Andrea Pilná: Ak je túžba slúžiť, ostatné už ide samo
Andrea Pilná sa už roky angažuje nielen vo svojej farnosti, ale tiež v celoslovenskom tábore určenom mladým ľuďom s Downovým syndrómom. So svojím tímom tak vytvára priestor, kde môžu títo mladí zažiť radosť z úspechu a nadviazať nové priateľstvá.
Aká bola tvoja pedagogická cesta? Prečo práve špeciálna pedagogika?
Odmalička som chcela byť učiteľka. K špeciálnej pedagogike som sa dostala práve cez tábor pre mládež s Downovým syndrómom, na ktorý ma priviedla moja zvedavosť. Pamätám si, ako som sa s malou dušičkou spýtala organizátorky tábora, či by som aj ja niekedy mohla prísť pomáhať, a ona povedala áno! Mala som asi 15 rokov a bol to pre mňa taký silný zážitok, že sa vo mne prebudila túžba venovať sa deťom s postihnutím.
Čím si ťa tak získali?
Svojou radosťou, úprimnosťou, vďačnosťou a láskou, ktorá z nich ide a z ktorej stále čerpám. Veľmi citlivo vnímajú to, čo človek prežíva, že pri nich prosto nevieš zakryť, že si smutná alebo tak. A ani oni svoje emócie nehrajú. Keď sú šťastní, tak sa tešia, a keď ich niečo trápi alebo nahnevá, tak to tiež dajú najavo tak, ako to cítia.
Ako sa ti podarilo svoju túžbu naplniť?
Po strednej škole som sa prihlásila na externé štúdium špeciálnej pedagogiky, pracovala som v jasliach, potom chvíľu so žiakmi s poruchami autistického spektra a neskôr v základnej škole ako asistentka pre žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Teraz pracujem už piaty rok v špeciálnej základnej škole pre žiakov s mentálnym postihnutím a žiakov s poruchami autistického spektra.
Povedz nám viac o tábore, ktorý organizujete a ktorý ťa inšpiroval pri voľbe životného povolania.
Tento tábor sa začal túžbou spraviť niečo pre týchto mladých bez prítomnosti rodičov. Úmysel bol, aby si to užili a zároveň aby aj rodičia mali aspoň trochu času pre seba. Ja som tu začala ako animátorka a neskôr som v tomto tábore pre mládež s Downovým syndrómom od 15 do 30 rokov prebrala úlohu vedúcej tábora. V tejto funkcii som dodnes.
Čo na takom tábore zažívate?
Každý rok spolu s mladými tvoríme týždeň plný zážitkov a radosti, pretože vnímame dôležitosť tohto tábora pre rodiny s deťmi s Downovým syndrómom. Pre niektorých je to jediná príležitosť v roku ísť na nejaký tábor, kde nie je potrebná účasť rodiča. Každý tábor má nejakú tému, napríklad Hollywood, Týždeň v múzeu, Slovenská dedina alebo rôzne iné témy. Tento rok pripravujeme Cestu po Európe. Tábor je taký obľúbený, že je obsadený hodinu po zverejnení prihlášky na internete. S animátormi máme z toho veľkú radosť, pretože je to pre nás spätná väzba, že to, čo robíme, sa im páči.
To znie výborne a veľmi tvorivo! Aké aktivity ste napríklad mali počas ročníka v Hollywoode?
Na začiatku je dôležité povedať, že ma vždy neskutočne baví, ako sa animátori vžijú do témy tábora, a bolo to tak aj pri tejto téme. Vyrobili sme veľký nápis „Hollywood“, s ktorým sa mohli mladí fotiť, a mali sme rôzne divadelné dielničky na rôzne témy. Jedna skupinka skladala pieseň o tábore, iná si mohli skúsiť zahrať rozprávku ako komédiu alebo drámu. Nechýbala ani talentová šou, pri ktorej porota odovzdala každému z účastníkov sošku Oscara za skvelý výkon počas celého tábora. Vždy sa snažíme vymyslieť niečo kreatívne, čo našich mladých nadchne.
Je to náročné?
Najnáročnejšia je asi organizácia okolo od prihlášok cez riešenie programu a podobne. Keď toto všetko prejde, nastáva tá pekná časť – samotný týždeň v tábore. Áno, aj tam sú, samozrejme, niekedy náročné chvíle, ale v konečnom dôsledku je to vždy týždeň plný smiechu a radosti..
Aké kritériá máš na animátorov? Máš nejaký kľúč, podľa ktorého vyberáš tých správnych ľudí?
Hlavným kritériom je túžba chcieť to s nami zažiť a byť ochotný spraviť týmto mladým pekný týždeň. Za tie roky sa na týchto táboroch vystriedalo niekoľko desiatok animátorov, či to boli špeciálni pedagógovia, psychológovia, učiteľky v materskej či základnej škole, zdravotníci alebo len mladí, ktorým sa tento tábor z nášho rozprávania páčil a chceli prispieť do tohto diela.
Veľakrát sa mi stalo, že niektorí z animátorov, ktorí šli prvýkrát, mi vraveli: „Aďa, ja mám stres, ja neviem, či to dám.“ V závere však boli nadšení, že sa nemali vôbec čoho báť, a bolo to skvelé.
Stalo sa niekedy, že v tíme chýbali ľudia?
Keď sa stane, že nemáme dostatok animátorov, hľadáme nových. Väčšinou osobne oslovujeme ľudí z nášho okolia, ale už sa mi niekoľkokrát stalo, že niekto len videl fotky alebo plagát a sám mi napísal, či by mohol byť animátorom. Preto – ako som povedala na začiatku – naším hlavným kritériom je túžba a ostatné už ide samo. Pekné na tomto celom je, že tí mladí to robia bez nároku na finančné ohodnotenie, a tým pádom je z toho cítiť ich veľké srdce, ktoré túži dávať ďalej.
Je krásne počuť, že sa miesta v tábore tak rýchlo míňajú. Presne ako vravíš, je to veľmi pekná spätná väzba.
Najkrajšia spätná väzba je, keď sa v auguste skončí tábor a oni mi už v septembri píšu, kedy bude ďalší. (úsmev) Aj z rozhovorov s rodičmi vidím, že oni z toho tábora dokážu žiť celý rok, nájdu si tam nových kamarátov a vždy sa na seba tešia, keď sa stretnú aj na nejakej inej akcii.
V rámci tábora máme aj táborovú poštu a tam si vždy nájdeme nejaké pekne správy. Veľmi sa mi páči ich autentickosť v emóciách, že sa dokážu tešiť z maličkosti a zároveň sú za ne veľmi vďační.
Máš obľúbeného svätca, ktorého pozývaš do tejto svojej služby ako pomocníka?
veľmi dôverujem Panne Márii a zverujem jej všetkých mladých a animátorov, aby nás ochraňovala a sprevádzala. Predsa len – je to obrovská zodpovednosť. A musím povedať, že v tomto je Panna Mária skvelá, pretože vždy tábor dopadne veľmi dobre.
Foto: archív respondentky