Andrea Mikolášiková: Ak má rodič blízko k Bohu, odovzdá vieru dobre

Jej materstvo vyzerá zvonku idylicky: sedí si doma za stolom a popri deťoch sa stará o rovnomenný portál (www.zastolom.sk). Málokto by za jej večne spokojným, žiarivým úsmevom mamy vo štvrtom očakávaní daru videl niečo iné ako oddanú žienku domácu. S Andrejkou Mikolášikovou (34) sme však načreli hlboko do výchovy a tajomstva poznávania Boha.

Mnoho ľudí pozná portál www.zastolom.sk. Je aj doma u Mikolášikovcov tak dobre za rodinným stolom ako na webe?

Ďakujem za milú spätnú väzbu, som rada, ak je za webovým zastolom dobre! U nás doma je za stolom teplo a živo. Máme tri veľmi akčné, spoločenské, uvravené a hlučné deti, takže za naším rodinným stolom sa nikdy nenudíme, vždy je koho počúvať, o čom sa rozprávať. Radi spolu stolujeme, strážime si, aby sme každý deň všetci večerali po manželovom príchode z práce, to je taký náš pekný rodinný čas, hoci niekedy aj náročný, keďže sme už večer dosť unavení.

 

Na stôl treba denne položiť stravu pre telo aj dušu. Ako ti ide jedno aj druhé?

Hm, neviem… položiť stravu pre telo je nutnosť. V tejto oblasti som prešla určitou cestou. Začínala som ako nie veľmi dobrá gazdiná. Doteraz nemôžem povedať, že by som mala k vareniu a starostlivosti o domácnosť zvlášť vrúcny vzťah. Skôr som to tak rokmi prijala ako súčasť môjho povolania a snažím sa ho robiť s láskou, bez reptania a nestresovať sa výsledkom. Položiť na stôl stravu pre dušu… to už svojím spôsobom nie je také nutné, ako nasýtiť hladné brušká, preto to vyžaduje väčšiu bdelosť a zacielenie. S manželom sme si svojho času vytvorili niečo ako rodinnú regulu, v ktorej sme zachytili všetko, čo považujeme v našom rodinnom živote za podstatné. Vnímali sme, že je potrebné takto si to naformulovať, aby nám neušlo pod tlakom rôznych povinností a ponúk to podstatné pomedzi prsty.

 

DETI NÁS NIKDY NEPRESTANÚ SKÚŠAŤ

Stať sa mamou, očakávať narodenie a darovať život je pre ženu výnimočné. Ako zmenilo materstvo teba?

Myslím si, že materstvo ma zmenilo. Podstatne. Kým som sa stala mamou, mala som o sebe celkom vysokú mienku. (smiech) Potom začali prichádzať deti a tie majú úžasný dar šliapať mi na citlivé miesta, aktivovať vo mne to najlepšie, ale – a nebojím sa pomenovať to tak, ako to je – aj to najhoršie. Hnev, niekedy až agresívny, sklamanie, frustrácia, krik… to všetko je veľmi vzácne, pretože ma to vždy znova učí vystaviť sa v nahej pravde o sebe pred Boží pohľad. Ten pohľad je vždy láska a milosrdenstvo. Učí ma prijať sa takú, aká som a neklamať sa tým, akou by som chcela byť. Učí ma milosrdenstvu voči sebe. Vnímam, že čím som milosrdnejšia k sebe, tým sa stávam milosrdnejšou aj k iným – vrátane našich detí. Po ôsmich rokoch materstva ma už tak ľahko nevytočia veci ako predtým. Hoci teda naše deti ma neprestávajú „challengovať“.

 

Niektoré výzvy materstva sú dril. S čím napríklad zápasíš ty?

Celé materstvo je pre mňa jednou veľkou výzvou. Výzvou nechať v sebe uzdraviť zranenia z vlastného detstva, spoznať nefunkčné vzorce správania a vychovávania, ktoré si nesiem, ctiť si to dobré, čo som v mojej výchove od rodičov dostala, neustále sa učiť a tak správne integrovať to dobré, čo som prijala, s tým novým dobrým, čo som sa naučila z kníh a skúseností zrelších rodičov. Zvlášť opakovane žasnem nad tým, koľko mojej pozornosti a vnímavosti naše deti potrebujú. Všimnúť si, prečo je to alebo ono dieťa v nepohode, pokúsiť sa vypátrať príčinu a pomôcť mu dostať sa cez to. Vždy znova pociťujem veľkú vďačnosť za to, že môžem byť s deťmi doma, plne prítomná pre nich a pre manžela. A zároveň, že môžem pracovať na portáli zastolom.sk, teda robiť niečo, čo ma veľmi baví a napĺňa, no v čom som si sama sebe paňou a môžem si dávkovať záťaž. Zároveň je pre mňa jednou z najväčších výziev dôslednosť. Byť láskavá a zároveň pevná mama. Nevymäknúť a ustáť hranicu, ktorú som určila.

 

Ako sa dá podľa teba byť dobrou mamou? Čo na to treba?

Haha! Na začiatku materstva som veľmi dlho hľadala vzory, ktoré by mi povedali, ako na to, byť dobrou mamou, byť dobrou manželkou, ako vytvoriť peknú rodinu. Potom som tie vzory naozaj aj našla. No v momente, keď som sa začala urputne snažiť podľa nich žiť, začala som narážať. Ja ten proces volám, že som narážala na stenu svojej slabosti – naozaj som „nedávala“ ten ideál, o ktorý som sa usilovala. Až som sa vzdala. A vtedy prišla veľká úľava. Spadla som do veľkých, dobrých Božích rúk a silno som vnímala, ako stačí, že som. Nemusím byť dokonalá, nemusím podávať žiadny špeciálny výkon, ani duchovný, ani výchovný alebo akýkoľvek, stačí, že som. Vtedy som sa naučila, že to najdôležitejšie, čo robím pre svoje deti, je to, čo dovolím Bohu robiť so mnou.

 

 

Teda máš nejaké vzory – či už nie?

Veď to, že s tými vzormi je to také „zapeklité“! Dať si pozor, aby sme sa nesnažili imitovať ich cestu, ale nechať sa nimi len inšpirovať pri hľadaní tej svojej. Asi nemám vzory v tom zmysle, v akom som ich kedysi hľadala a potom som sklamane zistila, že ich cesta nie je moja cesta. Zároveň mám vzory v tom zmysle, že poznám mamy, otcov, manželov, ktorí sú mi veľkou inšpiráciou a povzbudením v konkrétnych oblastiach ich životov.

 

Tajomstvo deviatich mesiacov je podľa tehotenskej knižky často štandardné, a predsa každý raz iné. Ako to prežívaš po štvrtý raz?

Toto tehotenstvo obzvlášť vnímam ako veľký dar. Hneď od začiatku pociťujem veľkú vďačnosť, cítim sa poctená tým, že môžem nosiť aj štvrté dieťatko. Vôbec to neberiem ako samozrejmosť. Zároveň je krásne, že dve staršie deti už naplno chápu, čo znamená nosiť bábätko ukryté v brušku. Najmladšiemu dvojročnému to nie je celkom jasné, občas mi pozerá pod tričko a hľadá bábätko, o ktorom stále hovoríme. Každé ďalšie dieťa je akoby väčšmi a väčšmi milované, pretože sa rodí do väčšej a väčšej rodiny.

 

CÍTIM, ŽE DOZRIEVAM

Čo pre teba a vás s manželom znamená prijať život, byť mu otvorení?

Na manželovi si veľmi vážim, že napriek tomu, koľko si zo mňa berú deti, nikdy nepovedal a dosť, s deťmi sme skončili. Hoci to znamená okrem iného, že má manželku, ktorá roky nie je schopná dopozerať s ním film. (smiech) Čo znamená otvorenosť životu pre mňa, to ešte nemám celkom sformulované. Cítim, že práve týmto tehotenstvom sa niečo mení, dozrieva… Otvorenosť životu pre mňa znamená asi lásku, úctu k sebe ako k žene, k vlastnej tvorivej a plodnej sile, znamená pre mňa odvahu byť ženou, slobodu od tlaku na výkon v spoločnosti, ktorá uznáva práve tú mužskú, lineárnu cestu životom…

 

Máš vysokú školu a si doma s deťmi. Spoločenská mienka o ženách na MD nie je láskavá. Nemala si „nutkanie“ ísť do práce?

Mala, mala, čoby nie. (smiech) Ja som nikdy nebola typicky materinský typ. Doteraz mám v srdci 51 % naklonených smerom k rodine a deťom a 49 % naklonených akademickému povolaniu alebo práci s ľuďmi, dospelými myslím. (smiech) Z toho, že to mám tak natesno vyplývalo, že prvé roky na materskej dosť boleli. Mala som chuť utiecť do práce alebo na talianske pobrežie. (smiech) Pomáha mi však, že manžel ma vždy podporoval v sebarealizácii, ktorá mi je blízka, a tak sme v čase, keď som ukončila postgraduálne štúdium a narodilo sa nám druhé dieťa (pri tom prvom som ešte študovala) rozbiehali portál zastolom.sk. Existuje už päť rokov a venujem mu priemerne dve dopoludnia týždenne. Je to pre mňa veľmi pekný čas, pri ktorom môžem realizovať svoje dary, nápady, ktorými srším, môžem sa na niečo sústrediť a mentálne si oddýchnuť. Navyše výstupom je takéto pekné dielo.

 

Vychovávame deti rovnako, ale ony sú každé iné. Máš fintu, ako dosiahnuť cieľ pri rôznosti pováh a zrenia?

Veru, toto je jedna z tých veľkých výziev rodičovstva. Naladiť sa na dieťa, vnímať, aké je, kde práve je, čo potrebuje – ako to vystihla sr. Magdaléna z našej škôlky – či akoby pritiahnuť strunu na gitare, alebo ju naopak, povoliť.

 

Býva to dosť problematické „pritiahnuť“ strunu dieťaťu. Ako si na tom s tým priťahovaním ty?

Myslím si, že asi aj tým, že som cholerik a vodcovský typ osobnosti, mám sklon skôr k prísnosti a výzvou pre mňa je byť tak nejako matersky mäkko, láskavo dôsledná. Snažím sa, aby boli naše rodinné pravidlá pre deti čím jasnejšie, aby vedeli, čo áno, čo nie a aký je dôsledok za porušenie pravidla. Naše deti sú tiež cholerici a celkom silné osobnosti, takže hranice testujú často a rady. Zároveň vnímam, aké dôležité je v tom celom umení výchovy milosrdenstvo, porozumenie dieťaťu, prečo sa teraz správa tak, ako sa správa. Stále sa učím a cítim sa zoči-voči tejto úlohe malá.

 

 

AK MÁ RODIČ BLÍZKO K BOHU, ODOVZDÁ VIERU DOBRE

Sú veci, pri ktorých si si určite ako mama povedala: „Toto mi pri zjavovaní Boha funguje!“ Prezradíš?

Práveže neviem, či som si takúto vetu niekedy povedala. (smiech) To zjavovanie Boha asi prežívam ako taký tajuplný a svojím spôsobom pre mňa aj skrytý proces, ktorým idem skôr vo viere a nádeji, než v nejakej istote. Ak by som mala pomenovať jednu istotu (ale ani pri nej nemám overené, že to je vec, ktorá funguje, pretože naše deti sú ešte malé a ovocie uvidíme až oveľa neskôr), tak základom mojej viery a nádeje je moja vlastná túžba po zjednocovaní sa s Ježišom. Mám nádej, že čím viac som s ním zjednotená, tým je aj plodnosť čohokoľvek, čo robíme ako rodičia väčšia. Ak som mu ja blízko, potom nie sú dôležité jednotlivosti – či robíme to alebo ono, či chodíme na sv. omšu jeden alebo sedemkrát do týždňa, či sa pripravujeme na sv. omšu pomocou Nedeľného bulletinu alebo nie, či deti navštevujú átrium či miništrujú… myslím si, že všetky tieto jednotlivosti nachádzajú skrytý zdroj svojej plodnosti pre Božie kráľovstvo práve v našom zjednotení s Kristom.

Ale teda v rámci našej rodinnej reguly, o ktorej sme už hovorili, máme sformulované, že v nedeľu a v jeden všedný deň sa snažíme sláviť spoločne celá rodina svätú omšu. Synka nenásilne podporujeme v miništrovaní a účasti na miništrantských stretkách. Raz za mesiac sa zúčastňujeme celá rodina na manželskom stretku. Čiže veľmi dôležité sú pre nás vzťahy, budovanie kresťanského spoločenstva s inými rodinami. Sme veľmi vďační za Katechézy Dobrého pastiera (KDP), ktoré môžu deti navštevovať v bezprostrednej blízkosti miesta, kde žijeme. Modlíme sa s deťmi pred každým jedlom a večer pred spaním. Snažíme sa sláviť liturgický rok ako domáca cirkev – napríklad prostredníctvom zladenia farby obrusa rodinného stola a oltárnym stolom. Keď sa podarí, snažíme sa v deň niektorého obľúbeného svätého prečítať si jeho životopis. Teraz sa tešíme na našu zastolácku novinku – Kartičky 50 svätých so životopisom. Tie si budeme dávať vždy vo sviatok daného svätého na stôl a tak si ho budeme väčšmi sprítomňovať. Keď sa podarí, na nedeľnú sv. omšu sa pripravujeme pomocou Nedeľného bulletinu a Katechézok pre najmenších, ktoré sme vydali v tlačenej podobe. Hocikedy počas dňa Bohu ďakujeme za to alebo ono požehnanie, modlíme sa, keď ide okolo sanitka… To sú asi také základné piliere našej rodinnej spirituality.

 

Pre mnohých sú tieto tvoje riadky ako sci-fi. Predstav prosím átrium Dobrého pastiera – možno aj cez to, čo dáva vám…

V Katechézach Dobrého pastiera sme našli spôsob vovádzania detí do Božích tajomstiev, ktorý je hlboko zakorenený vo Svätom písme a zároveň montessori pedagogike. Nejde o žiadne teoretické učenie právd viery či morálky. Deti v átriu žasnú nad Božou láskou a jednotlivými biblickými príbehmi. Niekedy sa mi to vidí až také mystické. V čase, keď som mala možnosť navštevovať átrium spolu s našimi deťmi aj ja, bol tento čas pre mňa samu vždy duchovnou obnovou.

 

Čo však tam, kde átrium nie je?

Veď práve, že žiaden z prostriedkov, ktorými sejeme semiačka viery do sŕdc našich detí, nie je fatálne nevyhnutný. Podstatné je naše vnútorné spojenie s Kristom. Takže tam, kde átrium nie je, tam jednoducho nie je. Čo neznamená, že by sa tam nedalo založiť. (smiech) Mimochodom, na Slovensku ich za posledné tri roky vzniklo už vyše 30, čo je bezprecedentné v celoeurópskom meradle! Akokoľvek, kde átrium nie je, pôsobí Božia milosť inými kanálmi. Plodnosť našich skutkov pre Božie kráľovstvo sa meria mierou nášho zjednotenia s Ježišom. Keď sme blízko Ježišovi my, priťahujeme k nemu naše deti, nech robíme čokoľvek – každá rodina sa môže s deťmi doma modliť, čítať životopisy svätých, brávať deti na sv. omšu, vo väčšine farností sa dá miništrovať, chodiť na spevokol, na erko stretko atď.

 

Pastorácia detí predovšetkým v ranom veku je stále výzvou pre rodičov aj Cirkev. Kde vidíš pomoc a rezervy?

Ako veľkú pomoc vnímam už to, keď sa rodiny s malými deťmi cítia na nedeľnej sv. omši kňazom a farským spoločenstvom vítané. Dnes to ako rodičia naozaj nemáme ľahké, nezvládneme vychovať deti vo viere sami, pretože ten protitlak spoločnosti je príliš silný. Potrebujeme budovať silné spoločenstvá. Úžasné je, keď tým spoločenstvom môže byť farské spoločenstvo, pretože to je po rodine najprirodzenejším spoločenstvom. Minimálne v tom zmysle, že deti sa môžu stretávať aj mimo svätých omší, nemusia za sebou doďaleka cestovať, môžu spolu chodiť na stretká a pod. Čiže ako veľkú pomoc vnímam farskú pastoráciu. V tejto oblasti zároveň majú mnohé farnosti priestor na rozvoj od minimalistického vysluhovania sviatostí po budovanie naozaj živého spoločenstva spoločenstiev, ako na to vyzýval ešte sv. Ján Pavol II.

 

Na Slovensku je určite mnoho dobrých kňazov, no zvlášť na dedine je mnoho takých, čo to jednoducho s deťmi a s rodinami nevedia…

Viem, že sú farnosti, kde je to náročné, v ktorých sa rodiny s malými deťmi necítia prijaté – a to bolí. Myslím si však, že vo väčšine farností sa dá pri deťoch vystriedať, čo je tiež riešenie, i keď teda pre rodiny, ktoré túžia byť na sv. omši spolu, boľavé. Alebo potom sa naozaj snažiť sedieť vpredu, prípadne na chóre, to majú deti tiež rady, vysvetľovať im, čo sa práve deje, listovať si s nimi knižky a keď to už nejde inak, tak vyjsť von.

 

Klasickou témou, kde sa trú názory a postoje, je prítomnosť detí v chráme na bohoslužbách. Ako na to idete vy?

My sme to mali s manželom vždy v srdciach tak, že sme veľmi túžili sláviť nedeľnú sv. omšu ako rodina spolu, hoci to znamenalo, že niekoľko rokov sme nedeľu čo nedeľu skončili pred kostolom. Náš prvorodený bol totiž veľmi náročné dieťa. Roky prešli, dnes pokojne pri oltári miništruje a ďalšie deti sú už menej náročné, hoci kým boli maličké, tiež som s nimi zvykla vyjsť von, keď začali rušiť. Pomáha nám, že patríme do farského spoločenstva, v ktorom sú – určite najmä vďaka nášmu pánovi farárovi – rodiny s malými deťmi vítané. A naozaj lavičky pred oltárom sú plné detí, a to nehovorím o miništrantoch, tí si už ani nemajú kde sadať. Pomáha nám tiež, že v nedeľu po raňajkách sa snažíme pripraviť s deťmi na sv. omšu pomocou Nedeľného bulletinu a Katechézok pre najmenších. V kostole sedíme celkom vpredu a brávame deťom knižky súvisiace s vierou.

DOBRÁ VÝCHOVA SA ODVÍJA OD JEDNOTY MEDZI MANŽELMI V NEJ

Nie si neskúsená mama a rodič. Čo ti a vám pomáha vychovávať?

Bude to asi taký komplex. Prvá super vec je, že sme s manželom v drvivej väčšine otázok jednotní. Druhá veľká vec je spoločenstvo rodín s rovnakými hodnotami. Mnohé moje priateľky sú mi vo výchove veľkými vzormi – a sme naspäť pri tých vzoroch. (smiech) Treťou sú inštitúcie – deti chodia do cirkevnej škôlky a školy. Vnímame ako veľmi cenné, že tieto inštitúcie podporujú to, o čo sa snažíme doma. Ďalšia vec, ktorú vnímam ako podstatnú, je práca na sebe. My s manželom rastieme, dozrievame, a to sa nutne prejavuje aj vo výchove detí. Myslím si, že naše štvrté dieťa už bude mať – povedané s riadnym zveličením – celkom iných rodičov než to prvé. (smiech) Ja si príležitostne prečítam nejakú knihu o výchove, hoci dnes už menej než na začiatku materstva, no stále sa rada učím. Najmä tým, že deti rastú a každé nové obdobie prináša nové výzvy, je ten rast nevyhnutný. Poslednou doterajšou výzvou bol nástup nášho prvorodeného do školy. S manželom sa modlievame k Duchu Svätému a prosím o dar múdrosti pri výchove našich detí.

 

Sviatky sú predo dvermi: Čo hrá u vás v čase Vianoc hlavnú úlohu?

Adventnú prípravu a Vianoce sa snažíme prežívať kristocentricky. Čo teda dnes vôbec nie je ľahké, keďže deti aj my sami sme vystavení už od polovice októbra masívnej reklame a vôbec rôznym druhom podnetov, ktoré potrebujeme filtrovať. Počas Adventu sme sa už tri roky po sebe pripravovali prostredníctvom Jesseho stromu – to je naozaj nádherný spôsob, ktorý vnútorne sýti a orientuje na Ježiša celú rodinu. S deťmi sa rozprávame o tom, že na Vianoce oslavujeme narodeniny Pána Ježiša, Štedrý večer sa snažíme uchrániť si pozornosť pre Dieťa Ježiša, preto si dávame len po jednom symbolickom darčeku až 25. 12. ráno. Vysvetľujeme deťom, že darčeky si dávame vtedy, keď oslavujeme narodeniny alebo meniny my, na Vianoce sa zameriavame na Ježiša. Pozrieme si s deťmi animovaný príbeh jeho narodenia, spievame koledy a ja milujem to nežné ticho, ktoré zaznie, keď sa večer unavené deti zabalia do perín a s manželom zostaneme pri vianočnom stromčeku a betleheme sami.

 

Vianoce sú o tajomstve narodenej Lásky. Ako to deťom vysvetľuješ a ako to prijímajú?

Sme s manželom vďační, že naše deti môžu už tri roky chodiť na Katechézy Dobrého pastiera. Myslím si, že v rámci KDP sa im dostane krásne vysvetlenie spôsobom, ktorý je ich veku maximálne primeraný. Doma sa snažíme nadviazať na to.

 

Keby si písala list Ježiškovi, čo by si chcela?

Ja by som nepísala, ale keby že áno, napísala by som mu, že túžim po tom, aby som ho zasa plnšie dokázala prijať takého, aký chce ku mne prísť.