pri ňom cítia bezpečne a prijato – takí, akí sú. A takto sa pri ňom cítim aj ja. To ho definuje. Obdivujem na ňom aj mnohé vlastnosti, ktoré sama nemám: napríklad nebojácnosť zariskovať a ísť do nových vôd, preskúmavať nové miesta. Má nadhľad a zároveň pohľad do vecí, a to sa potom prejavuje všade.

Andrej, aké je Zuzkino srdce?

Andrej: Dnes žijeme v dobe influencerov a každý niekoho nasleduje. Zuzkino srdce nechce byť viditeľné alebo mať odmenu za svoju službu, je v skrytosti. V spoločenstve chce byť blízko tým, ktorí to potrebujú, pomôcť druhým, pozdvihnúť ich. Jej srdce je hlboko zrelé. A – neviem, či to definujem presne –je aj prorocké, vnímavé. V správnom období vie poukázať na podstatu či hĺbku, keď sa ja napríklad zameriavam na výkon. Má srdce hlboké, zrelé a rastúce k svätosti.

Sú to vlastnosti, ktoré vás na tom druhom zaujali, už keď ste sa spoznali?

Andrej: My sme spolužiaci od prvej triedy základnej školy. (úsmev) Boli sme spolu aj na strednej. Niekedy sme spolu sedeli v lavici, inokedy nie. Zuzka sa mi páčila, ale veľký zlom nastal, keď začali piaristi a sestra Timotea pripravovať duchovné obnovy, kde sme osobne spoznali Boha. Zmenilo nám to život a začali sme sa pozerať na veci inými očami – odvtedy sme sa začali priateliť.

Naše manželské motto je, že najdôležitejšie je Božie kráľovstvo a za ním je všetko ostatné. Vtedy som videl, že Zuzka to má rovnako.

Prečo je toto pre vás podstatné?

Andrej: Ak dáš Boha na prvé miesto, všetko ostatné funguje. Ak to neurobíš, tak ti všade vzniká chaos. Snažíme sa o túto prioritu a mám pocit, že ani v manželstve (sme manželmi deväť rokov), ani v rodine, ani vo firme či v spoločenstve sme nemali doteraz nejakú zásadnú krízu. Existujú, samozrejme, ťažšie veci, ale mám pocit, ak sú veci dobre nastavené, tak potom funguje aj ten zvyšok.

Po deviatich rokoch manželstva – vnímate, že ste jedno srdce?

Andrej: Myslím si, že prerastáme do jednoty, keď majú byť dve cesty jednou. Hľadáš s tým druhým spoločnú cestu, spoločné riešenia.

Zuzka: Vždy však ostávame aj sami sebou, nemáme úplne stratiť seba samých. Sú veci, v ktorých sa nemusíme zhodnúť, ale musíme nájsť spoločnú cestu. Pre mňa je dôležité, aby sme svoj život žili tak, aby sme nestrácali blízkosť. Spoločné srdce pre mňa znamená byť si blízkymi.

Je manželstvo niečím, čo sa u vás prehlbuje?

Zuzka: Manželstvo je ako duchovný život, spoznávanie Boha je bezodná studnica a vo vzťahu sa dá ísť vždy hlbšie, stále je tam priestor v ňom rásť a zveľaďovať ho.

Andrej: Určite sa máme radšej ako na začiatku – spoznávaš toho druhého v každej jeho oblasti. Zo začiatku je to príjemné, trochu naivné, potom spoznáš aj jeho slabosti, ale vždy môžete ísť viac do hĺbky.

PROCES MALÝCH KROKOV

Keď sa povie radikálne srdce, čo to pre vás evokuje?

Andrej: U mňa rozlišujem slová radikálny a zradikalizovaný. Je rozdiel žiť radikalitu a prejavovať fanatizmus. Niektorí slovo radikálnosť považujú za kontroverzné, lebo si pod radikálnymi učeníkmi predstavia rôznych fanatikov.

Počas roka, ako sme sa snažili uchopiť túto tému, som pochopil, že jedna časť v tom je moja snaha a druhá časť je vnútorná zmena, ktorú prináša Duch. Ani svätým sa nestaneš náhodou, že nič nerobíš a zrazu to príde. Zároveň to však nie je len o našej snahe – že sa budem denne roky modliť a zrazu to príde.

Je to proces malých krokov. Ja potrebujem prichádzať k Bohu, aby ma on premieňal. Pevná vôľa a vlastná snaha nevydrží dlhodobo.

Čo si si ešte uvedomil?

Andrej: Všimol som si, že som začal mnohé veci vo svojom duchovnom živote prehliadať a bol som z nich usvedčovaný, začali mi prekážať. Na niektoré som si zvykol a toleroval som ich. Nemyslím tým hriech, ale spôsob pozerania sa na veci, svoje vnútorné prežívanie. Boh mi začal ukazovať, že sa tu dá ísť hlbšie a robiť veci lepšie.

Zuzka: Slovo radikalita chápeme často negatívne, má však aj pozitívny význam. Veľakrát si radikálnosť spájame s výkonom – akoby tam ide len o to, čo urobíme my. Ak je to o výkonoch, je to pre mňa novodobé farizejstvo. Pre mňa je radikálnosť rozhodnutie otvoriť sa Bohu. Moja aktivita je, že sa otvorím Bohu a odovzdám sa mu a tým, že to urobím, dovolím, aby prenikol celý môj život. Boh dostáva priestor hovoriť do čohokoľvek v mojom živote. A táto vnútorná zmena sa začne prejavovať navonok.

Pre mňa radikálne srdce znamená, že konám tak, ako myslím, že som v integrite – rovnaká doma, v spoločenstve, v práci. Žijem na základe svojich hodnôt alebo toho, čo vyznávam.

Je ťažké žiť radikalitu?

Zuzka: Je to extrémne ťažké. Nasledovať Ježiša je extrémne náročné. Ak to chceme robiť iba z vlastných síl, prídeme na to, že to nedokážeme. V tomto začína pôsobiť jeho milosť, aby sme to zvládli. Potrebujem sa mu otvoriť a On nás premieňa a to potom môžeme prinášať do každodenného života.

Ako ste konkrétne túto radikalitu uchopili vo svojich životoch?

Andrej: Ja som napríklad začal riešiť to, že si z práce domov nenosím smartfón, ale starý tlačidlový mobil. Alebo sme začali v spoločenstve kontemplatívnu modlitbu, keď sa každý deň modlíš a stretávaš s Bohom, aj keď nič necítiš. A Božia mystika je tá, že on v tebe niečo robí a mení. Každý deň tomu venuješ dvadsať minút.

Zuzka: Vo mne rezonuje za posledný rok slovné spojenie „askéza srdca“. Znamená to, že sa vzdávam veci, ktoré mi bránia sa denne modliť. Duchovný život bez vzťahu s Bohom neexistuje – preto je pre mňa prvým krokom osobná modlitba. Každodenne.

Čo konkrétne si musela upratať, aby si získala čas na osobnú modlitbu?

Zuzka: Napríklad určiť si konkrétny čas modlitby. Nenechať to len na to, keď sa to podarí, pretože vždy budú povinnosti, ktorému tomu zabránia.

Andrej: U mňa to bola tiež zmena pohľadu. Keď bolo veľa práce, mal som modlitbu akoby za odmenu. Aby ma nič nevyrušovalo, nechával som ju až na záver, kým budem v pokoji. No uvedomil som si, som človek, čo si robí neustále zoznamy a to-do listy, že takýto stav nikdy nebude, že nemusím ísť do modlitby, až keď som super pripravený.

Zmena bola, že sme si napríklad urobili osobné duchovné cvičenia. Ak má niekto viac detí, je to ťažšie, my máme jedno. Zuzka išla k benediktínom, ja som strávil dve noci v dome na samote. Tam sme si vytvorili priestor bez rušiacich zariadení, a aj keď sa tam neudialo nič špeciálne, bol tam vytvorený priestor pre modlitbu a pre naše srdce.

Často sa stáva, že človek skĺzne k tomu, že chce zmeniť všetko naraz. Vy ste s tým nebojovali?

Andrej: Je dobré si tieto zmeny plánovať v malom, pretože človek by najradšej zmenil desať vecí naraz. Ak chceš, aby niečo nevydržalo, tak to rob z vlastnej sily. V mnohých manažérskych knihách som videl princíp – a podľa mňa je to aj duchovná pravda –, že keď potrebuješ zmeniť svoj návyk, tak zmeň prostredie. Ak nechceš pozerať televíziu, je lepšie ju doma nemať, lebo ťa to k tomu stiahne.

Ak máš hlavu plnú podnetov, vypni si notifikácie, hľadaj spôsob stíšenia, nájdi priestor, ako to urobiť. Musí to byť pre teba priorita, nevznikne to samo.

Zuzka: Nájsť si pár minút denne na modlitbu, ale byť v tom verný.

Andrej: Ja sa tiež snažím vytvoriť si v kalendári raz do týždňa priestor pre stretnutie s Bohom. Často mi do toho niečo príde, ale je to tam, je to nejaký konkrétny praktický krok.

POZNAŤ PRINCÍPY, DUCH PRINESIE KONKRÉTNY ŽIVOT

Čo by podľa vás povedal Ježiš na naše srdcia, keby sa medzi nami objavil?

Andrej: Ja sa obávam, či by nám nepovedal, že máme skôr zmysel pre svetské veci ako tie Božie. Myslím všeobecne, pretože dnešný svet ponúka toľko možností, že je problémom sa vôbec stíšiť. Ja som si napríklad od duchovných cvičení nastavil budíky vždy o 9.00, 12.00 a 15.00 – len aby mi pripomenuli, aby som nezabudol „žiť v Duchu“. Akoby sa nanovo počas dňa kalibrovať, urobiť si krátky reset.

Zuzka: Ja si netrúfam povedať, čo by zaznelo, ale viem, že Ježiš vie veľmi prekvapiť. Ak sa však moje srdce stretne s Ježišovým, sú tam prítomné vždy dva pohľady: aj konfrontácia, aj bezpodmienečná láska. Ak to mám povedať v biblickej reči, bolo by to zároveň aj vyčistenie chrámu, aj privítanie márnotratného syna.

Poďme sa rozprávať o tom, ako vy žijete radikalitu nielen osobne, ale aj vo svojom manželstve či rodine. Asi neexistuje nejaký návod, že 10 bodov, ktoré treba urobiť…

Andrej: Milujem 10 bodov. (smiech)
Každý sme jedinečný. Môžeš poznať princípy, ale Duch musí v tebe konkrétne otvoriť život, pretože inak to ostanú len pravidlá a zákon.

Zuzka: Je to individuálne, pretože niektorí manželia majú napríklad slúžiť viac a iní majú slúžiť menej.

Kde si má každý nájsť svoju odpoveď?

Andrej: V modlitbe. V duchovnom sprevádzaní. V spoločenstve. Títo ľudia ťa môžu usmerniť, potvrdiť, ale aj napomenúť, ak nejdeš dobre.

Sú vaše srdcia po Roku radikálneho nasledovania iné, širšie, radikálnejšie?

Zuzka: Pre mňa bol ten rok konfrontáciou zamyslieť sa, či naozaj idem naplno, na sto percent.

Andrej: Ja ešte odpoveď nepoznám, ale každý rok je procesom a cestou. Neviem, či sme radikálni, ale isto sme inde ako pred rokom. Určite sme o veciach veľa počúvali aj nad nimi premýšľali.

DAŤ ZAKÚSIŤ, AKÝ DOBRÝ JE BOH

V čom sa snažíte, aby bolo vaše srdce radikálne v manželstve a rodičovstve?

Andrej: Pre mňa to znamená to, že človek sa modlí a Boh mu hovorí do konkrétnych situácií. Lebo ako každý človek je iný, tak aj každé manželstvo či rodičovstvo je iné, jedinečné je aj každé dieťa. My sme teraz napríklad vnímali, že pri našej druháčke by sme mali byť viac prítomní a nezahlcovať tento čas inými aktivitami, nech by boli akokoľvek vznešené a hodnotné. Nie je jeden spôsob, ako vychovávať deti – každý má rád niečo iné, každému funguje niečo iné a Duch nám môže ukázať, na čo sa zamerať.

Boh k nám hovorí, a keď nám niečo povie, treba to urobiť. Ježiš používal slová zástupy a učeníci. Pre mňa radikalita znamená byť učeník, nie zástup. Za zástup dnes považujem gaučového kresťana – prídem, konzumujem, chodím do kostola, to však nestačí. Byť radikálny znamená, že môj život sa mení a transformuje.

Zuzka: Pre mňa to znamená, že v prvom rade – aj v manželstve, aj rodičovstve – chrániš blízkosť. U mňa blízkosť s manželom, blízkosť s dcérou. Toto spojenie sŕdc má byť pred všetkým ostatným. Pretože ako manželka viem spraviť „servis“ manželovi aj „servis“ dieťaťu – mohli by dostať všetko kvalitne, ale nebolo by tam srdce. Mať v tom srdce je najpodstatnejšia vec, všetko ostatné nasleduje neskôr.

Spomenuli si termín gaučoví kresťania, ktorý používa aj pápež František. Vy ste členovia aktívneho spoločenstva – vnímate však tento trend ostať „na gauči“ okolo seba?

Andrej: My pracujeme najmä s mladými a tam vidíme dva extrémy: prvý je uponáhľanosť a prepodnetovanosť. Druhý extrém je apatia.

My sa snažíme mladých priviesť k tomu, aby zažili Božiu lásku, lebo ak nezačneme pri tomto, všetko ostatné je zákon. Ak hovoríme o gaučových kresťanoch, zdá sa mi dôležité evanjelizovať ľudí, ktorí chodia do kostolov, a dať im zakúsiť, aký dobrý je Boh. Nielen aby o tom počuli, ale aby to vnímali.

Vás to neťahá nejaký čas stráviť na gauči?

Obaja: Absolútne nie. (smiech) My sme skôr na opačnej strane, že premýšľame, do čoho by sme sa už nemali zapájať, aj keď je to dobré dielo.

Snažíme sa dostať k nejakému návodu, ako na radikálne srdce, ale vychádza mi to tak, že odpoveď môžeš nájsť iba v modlitbe s Bohom a je jedinečná pre teba, ale aj pre obdobie, ktoré žiješ, lebo aj to sa môže zmeniť.

Andrej: Presne tak. Tam sa všetko začína, aj končí.

Vráťme sa k vašim srdciam. Po čom vaše srdcia teraz konkrétne túžia?

Andrej: Ja nemám takéto túžby. Ak by v našom živote ostalo všetko po starom, aj tak môžem povedať, že sme šťastní.

Zuzka: Každý človek má v sebe rôzne túžby – aj sebecké, aj duchovné, ale prechádzajú filtrom. Dávame ich prefiltrovať Bohu, či na nich skutočne záleží.

Andrej: Dám príklad. Mám jednu dcéru. Veľmi radi by sme mali druhé dieťa. Z medicínskeho hľadiska je aj táto dcéra zázrakom, čiže my sme v tomto pohľade za ňu vďační a šťastní, že ju máme. Neznamená to však, žeby som v modlitbe ďalšie dieťa nepodsúval Bohu, ale nie je to vec, v ktorej sme nespokojní. Túžim, aby Boh bol tým hlavným v našom živote, a on je ten, kto dáva. Niekedy ti je z toho smutno, niekedy si z toho nervózny, ale takto to chceme brať.

Čo sa ti zdá v tom ešte dôležité?

Andrej: Niekde som čítal, že keď si kúpiš nové drahé auto, tak ťa teší prvého polroka a potom si naň zvykneš. Nemáme preto takéto, ktoré by nás trápili. Ak je človek vďačný a spokojný, otvára mu to mnohé cesty. Myslím si, že v duchovnom živote je vďačnosť veľmi dôležitá a otvára požehnanie.

Ja som stratég, čiže keď si poviem, že ideme stavať dom, je to pre mňa nejaký časový úsek. To, čo ma však v poslednom čase potešilo, bola služba pre birmovancov, kde sme videli, ako sa ich Pán Boh dotkol, to ma veľmi potešilo, to sa spojilo s mojím vnútrom, že ja viem, aký je dobrý, a niekto iný to môže zažívať tiež.

Bežné veci ťa potešia, ale nenaplnia. Sú veci, ktoré sú zo sveta, ktoré ťa potešia a nie je zlé po nich túžiť, ale neočakávať, že ťa naplnia – tam sa veľmi necháš oklamať.

Zuzka: Ja spomeniem vec, po ktorej túžim a chcem ju mať raz na náhrobnom kameni. Slová: „Až raz vstanem zo sna, nasýtim sa pohľadom na teba…“ Boh je ten, kto nasýti naše túžby.

Foto: Tomáš Baršváry