Andrea Mikolášiková: Ak mám v sebe oheň, nemôže mi byť jedno, že moja priateľka už iba tlie

„Žena je tá, ktorá nesie pochodeň a sama sa stáva ohňom,“ hovorí manželka, mama, teologička a organizátorka konferencie pre ženy Andrea Mikolášiková. Rozprávali sme sa s ňou o tom, ako v sebe objaviť oheň, ale aj o sile ženského priateľstva a o tom, čo môžeme urobiť, aby sme zažívali ženskú komunitu, ktorá nám pomôže udržať oheň.

Organizuješ Ženskú katolícku konferenciu. Kým je pre teba žena?

Pre mňa je žena tá, ktorá nesie oheň celými dejinami ľudstva. Vnímam archetyp ženy ako tej, ktorá nesie pochodeň a zároveň sa ona sama stáva ohňom. Oheň chráni pred nebezpečenstvom, zahreje skrehnutých, pomáha nasýtiť.

Ak je žena naozaj sebou, tak je tá, ktorá chráni, dáva teplo, útechu, ale aj sýti. To sýtenie najhmatateľnejšie zažívame, keď z nášho tela sýtime bábätko, ktoré rastie v našom lone, keď ho neskôr dojčíme. Ale môžeme to zažívať, aj keď dávame jesť svojim blízkym. Ak je žena ohňom, tak ľudí priťahuje rovnako ako ohnisko, keď je vonku zima. A keď ľudia k takejto žene prídu, tak nájdu niečo veľmi príjemné.

 

STAŤ SA OHŇOM

Ako v sebe môžeme nájsť ten oheň?

Som presvedčená, že tento oheň v sebe máme všetky od momentu, keď sme boli stvorené, a bez toho, aby sme si toho boli vždy vedomé, zohrievame tento svet každým malým aktom lásky. Rozdiel je možno v tom, že zatiaľ čo jedna žena horí, iná sotva tlie…

Zároveň je oheň v kresťanskej spiritualite spätý s Božím ohňom. Modlime sa, aby nás Boh zapálil ohňom svojej lásky. Zaujímavé je, že v spisoch mystikov je často prítomná téma ohňa. Mystičky píšu, že sa cítia akoby spaľované ohňom Božej lásky, že túžia horieť pre Boha, že sa cítia očisťované ako vo vyhni… Takže sa zdá, že tento oheň sa dá reálne aj zakusovať ako istý druh duchovnej skúsenosti.

 

Mystičky už boli na svojej duchovnej ceste zrejme v istej fáze, keď tieto skúsenosti popisovali. Ako urobiť v duchovnom živote jeden krok vpred?

Myslím, že pre nás ženy je veľmi dôležité sebapoznanie, sebaprijatie a sebadarovanie. Vedieť, kým som ako žena. Akú hodnotu mi dal Boh. Dôležité je prijať seba s darmi, cnosťami, ale aj s neresťami, ktoré mám. Prijať sa so všetkým tým žiarivým a krásnym, ale aj s tým temným.

Keď som si robila exercície podľa knihy Anselma Grüna, tak som si mala predstaviť seba ako dom a jednotlivé miestnosti v ňom. A vtedy som si uvedomila, že Boh je pre mňa ten, koho vodím do obývačky. Tam, kde je upratané a vyleštený krištáľ. Ale Boh mi vtedy ukázal, že chce ísť aj do mojej pivnice.

Veľmi dôležité je preto naše sebapoznanie, aby sme vedeli, kam vlastne chceme Boha pozvať. A pozvať ho aj do nášho neporiadku a chaosu. Božiu lásku dokážem naplno prijať až vtedy, keď pochopím, že Boh ma miluje aj s mojou temnotou.

 

Sebapoznanie a sebaprijatie samy osebe však asi nestačia…

Presne! Pozorujem v ženských kruhoch, ktoré nie sú kresťanské, akoby sebapoznanie a sebaláska boli často cieľom. Byť na prvom mieste vo svojom rebríčku hodnôt, postarať sa o seba, pohladkať sa… A koniec. Toto je podľa mňa pasca. Moja priateľka psychoterapeutka hovorí, že obzvlášť mladé ženy, ktoré dospeli v čase, keď sa toto stávalo mainstreamom, sú už dostatočne „uhladkané“ a nevedia, čo ďalej. Ježiš nás však pozýva k totálnemu sebadarovaniu.

 

Takže je dôležité, aby sme sa poznali, kým sme ako ženy?

Ak chceme prijať, kým sme, musíme sa spoznať a počúvať. Často sme však vyrastali v tom, že nám niekto hovoril, čo máme robiť. Nenaučili sme sa počúvať seba, svoje telo. Myslím si, že to je veľká výzva našej generácie. Naučiť sa počúvať seba a naučiť to aj naše dcéry, voviesť ich do sveta sebapozorovania a sebapoznania. Aby mohli byť tým, kým naozaj sú.

My katolíčky napríklad potrebujeme poznať svoj cyklus. Ale naše sledovanie často redukujeme iba na rozoznanie plodných a neplodných dní. V našej cyklickosti sa však skrýva oveľa viac. Je užitočné, aby sme sa sledovali celé – s emóciami, vnútornými pohnútkami, myšlienkami a aby sme poznali, ako sa v priebehu cyklu meníme. A aj toto hovorí o tom, ako dôležité je k sebapozorovaniu viesť naše dcéry, lebo vytvárať si nové návyky je po tridsiatke už ťažšie.

 

 

VYSTAVIŤ SA BOŽIEMU POHĽADU

Čo ti pomohlo prijať samú seba aj s temnými stránkami?

Mám veľmi dobrého manžela a veľmi mi pomohlo vedomie, že on ma má rád takú, aká som. Ženy, ktoré majú kritických manželov, to majú oveľa ťažšie, osobitne ak mali aj kritických rodičov.

Veľmi uzdravujúce bolo pre mňa aj prijatie od môjho spovedníka. Čokoľvek som mu o sebe povedala, on to vždy uniesol. Vedieť, že je na tomto svete človek, ktorý unesie to najhoršie, čo je vo mne, bolo a naďalej je pre mňa veľmi uzdravujúce.

 

Napriek tomu všetkému je občas ťažké prijať sa…

Často zažívame pocit, že nie sme dosť dobrí. Ja napríklad veľa pocitov zlyhania zažívam pri výchove detí. V momentoch, keď po deťoch kričím, keď prežívam, že to-ono nedávam tak, ako by som chcela, je mi zo seba dosť zle.

 

Čo ti vtedy pomáha?

Vystaviť sa Božiemu pohľadu. Keď Adam a Eva v raji zhrešili, tak sa skryli pred Bohom, pred jeho uzdravujúcim pohľadom. Myslím si, že uzdravenie prichádza cez to, keď sa postavím pred Boha a poviem: „Bože, takáto som! Znesieš ma aj takú?“

 

Aká je jeho odpoveď?

Moja skúsenosť je taká, že jeho odpoveď je milosrdenstvo, súcit a neha – ako to nádherne popísal opát kartúzy Sierra San Bruno v knihe Boh chce s nami tancovať.

 

Ako môžeme pomôcť nejakej žene vydať sa na cestu sebaprijatia a sebapoznania?

Myslím, že kresťanská spiritualita nám ponúka úžasný nástroj v dennom spytovaní svedomia. Veľmi pekný je ignaciánsky spôsob, v ktorom nejde len o ľútosť nad hriechmi, ale aj o vďaku za všetky dary, ktoré sme v tom dni od Boha dostali. Takáto modlitba sa dá prehĺbiť reflexiou nad tým, prečo sa niečo udialo tak, ako sa udialo. Nadviažem na ten príklad s našimi deťmi. Nezostanem len v ľútosti zo zlyhania, ale prizriem sa tomu, prečo som zlyhala. Bola som unavená? Hladná? Preťažená? Alebo lipnem na nejakej predstave, že niečo musí byť tak a tak a možno by bolo užitočné túto predstavu pustiť?

 

Môžeš uviesť príklad?

Mám dobrý príklad s upratovaním. Bežne ma podráždi, keď si naše deti neplnia svoje povinnosti. V istom momente som si však uvedomila, že ma to dráždi asi o to viac, že ja sama som často neporiadna a vlastne ma stojí veľa úsilia si plniť určitý typ povinností, asi najmä takéto upratovacie a odkladacie. Uvedomila som si, že ja vlastne na sebe neprijímam tú neporiadnosť a projektujem ju do detí. Keď som si toto uchopila, mohla som to pustiť… vystaviť seba Božiemu pohľadu, povedať si, že keď ja sama v dospelosti s týmto bojujem, o čo skôr majú deti právo na to, aby v tejto oblasti pomaličky rástli…

Moja skúsenosť je taká, že keď dokážem dať druhým priestor slobody, keď na nich netlačím, sami v sebe nájdu motiváciu.

 

 

V MANŽELSTVE MÔŽEM ZMENIŤ IBA SEBA

Platí to aj v manželstve?

V manželstve predovšetkým platí, že naozaj zmeniť môžeme iba seba. Niekedy keď sa snažíme niekomu nasilu pomôcť, tak môžeme spôsobiť presný opak. Scott Peck, ktorý vytvoril metodiku tvorby spoločenstva, hovorí, že v človeku je prirodzená túžba po celistvosti, vnútornej integrite. Poviem to trochu zjednodušene: človeku stačí bezpečné, prijímajúce prostredie na to, aby sa začal uzdravovať.

To je niečo, čo som zažila v našom manželstve. Môj manžel mi vytvoril také bezpečné a prijímajúce prostredie, že som sa v ňom dokázala vydať cestou vnútorného uzdravenia. A to som si priniesla do manželstva veľa zranení, keďže pochádzam z dysfunkčnej rodiny.

 

Vytvoriť také prostredie asi nie je úplne jednoduché…

Nie je to ľahké, lebo musíte pracovať so sebou a prijať toho človeka takého, aký je. Krátko po svadbe nám na jednej prednáške povedali, že manželstvo je o akceptovaní neakceptovateľného. A do veľkej miery je to naozaj tak.

Maroš Kubeš, kresťanský kouč, ktorý sa venuje aj koučovaniu párov v kríze, hovorí, že manželské krízy sa nekončia preto, lebo manželia vzájomne čakajú, že ten druhý sa zmení – a čakajú roky. Ak chceme zmeniť naše manželstvo, musíme zmeniť seba.

 

Ak žena takéto prostredie v manželstve nemá, vie si ho nejak vytvoriť aj sama?

Myslím, že môže. Zrejme na to bude potrebovať podporu – spovedníka alebo psychológa, ale môže.

 

RÁSŤ VO SVÄTOSTI

Čo ťa inšpirovalo k organizovaniu konferencie pre ženy?

Je to oblasť, v ktorej ja sama hľadám. Chcela by som, aby sme mali tú hlbokú prapôvodnú pravdu o nás ženách v kresťanstve viac uchopenú. Zasvätené ženy, od ktorých až donedávna pochádzala väčšina duchovnej literatúra pre ženy, nikdy nepotrebovali riešiť, aby boli krásne pre svojho manžela, aby boli fit pre svoju rodinu, ako rásť vo svätosti uprostred rodiny, nemuseli byť ani v kontakte so svojím cyklom, celkovo sa nám zmenilo vnímanie tela… Takže je to oblasť, v ktorej chýbajú odpovede. A o tom je aj táto konferencia, chcem sa podeliť o moje vlastné hľadanie a nachádzanie.

 

Záujem o minuloročnú konferenciu ukázal, že aj mnohé iné ženy hľadajú v tejto oblasti…

Áno. My ženy prechádzame v živote rôznymi fázami. Mnohé ženy sa napríklad úplne nechajú strhnúť materstvom. A keď ich najmladšie dieťa trochu vyrastie, tak zrazu zisťujú, že nevedia, kým sú. Toto sú veľké zmeny v živote. Tie vnímavejšie ženy si ich všimnú. Iné potrebujú pomoc, aby sa dokázali obzrieť a všimnúť si, čo sa s nimi vlastne stalo.

Toto je niečo, po čom túžim – venovať sa práci so ženami na základe metodiky Tvorby spoločenstva. Táto metodika nám pomáha vytvoriť bezpečné prostredie plné dôvery, kde ľudia môžu hovoriť o hlbokých témach. Tento skupinový proces zároveň otvára rôzne témy, s ktorými sa dá pracovať aj individuálne, v rámci koučingu.

 

Hovoríš o skupine žien. Je medzi ženami nejaké zvláštne puto?

Vnímam veľmi hlbokú ženskú prepojenosť. Myslím, že je veľmi dôležité ju v našom izolovanom svete vytvárať. Mnoho žien sa v dnešnej dobe cíti osamelo, hlavne matky malých detí majú veľmi často pocit, že ostali samé.

Vrátim sa teraz k tomu archetypu ženy s pochodňou. Každá z nás má svoju pochodeň, každá z nás horí tým svojím ohňom. Ale navzájom sa vidíme, sme v nejakých vzťahoch a je dôležité, aby sme si boli blízke, starali sa o seba navzájom, inšpirovali sa, aby náš oheň nevyhasol. Ak mám v sebe oheň, nemôže mi byť predsa jedno, že moja priateľka už iba tlie z posledných síl.

 

Zažila si vo svojom živote silu ženskej komunity?

Po piatom pôrode ma veľmi podržali moje priateľky z komunity. Počas celého šestonedelia mi varili a nosili jedlo. Bola to pre mňa veľmi silná duchovná skúsenosť, akoby okolo mňa vytvorili ochranný kruh, aby som sa mohla zregenerovať. Toto zažívajú mnohé ženy.

 

Ak túžim zažívať takúto ženskú komunitu, čo pre to môžem urobiť?

Zosieťovať priateľky a dať podnet. Mesačné ženské stretko, ročná spoločná duchovná obnova, hoci len párhodinová, podpora v šestonedelí, ale aj postráženie si detí… Stačí dať dokopy skupinku desiatich priateliek a svet sa hneď rozjasní.

To je sila ženskej komunity, ktorá podrží tú, ktorá to práve potrebuje, aby jej oheň nevyhasol. Aby mohla byť sebou a naplno využiť tie dary, ktoré do nej Boh vložil, lebo keď je žena ohňom, tak je tvorivá. A tá tvorivosť sa môže prejaviť v čomkoľvek, možno rada varí, pečie, šije alebo organizuje konferencie… (smiech)

 

Andrea Mikolášiková bude rečníčkou Ženskej katolíckej konferencie. Jej prednáška s názvom Starám sa o plnosť Krista vo mne je inšpirovaná Editou Steinovou. Viac o konferencii sa dozviete na www.zenskakonferencia.sk.

Snímky: Zuzana Kačúr