Andrea Mikolášiková: Starať sa o svoje potreby znamená dávať druhým zo seba to najlepšie a nie to posledné

Lákal ju život v kontemplatívnom kláštore, naplnenie však našla ako manželka a mama piatich detí. Teologička Andrea Mikolášiková sa s nami podelila o svoju cestu k manželstvu, ale aj o to, ako „dosadala“ do úlohy matky. Rozprávali sme sa aj o tom, ako nájsť správny balans medzi službou druhým a starostlivosťou o seba, a o tom, aký vplyv má život v rodine na náš duchovný život.

Rozmýšľala si o živote v kontemplatívnom kláštore, rozhodla si sa však pre manželstvo… Kedy sa to zmenilo?

Mala som vážny vzťah, dokonca sa schyľovalo k zásnubám. Začala som však pociťovať túžbu po zasvätenom živote. Bola taká intenzívna, že som sa rozhodla rozísť. Lákal ma kontemplatívny spôsob života a asi tri roky som sa snažila rozlíšiť, kam ma Boh volá. Navštevovala som rôzne kontemplatívne rády a najviac ma to ťahalo ku klariskám. Stále som však v sebe neprežívala pokoj. Všetko sa ešte viac skomplikovalo, keď som sa zaľúbila.

To znie ako celkom vážna komplikácia…

To áno. Mojou najhlbšou túžbou bolo patriť celá Bohu a v tom čase som to prežívala tak, že túto túžbu môžem naplniť iba v zasvätenom živote. Bol to pre mňa veľmi náročný čas. Začali sme spolu chodiť, aj keď som v sebe stále nemala vyriešenú otázku povolania.

Čo ti pomohlo rozhodnúť sa?

Po ôsmich mesiacoch vo vzťahu som na duchovných cvičeniach rozjímala nad staťou, kde Ježiš spí v loďke počas búrky na mori. Predstavovala som si, že som v loďke s ním, viniem sa k nemu vo svojom trápení. A zrazu sa Ježišova tvár zmenila na tvár môjho priateľa. A v tej chvíli som pochopila, že sa môžem vydať a zároveň patriť celá Bohu. Bol to pre mňa taký silný moment, že odvtedy som nikdy nepochybovala, či som sa rozhodla správne.

Takže si sa rozhodla patriť celá Bohu v manželstve?

Áno, neskôr sa mi moja osobná skúsenosť potvrdila počas štúdia teológie. Podľa učenia Cirkvi je každý človek povolaný patriť úplne Bohu. V zasvätenom živote je to priamo – nesprostredkovane. A v manželstve sme povolaní patriť výlučne Bohu, ale sprostredkovane – prostredníctvom svojho manželského partnera. Ján Pavol II. povedal, že v manželstve má Ježiš tvár manželského partnera.

Musela si sa vzdať svojej túžby po kontemplatívnom živote?

Zaujímavé je, že v čase, keď som rozlišovala svoje povolanie, som ešte nevedela o tom, že aj v manželstve môžeme žiť kontemplatívne. Medzičasom prišla na Slovensko modlitba súhlasu a začalo sa viac hovoriť o tom, že aj laici sú povolaní ku kontemplatívnej modlitbe. Toto je moja životná skúsenosť, Boh ma často nechá prejsť časť cesty v tme a neistote a potom mi spätne dá nadhľad a pomôže mi pochopiť, čo sa udialo.

ČAS BYŤ MAMOU

Pre dobro rodiny si odmietla lákavú ponuku – študovať doktorát na univerzite v Belgicku. Ako sa dnes pozeráš na toto rozhodnutie?

Bola som vtedy už čerstvo vydatá a napriek podpore svojhomanžela som cítila, že nechcem, aby sme žili ďaleko od seba a len sa navštevovali. Nebolo možné, aby sme išli do Belgicka spolu. Pustiť túto možnosť bolo pre mňa ťažké, aj som si poplakala.

Ale onedlho som zistila, že môžem robiť postgraduálne štúdium na Medzinárodnom teologickom inštitúte v Trumau. Je to kúsok od Viedne a je bežné, že tam študujú aj študenti, ktorí už majú svoje rodiny. Je to veľmi prorodinné prostredie. Manžel odtiaľ mohol dochádzať do Bratislavy do práce. Vybrala som si špecializáciu teológia manželstva a rodiny a zdalo sa mi to veľmi praktické, keďže sama som žila v manželstve.

Sľubnú akademickú kariéru si vymenila za výchovu detí. Ako si prežívala toto obdobie?

Postgraduálne štúdium som končila s dvojročným synom a dcérkou v brušku. Začala som príležitostne viesť textové semináre v Kolégiu Antona Neuwirtha, no nefungovalo to dobre. Manžel bol pracovne vyťažený, moja mama ešte pracovala a mne chýbala podpora, bez ktorej som nemohla dostatočný pokoj a čas venovať akademickej práci.

Bola to veľká zmena?

Veru, bola. Kým neprišli deti, bola som zvyknutá mať svoj priestor ticha a samoty. Tento štandard som vymenila za šestnásťhodinové šichty s rastúcim počtom detí. Samotu a ticho ste u nás nenašli. Nebolo to pre mňa ľahké, ale prežívala som to s vnútorným súhlasom. Ale nie zriedka aj s vnútorným odporom. (smiech) V angličtine je krásna veta, ktorá znie „know your season“. Po slovensky by sme mohli povedať, buď si vedomá toho, v akom životnom období sa nachádzaš. Bola som si vedomá toho, že teraz je obdobie, keď je čas byť mamou, preto som veľmi silno prežívala vnútorný súhlas aj s tým, čo sa mi zdalo náročné. Dnes už vidím ovocie, ktoré toto obdobie prinieslo, vo svojich deťoch, z ktorých mám veľkú radosť.

Často hovoríš, že si musela do úlohy matky dosadať. Čo ti pomohlo?

Určite vedomie toho, že teraz je najvhodnejší čas na to, aby som bola matkou – duševne, duchovne aj z biologického hľadiska. Materstvo vnímam ako silný nástroj očisťovania a pretvárania. Je to, ako keď sa zlato čistí v ohnivej peci alebo keď sa hlina mení v hrnčiarových rukách. Niečo podobné som prežívala, mala som pocit, že mäknem svojimi vlastnými slzami a stávam sa tvárnejšou vždy, keď opakovane hovorím Bohu svoje áno.

Hovoríš Bohu svoje áno. Ako si to môžeme predstaviť?

Je to súhlas s tým, že môj život môže vyzerať aj tak, ako vyzerá. Ja sama môžem vyzerať tak, ako vyzerám. Aj napriek tomu, že by som chcela, aby veci boli ináč, aby som cítila niečo iné. Taká, aká práve som, tam, kde sa práve nachádzam, môžem Bohu povedať, že súhlasím. Po rokoch som zistila, že tento súhlas je základom kontemplatívnej modlitby súhlasu, ktorá je v takejto forme prístupná aj zaneprázdneným rodičom.

V čom môže byť takáto modlitba osožná?

Môže nám pomôcť prijať to, že všetko nemusí byť tak, ako by sme chceli. Aj keď je možno niečo nedokonalé, pokrčené, tak hlboko v sebe môžeme zažiť spokojnosť so svojím životom. Pocit, že sme na správnom mieste. Je to, ako keď si predstavíte more. Na povrchu je búrka, veľké vlny, no v hĺbke je ticho a pokoj.

Čo je pre teba búrkou?

Nutnosť obsiahnuť všetko, čo zahŕňa rodinný život. Od zabezpečovania prevádzky kuchyne cez starostlivosť o bielizeň, veci, školy, krúžky, komunikácia, logistika… A v tom všetkom budovať vzťah s Bohom, manželom a obsiahnuť každé jedno dieťa, jeho potreby, emócie, povahu, vnímať, ako potrebuje podporiť práve to konkrétne dieťa. Je to veľký kolos, ktorý treba nielen poňať, ale aj dôstojne ustáť. Som veľmi vďačná za to, že na to nie som sama. Dôležitú úlohu má, samozrejme, manžel a veľkým darom je pre mňa moja mama, ktorá je už na dôchodku a veľmi mi pomáha.

Čo ak manželia, naopak, bojujú s neplodnosťou a pocitom prázdneho hniezda? Ako sa dá vyrovnať s bolesťou z toho, že nemôžu mať biologické dieťa?

Viem na základe skúseností priateliek, že bolesť prameniaca z toho, že vytúžené dieťatko neprichádza a možno ani nikdy nepríde, je obrovská. Túžba po dieťati je veľmi prirodzená a silná, obzvlášť u žien. O to vzácnejšie je vidieť, keď sa takáto žena vnútorne „prerodí“ k duchovnému materstvu. Bolesť zostáva, no stáva sa nesmierne duchovne plodnou. Poznám takéto ženy a páry a veľmi obdivujem, koľko lásky a starostlivosti dokážu dať do služby druhým.

Ako sa dá vyrovnať s tým, že Boh dá niektorým veľa detí a iným žiadne?

Ako sa dá vyrovnať s tým, že niekto nájde manžela a iný zostane sám? Že niekto má šťastné manželstvo a iný sa nesmierne trápi? Že v našej krajine je mier a za hranicami je vojna? Sama si kladiem tieto otázky. Rôzni ľudia zjavne začínajú v živote na odlišnej štartovacej čiare, čelia iným výzvam, nesú iné bremená. A predsa sme každý povolaný zjednocovať sa s Bohom, rásť vo svätosti práve tam, kde sme, a práve uprostred tých výziev i bolestí, ktoré prežívame…

POTREBUJEME MAŤ REÁLNE OČAKÁVANIA

Na čo by manželia nemali zabúdať?

Priorizovať svoj vzťah pred akýmkoľvek iným ľudským vzťahom. Láska medzi manželmi vytvára láskyplné a bezpečné prostredie aj pre deti. Preto je potrebné vyživovať partnerský vzťah, nestratiť ho pod tlakom rodičovských a živiteľských povinností. Tiež je veľmi dôležité nastaviť si zdravý vzťah s rodičmi a so svokrovcami. Nezdravý vzťah s vlastnými rodičmi, neschopnosť odpútať sa od nich je veľmi častou príčinou ťažkostí vo vzťahu.

Prečo sa v dnešných časoch rozpadá tak veľa manželstiev?

Nedávno som počúvala prednášku nemeckej teologičky Anny Schonhutte, ktorá na Ženskej katolíckej konferencii hovorila o tom, ako málo vonkajších stabilizátorov manželstva dnes máme. Na rozdiel od minulosti manželia už od seba nie sú ekonomicky závislí, rozvod je normalizovaný, takže už neexistuje ani spoločenský tlak na to, aby partneri ostali spolu. Samozrejme, nemožnosť rozvodu mala tak v minulosti, ako aj dnes aj negatívne dôsledky, keď zostávali ženy aj v manželstvách, v ktorých bolo prítomné fyzické násilie.

Máme málo vonkajších stabilizátorov a zároveň väčšie očakávania od vzťahu – chceme, aby bol väčšinu času hlboko naplňujúci, harmonický, aby nás robil šťastnými. Anna Schonhutte však správne hovorí, že manželský vzťah má hodnotu vtedy, keď je pre nás výzvou a núti nás na sebe pracovať.

Znamená to, že potrebujeme mať reálne očakávania?

Reálne očakávania, ale aj pochopenie toho, čo manželstvo je a akými fázami prechádza. Manželstvo rovnako ako komunita prechádza štyrmi fázami – pseudokomunity, chaosu, ťažkými obdobiami vyprázdňovania, keď manželia púšťajú mnohé očakávania, až kým nedospejú k pravej komunite – hlbokej harmónii a jednote. Táto harmónia je však len dočasná a všetky fázy sa cyklicky opakujú. Ak ten cyklus prerušíme rozchodom, prídeme o možnosť zažiť jednotu.

Mnohí manželia, bohužiaľ, neprejdú ani jedným cyklom a pri prvých ťažkých obdobiach sa rozvádzajú. Ak však poznáme dynamiku fáz komunity, dokážeme jednotlivé fázy rýchlejšie prekonať a uvedomujeme si ich dočasnosť. Nápomocné sú zručnosti, ktoré možno získať na seminároch tvorby spoločenstva. Ide o metodiku, ktorú vytvoril americký psychoterapeut a psychiater Dr. Scott Peck a na Slovensko ju pravidelne prináša jeho žiak Edward Groody.

Bohužiaľ, mnohí manželia nikdy nepočuli, že manželstvo cyklicky prechádza aj ťažkými fázami…

Dúfam, že v rámci predmanželskej prípravy sa hovorí aj o tom.  Myslím, že kresťanská formácia je výborná v tom, že nás učí, že láska nie je o emóciách, ale o rozhodnutí. Je však iné o krízach počuť a iné je ich zažívať na vlastnej koži, preto je dôležité, aby manželia v čase, keď prechádzajú ťažkým obdobím, našli podporu.

Ako by mala vyzerať taká podpora?

Myslím, že mnoho manželov potrebuje individuálne sprevádzanie – obzvlášť keď prechádzajú ťažkým obdobím. Nie je však ľahké nájsť ľudí, ktorí by mali čas a priestor individuálne sprevádzať také množstvo ľudí, ktoré sprevádzanie potrebuje. Preto by bolo dobré, keby sa etablovala aj takáto forma práce s rodinami – niečo, ako je kresťanský manželský mentoring, ktorý by odovzdával kresťanské učenie o manželstve, ale aj podporu a rady, keďže manželia často potrebujú počuť radu od niekoho zvonka. Takýto mentoring sa spontánne deje medzi niektorými rodinami, ale bolo by dobré, ak by sa zastrešili aj rodiny, ktoré sa vo svojom okolí nemajú na koho obrátiť. Myslím, že najbližšie k takejto forme podpory je program ASAP, ktorý ponúka Family Garden.

Ale v zásade sa veľmi teším z toho, že na Slovensku máme veľmi peknú a funkčnú pastoráciu, máme duchovné centrá, ako je Rodinkovo alebo Sigord, máme rastúci počet kresťanských koučov. Tiež u nás rastie povedomie o potrebe vyhľadať psychologickú, prípadne psychiatrickú pomoc.

Rodiny v mestách majú však nepochybne viac možností…

Áno, preto je veľmi dôležité, aby fungoval farský život aj v malých dedinách – rodiny sa potrebujú cítiť prijaté a vítané v kostole, aj keď majú aktuálne malé deti. Je dôležité, aby mali priestor, kde sa môžu angažovať. Ideálne je, keď kňaz a laici sú pre seba navzájom oporou.

DAŤ DRUHÝM TO NAJLEPŠIE ZO SEBA

Je dôležité, aby sa rodiny angažovali – otvárali sa pre druhých?

Podľa učenia Cirkvi je sviatosť manželstva rovnako ako sviatosť kňazstva služobnou sviatosťou. To znamená, že v jadre sviatostného manželstva je povolanie otvárať sa pre druhých. Nezostať uzavretý. Nie vždy je to jednoduché, treba hľadať spôsoby služby. Môže to byť pomoc vo farnosti, v spoločenstve alebo pozvanie na obed osamelého človeka, postráženie detí kamarátke… Tých možností je veľa.

Hovoríme o službe druhým. Je dôležité myslieť aj na seba a svoje potreby?

Veľmi sa mi páči myšlienka, že starať sa o svoje potreby znamená dávať druhým zo seba to najlepšie a nie to posledné. Ak chceme byť oporou pre druhých, musíme najprv my sami pevne stáť. V lietadle si má dospelý nasadiť kyslíkovú masku ako prvý a až potom dieťaťu. Ak chceme, aby bola naša služba radostná a pre druhých príťažlivá, musíme vládať dať to najlepšie zo seba.

Aká je teda úloha starostlivosti o seba?

Jej cieľom by mala byť schopnosť sebadarovania. Dôležité je však dodať, že starostlivosť nemá byť iba spirituálna. Ale na všetkých rovinách – duchovná, duševná, ale aj telesná. Jedna sestra klariska, ktorá ma nejaký čas duchovne sprevádzala, mi hovorila, že v čase, keď ju duchovne sprevádzal Silvester Krčméry, tak sa jej vždy pýtal, či dosť spávala. Mal medicínske vzdelanie a pri duchovnom rozhovore považoval za dôležité zistiť takú bazálnu vec, ako je spánok. Zdá sa mi to veľmi pekné.

Takže nás môže ovplyvniť aj nedostatok spánku?

Tento druh slabosti zažívame v rodinách často. Chvíle, keď hrešíme nie z vôle, ale zo slabosti – z nedostatku síl. Starostlivosť o seba však môže na druhej strane jednoducho skĺznuť do zamerania sa iba na seba. Ak celé dni iba kontrolujeme počet krokov,  tepové frekvencie, kalorický príjem, kvalitu spánku… a naša zlepšujúca sa kondícia nemá viesť k niečomu viac ako len k dobrému pocitu, tak to nestačí. Správna starostlivosť o seba musí ústiť do sebadarovania.

Ako môžeme nájsť správny balans medzi starostlivosťou o seba a starostlivosťou o druhých?

Potrebujeme mať dobrý kontrolný systém. Moja skúsenosť je taká, že pomáha rozhovor s niekým externým – spovedníkom, duchovným sprievodcom, koučom, psychológom alebo priateľom. Môže byť nápomocné, keď sa s niekým delíme o svoje prežívanie a dovolíme mu dať nám spätnú väzbu. Pohľad zvonka nám môže pomôcť zistiť, ak máme posunuté hranice.

Často preberáme vzorce správania od našich rodičov. Muži môžu mať napríklad navnímaného otca, ktorý bol v práci od svitu do mrku. Preto to považujú za správne. Ženy môžu mať predstavu, že byť mamou znamená zabudnúť na seba a obetovať sa pre druhých až do úplného sebazničenia. V takýchto situáciách je dobré mať niekoho, kto sa na náš problém dokáže pozrieť zhora a vie nám dať spätnú väzbu.

Ako vplýva život v rodine na náš duchovný život?

Ján Pavol II. povedal, že rodina je prvou školou lásky. Rodina je ideálnym miestom pre rast v čnostiach. Rastieme v trpezlivosti, láskavosti, obetavosti, miernosti, štedrosti… Rodina nám dáva prirodzené výzvy a podnety na rast a vychádzanie zo svojej komfortnej zóny.

Cirkev zároveň učí, že vo sviatostnom manželstve je prítomný Kristus a každé malé gesto lásky je aktualizáciou tejto sviatosti. To znamená, že každé urobenie kávy, pohladenie, pomoc s deťmi… je aktualizovaním sviatosti manželstva, aj keď to nemusíme vnímať. Duchovný život nie je vždy postrehnuteľný naším rozumom alebo emóciami, ale je veľmi reálny.

Snímky: Slovo+ / Tomáš Baršváry