Alžbeta Knappová: Človek môže napredovať len vtedy, ak sa veci oddá srdcom
K Vianociam nepochybne patrí aj vôňa medovníčkov. Rozprávali sme sa s medovnikárkou Alžbetou Knappovou (38), ako sa dá pracovať s tým, čo do nás Boh vložil, aké je byť sám sebe šéfom a ako napredovať, aby sme svoj talent nezakopali.
Si známa ako medovnikárka, ľudia tvoju prácu kupujú pre svojich blízkych ako dar. Povedz nám však, aký najväčší/najdôležitejší dar si ty v živote dostala?
Najväčším darom, aký som mohla dostať, sú pre mňa deti a manžel. Premýšľala som, že darom sú aj moji rodičia, no ale vlastne tí dostali do daru ako najväčší dar mňa. (smiech)
Ako dlho sa už venuješ pečeniu a zdobeniu medovníkov?
V detstve sme aj so staršou sestrou medovníky zdobili na Vianoce, no boli to skôr také „nepodarky“. Chutili však rovnako dobre, ako keby boli pekne ozdobené. Intenzívnejšie som sa začala venovať zdobeniu tesne pred príchodom na svet môjho syna Lukáša, čiže zdobím desiaty rok.
Čo podľa teba nesmie chýbať človeku, ktorý chce robiť niečo, čo ho baví, čo je jeho snom?
Ten, kto chce napríklad zdobiť medovníky, ale celkovo aj tvoriť, musí mať dobrú predstavivosť a musí podľa mňa vedieť snívať. Potom už len treba mať nablízku chápajúcu rodinu a trpezlivosť, lebo nie vždy všetko ide hladko a obed sa tiež sám neuvarí… Netreba sa vzdávať, keď sa niečo nepodarí a skúšať posúvať hranice krôčik po krôčiku.
Čo je najnáročnejšie na tom, keď si sama sebe paňou?
Byť sama sebe paňou nie je žiadna výhra. Si na seba prísnejšia, všetko musí byť ako si si to dopredu naplánovala, a keď nie je, ja osobne to dosť zle znášam. Nedovolím si preto poľaviť a všetky objednávky odovzdávam s predstihom, lebo ako sa povie „čo ak“… Výhoda však je – aspoň u mňa – v tom, že si čas môžem prispôsobiť rodine, priateľom, svojim aktivitám.
Akú najkrajšiu spätnú väzbu si od zákazníka dostala? Čo je pri tvojej práci najväčším zadosťučinením?
Ťažko povedať, ktorá spätná väzba bola pre mňa najkrajšia. Niekto by možno povedal, že nejaká pekná recenzia, no mne stačí aj úsmev, ktorý veľa prezradí.
Už dávnejšie som pri utieraní prachu v detskej izbe našla jeden medovník, o ktorom som vedela, že som ho predala pri poslednej akcii. Pýtala som sa detí, ako je možné, že je u nás, lebo to nechápem, a vtom sa Jakub (najstarší syn) začal smiať. Priznal sa, že si ho dal kúpiť spolužiakovi, lebo vedel, že ja by som mu ho nepredala. (smiech)
Nie je ti ľúto, ak vidíš, ako niekto tvoje medovníky zje? Máš ich nádherne vyzdobené, toľko námahy v tom je…
Vôbec nie, práveže ma to teší. Aj keď viem, že si ich mnohí obdarovaní často odkladajú na pamiatku ako dekoráciu.
Pochváľ sa nám, kam všade už tvoje medovníky putovali, kto známy sa tešil z tvojej práce?
Nedá sa presne zmapovať púť mojich medovníkov. Sú také, ktoré si niekto objedná priamo zo zahraničia, ale aj také, ktoré vyrážajú do zahraničia s ľuďmi zo Slovenska ako prezenty. Tiež firemne sa zvyknú rozpŕchnuť po svete. Vždy si hovorím, tam a tam som ešte nebola, no môj medovník už áno.
Premýšľam, kto všetko má odo mňa medovník, no už musím loviť v pamäti… boli medzi nimi známi hudobníci, napríklad Kandráčovci, Miro Jaroš, Zahrajko a Spievanka či Nedvědovci, ale aj Adela Vinceová s manželom alebo bývalý prezident Kiska… Tento rok budú mať Vianoce o moje medovníky bohatšie aj Cigánski diabli. (úsmev)
Prezraď nám nejaké tipy, ako môže človek napredovať v tom, čo robí?
Človek môže napredovať v tom, čo ho baví len vtedy, ak sa tomu oddá srdcom. Musí mať dar od Boha a samozrejme, musí na ňom pracovať a neostať stáť na mieste. Neustále si musím posúvať hranice, aj keď viem, že prekročiť ich dokážem len veľmi ťažko. Sú dni, keď sa nedarí ani mne, či už zo zdravotných dôvodov, alebo je len smutné počasie. Vtedy netlačím na pílu. Na to slúži tá moja „rezerva“ (ušetrený čas).Viem, že ten deň sa skončí a ráno bude múdrejšie večera.
Mávaš dni, keď máš tých svojich medovníkov už plné zuby? Ako bojuješ proti rutine?
Medovníkov plné zuby asi nikdy mať nebudem, lebo som zistila, že keď dva dni nezdobím, začína mi to chýbať. No hlava pracuje aj tak stále, tú nemožno len tak lusknutím prstov vypnúť. Pracujem aj v teréne. Keď vidím niekde pekný motív, odfotím si ho a v myšlienkach už zdobím. (úsmev)
Dosť mi pomáha, a to je doslovne aj nutnosť, ísť medzi ľudí. S medovníkom sa ťažko porozprávate. Rada si chodím zacvičiť, a to nie iba z rozmaru, ale aj mysliac na svoju chrbticu.
Dobrou „terapiou na všetko“ je aj chalupa mojich rodičov. A hlavne, keď sú tam aj oni. Užívam si obyčajné ležanie na gauči a úplne najviac milujem, keď cítim, že hlava vypína, no niekde v pozadí počúvam rozhovor mojich rodičov…
Aké sú tvoje rekordy? Napríklad najväčší medovník, najnáročnejší, najkrajší a podobne?
Najväčší medovník som upiekla môjmu manželovi k štyridsiatke. V miestnej pekárni mi umožnili upiecť veľké srdce. Najstarší syn Jakub vymyslel báseň, ja som ju na medovník napísala, a potom ho všetky štyri deti spoločne vyzdobili.
Mne osobne bol najmilší medovník pre jednu staručkú paniu k jej 106. narodeninám.
Najväčší počet medovníkov v jednej objednávke bol 500 kusov pre miestnu firmu.
Momentálne sa teším z môjho prvučičkého poľovníckeho klobúka, lebo naň som si vyrobila formu úplne sama pod taktovkou jednej šikovnej medovnikárky a jej manžela, ktorí sú pre mňa vzorom v mnohých veciach.
Vieš nám ukázať ako motiváciu porovnanie tvojich dvoch medovníkov – jeden z tvojich začiatkov a druhý zo súčasnosti?
Na prvej fotke sú medovníky, ktoré som si zdobila na svoju vlastnú svadbu. Na druhej fotke je cibuľový vzor („cibulák“).
