Andrea Mikolášiková: Mnohé kresťanské spoločenstvá lavírujú medzi psedokomunitou a chaosom. Nemusí to tak ostať

„Kresťania sa zvyknú zdvorilo usmievať, i keď v nich burácajú ťažké témy,“ hovorí Andrea Mikolášiková, facilitátorka seminárov Community Building. Rozprávali sme sa s ňou o tom, prečo sa niekedy kresťanské spoločenstvá rozpadávajú alebo trápia na plytčine, hoci túžia ísť vo vzťahoch do hĺbky, i o tom, ako z toho von/ako na tú hĺbku zatiahnuť.

Žijeme v rôznych spoločenstvách a nie vždy je to ľahké. Prečo je život v spoločenstve náročný?

Sú asi rôzne uhly pohľadu, z ktorých sa dá na túto tému pozrieť. Keď si zvolím uhol pohľadu, ktorým sa na tému vzťahov pozeral autor metodiky tvorby spoločenstva, americký psychiater a psychoterapeut Dr. Scott Peck, odpoveď sa potom skrýva v osobných prekážkach, ktoré má každý človek.

Čo si pod osobnými prekážkami môžeme predstaviť?

Každý človek ich má iné, no tie základné sú očakávania a predstavy o tom, akí by druhí mali byť, ďalej predsudky, potreba kontroly, potreba obracať, uzdravovať či naprávať druhých.

Ako sa tieto prekážky prejavujú vo vzťahoch?

V ich jadre je neochota prijať druhého takého, aký je a „dovoliť mu“, aby takým zostal. To, samozrejme, nevylučuje potrebné formačné vplyvy. My však veľmi dobre cítime, či sme v jadre prijatí a pozývaní rásť alebo čelíme tlaku na to, že sa máme zmeniť, aby sme boli v poriadku.

Je v každom človeku túžba po spoločenstve?

Rozhodne áno. Dokonca aj ľudia, korí si myslia, že nie, ju majú obvykle len potlačenú v dôsledku zranení, ktoré zažili.

Skúsme si vysvetliť pojem komunita.

V bežnom živote nazývame slovom komunita rôzne skupiny ľudí – od susedskej komunity cez rôzne záujmové skupiny, ako napríklad permakultúrna komunita, až po spoločenstvá ľudí, ktorí zdieľajú svoj život, ako napríklad rehoľná komunita. V chápaní Community Building je komunita skúsenosť hlbokého prepojenia, neobvyklého bezpečia a výnimočného rešpektu. Toto je aj skúsenosť, ktorú často zažívajú účastníci našich seminárov. Vďaka nej dokážu prechádzať periodicky náročnými obdobiami, fázami chaosu, nepochopenia, no dáva nádej, že toto náročné obdobie nie je konečná.

Je rozdiel medzi spoločenstvom a komunitou?

Myslím, že etymologicky je to to isté.

Môžeme považovať spoločenstvá, v ktorých žijeme, za komunitu?

Pokiaľ v nich členovia zažívajú výnimočný rešpekt, blízkosť a bezpečie, potom áno. Som presvedčená, že mnohé spoločenstvá – rodiny, kresťanské laické či rehoľné spoločenstvá takými sú. Zároveň existujú mnohé spoločenstvá, ktoré lavírujú medzi stavom pseudokomunity a chaosu. Považujem potrebné povedať, že každá fáza spoločenstva je dôležitá a má svoj pozitívny význam. Toxickou sa stáva, keď v nej spoločenstvo uviazne a nedokáže ísť ďalej. Keď je spoločenstvo dlhodobo zaseknuté v takomto stave, môže to viesť k jeho rozpadu.

DAR ZRANITEĽNOSTI

Čo najviac pomáha pri budovaní komunity?

Zaujímavé je, že často si myslíme, že to najhodnotnejšie, čo môžeme ponúknuť, je naša rada alebo verbálne povzbudenie. Vidíme to často na našich tréningoch. Máme jedno cvičenie, pri ktorom sú účastníci rozdelení do dvojíc. Úlohou jedného je 7 minút hovoriť o výzve, ktorej aktuálne čelí vo svojom živote. Úlohou druhého je počúvať a len počúvať. Žiadna otázka, žiadna rada. Nič. Len načúvanie. Účastníci často popisujú toto cvičenie ako veľmi silné.

Aké pocity mávajú účastníci počas tohto cvičenia?

Uvedomujú si pri ňom liečivú silu, ktorá sa skrýva v tom, keď nás niekto len počúva, bez vlastnej agendy a radenia. Na druhej strane tí, ktorí počúvajú, často hovoria, aké je to ťažké, ako radi by niečo povedali, spýtali sa. Sami si však zreflektujú, že za ich otázkou je niekedy – samozrejme, že nie vždy – len zvedavosť a za ich túžbou poradiť snaha utlmiť vlastnú bolesť – akoby tým, že druhého povzbudíme, vlastne povzbudíme sami seba. Nie vždy je to však pre druhého užitočné.

Určite sú však aj situácie, kedy sú otázky, prípadne aj rady na mieste. Ako ich môžeme rozoznať?

Áno, presne. Hlboké, tiché a pozorné načúvanie je namieste, keď chceme ísť s človekom vo vzťahu hlbšie. Radu napríklad nemusíme dávať automaticky, ale môžeme ju ponúknuť, napríklad slovami: „Mám podobnú skúsenosť, môžem ti poradiť?“ A necháme na druhého, aby povedal áno alebo nie. Otázky majú tiež miesto v bežnej konverzácii.

Je teda tiché načúvanie to, čo najviac pomáha pri budovaní komunity?

Je to jedna z najdôležitejších vecí. Keby som však mala povedať jednu, potom by to bol dar zraniteľnosti. Naša vlastná zraniteľnosť je to najvzácnejšie, čo môžeme komunite dať. Samozrejme, nie je to ľahké a nie vždy je tento dar prijatý s náležitou úctou. Ale teda odpoveď na tvoju otázku je – dar zraniteľnosti.

Dar zraniteľnosti? Čo si pod tým môžeme predstaviť?

Je to ochota nechať sa vidieť takí, akí sme v skutočnosti. V nahote nášho bytia. V našej sile, aj krehkosti. V radosti aj bolesti. Obvykle sa v našich vzťahoch chránime pred zraneniami rôznymi maskami, v niektorých vzťahoch až obrannými valmi. Toto je jedným z poslaní seminárov Community Building – dokázať sa odzbrojiť, ísť do zraniteľnosti.

Je to bezpečné?

Určite nie vždy a v každom vzťahu. Je však dobré vedieť o svojich obranných vrstvách a mať zručnosť odložiť ich aspoň v tých vzťahoch, kde to bezpečné je alebo by mohlo byť – teda v rodine, v rehoľnej komunite, v kresťanskom spoločenstve… Byť videní a prijatí takí, akí v dreni nášho bytia sme – to je napokon to, po čom tak bytostne túžime.

UČIŤ SA ŽIŤ V SPOLOČENSTVE

Potrebujeme nejaké špeciálne zručnosti na to, aby sme mohli žiť v spoločenstve? Môžeme sa tieto zručnosti naučiť?

Áno a áno (úsmev). Na život v komunite potrebujeme určité sociálne zručnosti a týmto sa potrebujeme naučiť. Niekto má to šťastie, že sa ich naučí vo svojej rodine. Kto to šťastie nemá, ešte stále sa ich môže učiť počas života prostredníctvom bežných interakcií, pozorovaním iných ľudí, formáciou, ale aj cez rôzne tréningy.

Napríklad nášmu manželstvu veľmi pomohlo, že manžel absolvoval rôzne komunikačné tréningy v rámci svojej práce. To, čo sa naučil, priniesol prirodzene do komunikácie v našom vzťahu a ja som sa naučila veľmi veľa od neho. Dnes sa učím veľa práve cez Community Building a ešte stále nie som v cieli (smiech).

Si facilitátorka na seminároch Community building, kde sa získavajú tieto zručnosti. Ako si sa dostala na svoj prvý seminár?

Odporučil mi ho môj spovedník, ktorý tieto semináre tiež robí.

Čo ťa na Seminári najviac oslovilo?

Na svoj prvý seminár som šla s túžbou rozpustiť nastavenie, s ktorým som dovtedy žila a ktoré mi hovorilo, že musím byť silná, že svoje negatívne emócie musím zvládnuť sama. Na moje veľké prekvapenie vo mne bola táto téma živá od úvodných chvíľ seminára a v jeho priebehu som naozaj zažila silný uzdravujúci moment, keď som dokázala v skupine prejaviť svoj smútok, dokázala som plakať a nechať sa v tomto stave objať a podporiť. Reálne som zažila, že tento môj blok sa tam zosypal, ako keď sa zrúti stena. Nastavenie byť silná naďalej mám, ale sú vzťahy, v ktorých už dokážem prejaviť aj svoju slabosť. Je to pre mňa veľmi oslobodzujúce.

Zmenil seminár tvoj pohľad na seba?

Každý seminár, ktorého sa zúčastním, či už ako účastníčka alebo ako facilitátorka, ma privádza k hlbšiemu sebapoznaniu.

Pomohol ti seminár aj v manželstve? V rodičovstve?

Áno, prvým miestom, kde mi Community Building pomáha, je moja vlastná rodina.

Akým spôsobom?

Prvým momentom bolo uvedomenie hneď po prečítaní knihy Scotta Pecka V jiném rytmu, že v našom 15-ročnom manželstve sme si už prešli všetkými štyrmi fázami komunity, ktoré Dr. Peck popisuje. Sú to pseudokomunita, chaos, prázdnota a skutočná komunita. Spätne som si uvedomila, čo bolo v našom manželstve tou fázou chaosu, čo bolo tou fázou „vyprázdňovania“, teda púšťania prekážok, ktoré nám stáli v ceste… a napokon momenty hlbokej jednoty a prepojenia.

Druhým dôležitým momentom je pre mňa vedomie, že skutočná komunita nie je „konečná“. Nie je to miesto, na ktoré doputujeme a už tam zostaneme. V skutočnosti sa v našich vzťahoch ako v špirále vraciame do chaosu, opäť potrebujeme prejsť fázou prázdnoty, aby sme sa stretli v skutočnej komunite. Ale v tomto celom sa dá získať zručnosť, ktorá pomáha tomu, aby sme sa vyhrabali z chaosu rýchlejšie. Aby sme v ňom nezostali zacyklení.

Dajú sa tieto zručnosti využiť aj v konkrétnych situáciách v rodine?

Dajú. Pri rôznych konfliktoch sa najskôr pýtam sama seba, čo je to, čo potrebujem pustiť, vyprázdniť…. aby sme si mohli byť opäť blízko. Či už s manželom alebo deťmi. Tiež sa snažím konzistentnejšie hovoriť v ja-výroku a netlačiť na druhých…

Seminár je o tvorbe komunity – v čom môže byť osožný pre kresťanské spoločenstvá, prípadne farnosti alebo rehoľné spoločenstvá?

Och, v mnohom. Napríklad v tom, že pomáha chápať dynamiku, ktorou prechádza každé spoločenstvo. Naše kresťanské spoločenstvá zostávajú často zaseknuté vo fáze pseudokomunity alebo chaosu. Často sa stáva, že spoločenstvá nedokážu ísť ďalej. Do nemoty sa ľudia v nich snažia byť na seba zdvorilí a usmievať sa, hoci pod povrchom im burácajú ťažké témy, odlišnosti, staré zranenia, nespravodlivosti… Semináre tvorby komunity učia nebáť sa odkryť tieto ťažké témy a čeliť im.

Semináre tvorby spoločenstva ďalej vytvárajú priestor na spoznávanie svojich vlastných prekážok tvorby spoločenstva a tiež priestor na ich pomenovanie a púšťanie.

Plus také veľmi praktické veci – učíme sa hovoriť v ja-výroku, načúvať a len načúvať – teda zručnosť, o ktorej som hovorila v úvode, učíme sa spoznávať, čo to znamená byť pohnutí hovoriť, „podržať človeka“, ktorý zdieľa niečo hlboké…

Čo mám robiť, keď túžim po tom, aby sa z mojej rodiny, môjho spoločenstva… stala naozajstná komunita?

Scott Peck facilitoval stovky seminárov a všimol si, že keď skupina nasledovala určité vodítka, šanca, že dosiahne stav komunity, bola vyššia. Naformuloval preto 12 vodítok, ktoré aj my na seminároch učíme účastníkov. Keď si ich zoberú so sebou domov, šanca, že vo svojich vzťahoch budú zažívať viac blízkosti a prepojenia, rastie.

Najdôležitejšie vodítka sú hovoriť v ja-výroku, dokázať v určitých momentoch „len počúvať“, keď druhý hovorí – bez toho, aby sme premýšľali, čo chceme povedať. Potom je to schopnosť hovoriť z tzv. pohnútky, ochota niekedy zariskovať a povedať aj to, čo je nám nekomfortné. A mohla by som pokračovať…ale toto sú asi tie najdôležitejšie. Je niečo iné o tom čítať a iné je si to zažiť, ale teda aspoň takto v teórii. Ale ako hovorí Scott Peck: „Existujú cesty, po ktorých sa ľudia môžu k sebe znovu vrátiť, a vďaka ktorým sa staré rany môžu zahojiť.“

Ako prakticky prebieha ten proces, kedy sa zo spoločenstva stáva pravá komunita? Je potrebný nejaký impulz zvonku alebo stačí snaha jedného, prípadne viacerých členov?

V kontexte Community Building ide naozaj o zručnosti, ktoré sa dajú naučiť. Už jeden človek môže začať prinášať do spoločenstva zmenu. Keď prejdú procesom viacerí členovia spoločenstva, zmena môže byť rýchlejšia a hmatateľnejšia.

Pracujete na Slovensku s konkrétnymi spoločenstvami?

Ťažiskom našej práce sú zatiaľ semináre pre verejnosť. Z týchto seminárov postupne dostávame pozvania do rôznych spoločenstiev. Spolupracujeme s niekoľkými vzdelávacími neziskovými organizáciami, boli sme už v niekoľkých rehoľných komunitách. To je aj naša vízia. Prinášať princípy tvorby spoločenstva do reálnych spoločenstiev.

Ako môže vzniknúť komunita?

Scott Peck považoval komunitu za dar, na ktorý sa môžeme len disponovať. Môžeme sa takpovediac vyprázdniť, aby sme boli naplnení. Ono je v tom vlastne kus kresťanskej mystiky. Boh prichádza tam, kde je pre neho vytvorené miesto. Prúdi najlepšie tam, kde to „nedrhne“…

ThLic. ANDREA MIKOLÁŠIKOVÁ (39) študovala katolícku teológiu. Je facilitátorkou seminárov Community Building, lektorkou, stojí za Ženskou katolíckou konferenciou. Je manželkou a mamou piatich detí.

Snímky: Barbara Reháková