Alkohol nám svojím dotykom vzal Boh

Zažili si s ním obaja ako deti aj manželia svoje – a sú si vedomí, že príčinou bolo nielen ich zranenie z detstva, ale aj fakt, že Boh bol v ich prioritách života inde, ako mal byť. Uzdravovanie oboch, aj ich detí, prichádza postupne: ale víťazstvo si Boh pripravil vo vianočnom čase. O závislosti od alkoholu, zraneniach z detstva a živote v rodine hovorí príbeh Vlada (51) a Bey (48).

Štartujeme znovu

Bez alkoholu sme od decembra 2013. U Vladka nešlo o typický priebeh vzdania sa závislosti, Boh sa ho dotkol a uzdravil. Prácou s programom v AA a Al-ANON sa snažia spoznať, ako nadobudnúť dobrý štýl života, lebo môj manžel-alkoholik ho nemal. Jeho spôsoby narušovali štýl a spôsob života v rodine. Mnohé veci sa teraz menia a postupne sa uzdravuje strach, napätie a úzkosť. To je hlavný rozdiel v období pred a po.

Obaja pochádzame z rodín alkoholikov. Nesieme si obaja so sebou poznačenie života z pôvodnej, disfunkčnej rodiny. Vnímali sme ako deti, že alkohol je nutné zlo. Vladinov otec bol na liečení dvakrát, nakoniec sa abstinencia podarila, do konca života 27 rokov abstinoval. Môj otec bol liečený ambulantne, ale závislosť prerastala, pitie najmä zo zdravotných dôvodov obmedzil. Nedá sa však povedať, že by bol úplne abstinujúci alkoholik.

Obava, život na výkon

Ako dieťa som mala veľký strach, keď otec prišiel domov podgurážený. Často sa postavil do autoritatívneho postoja, zadelil úlohy a keď sme ich nesplnili, psychicky aj fyzicky nás trestal, no strácal mieru, čo je únosné a čo nie. Jeho alkoholové excesy sa stali do veľkej miery zbraňou proti nám. Boli sme stále vo veľkom vypätí a naše detstvo bolo úzkostné. Mama nás viedla k viere a primerane veku sme s Bohom komunikovali aj o tom, čo sme žili doma. Keď prišlo obdobie vzdoru a dospievania, padli prvé otázky typu: „Kde si, Bože, keď toto u nás dopustíš?“ Detská viera v Boha z našej rodiny odišla, stratili sme dôveru v neho.

Povedala som si, že to musím nejako zvládnuť. Skrývala som, čo prežívam. Nechcela som sa ani veľmi vydať, mala som strach z mužov. Mala som voči nim obranný postoj, nedôverovala som im, pretože som mala predstavu, že všetci sú takí istí ako môj otec. Svoju ustráchanosť som zakrývala feminizmom. Cvičila som karate a atletiku, aby som dokázala mužom odolávať. Tam kdesi si ma vyhliadol môj muž, ktorý tiež športoval – ale ja som mu vo svojom zranenom svete chcela ponúknuť len kamarátstvo. Pán Boh musel v mojom srdci pôsobiť obrovským milosrdenstvom, lebo som sa voči nemu predsa len dokázala otvoriť a aj ho prijať ako svojho manžela. Ešte pred manželstvom som mala dve podmienky, že nemôže piť ani fajčiť. To boli pre mňa dve bomby, ktoré som nevedela uniesť, keďže otec aj fajčil. Stále sa vo mne vynárali obrazy z otcovho správania a vedela som, že toto nechcem. Keďže Vladko chcel so mnou žiť, rád mi to, samozrejme, sľúbil a podľa mňa to myslel aj vážne.

Vladko mal svoju históriu života – u nich sa všetko meralo prácou a výkonom. Keďže v jeho rodine tiež bola podobná situácia ako u nás, veľa pomáhal, dlho zastával aj pozíciu otca, bol zo siedmich detí. Chcel byť lepší ako jeho otec, túžil po docenení, aby si ho niekto všimol. Motiváciu našiel v športe, kde bol naozaj dobrý, bol dokonca majstrom v kulturistike. Tu sa mu dostalo ocenenie, ale aj odmeny v podobe alkoholu. V opojení zabúdal na zranenia z detstva. Hoci nechcel zísť na takéto chodníčky, ani si neuvedomil, že spadol do toho tiež. Všimla som si to ešte pred manželstvom a hoci som bola vo svojich postojoch pevne rozhodnutá neustúpiť, predsa som odpúšťala pri jeho ľútostivých prejavoch.

Zranenia z detstva ako pasca

Do manželstva sme vstupovali zaľúbení, presvedčení, že to zvládneme. Nepredpokladali sme, že bremená, ktoré sme si z pôvodných rodín niesli, budú fungovať ako pasca pre naše manželstvo. Začali sme prijímať jeden druhého ako niečo, čo nás spútava. Ja som od otca nemala slobodu, o to väčšmi som túžila po manželovi a odovzdala som sa mu úplne. Túžila som po ňom silnejšie ako po Božej blízkosti. Vtedy som nechápala, prečo sa začína Vladino z nášho vzťahu istým spôsobom vymaňovať. Nechápala som, prečo potrebuje kamarátov a ich spoločnosť väčšmi než mňa. Tréningy požiarničenia a pozemného hokeja končievali pri pohárikoch a nie jednej fľaši. Tento jeho únik som brala ako podraz od Pána. Trpela som pre alkohol a jeho neduhy. A hoci manžel bol blízky môjmu srdcu, rozumel mi a snažil sa mi pomáhať pri deťoch, ja som končila ešte školu, sociálne právo, a nebola som schopná oddeliť moje zranenie od reality, ktorú sme žili. Žila som stále v nádeji, že splní, čo sľúbil a prestane sám piť. Keď sa nám narodil prvý syn, posunula som syna pred manžela a Boha. Zatúžili sme po druhom dieťatku a verila som, že kvôli dcére prestane. Keď sa nám krátko po druhom dieťati malo narodiť tretie, v bezmocnosti som povedala: „Bože, ty si mi daroval ďalší dar dieťatka, ale ako to pri takomto štýle života zvládnem?“ Vtedy sa ma Boh dotkol mimoriadnym spôsobom a vnútorne som cítila jeho hlboké objatie. Uvedomila som si, že dar dieťaťa je nielen manželovo a moje dielo, ale hlavne Božie dielo a moje srdce sa otvorilo pre obrovskú lásku.

Dolu kopcom, hore k Bohu

Manželovo pitie pri práci s jeho otcom situáciu zhoršovalo. Otec ho nedoceňoval, hoci Vladino sa neuveriteľne snažil a robil viac, ako všetci ostatní. Otec si vždy našiel nejaký nedostatok, ktorým by ho ponížil a Vladino to kompenzoval popíjaním. Mama nám dala vinicu a Vladino si poľahky našiel spôsob, ako vypáliť slivovicu. Začal využívať tajné pivničné pitie viac ako krčmové. Pre mňa sa zosypal svet. Hoci aj v tých ťažkých chvíľach pri troch deťoch sa mi snažil pomáhať, už sme sa vzďaľovali od seba. Začala som väčšmi dôverovať Bohu a chytať sa Božej ruky. Keď sme o šesť rokov čakali štvrté dieťa, manžel odišiel z práce od otca do drevárskej firmy, ktorá sa akosi nerozbehla. Hoci štyri mesiace pracoval, nevyplácali mu mzdu. To bol ďalší dôvod pre Vladov pocit osobného zlyhania.

Bol to zvláštny čas: porodila som štvrté dieťa, nasťahovali sme sa do nového domčeka a zároveň som si uvedomila, že nemôžem rátať s manželom naplno. Pre neho bolo podstatné už len zohnať domov peniaze a cítil sa sklamane. Nerozumela som: Prečo mi cez materstvo Boh otvoril srdce a pritom nás nechal v štichu? Modlila som sa: „Bože, ak ty o nás vieš, pomôž nám!“ Otvorila som Božie slovo a spomenula som si na starého kňaza, ktorý povedal: „Toto je kniha kníh, v nej nájdete odpoveď!“ Oči sa mi zaslzili: „Neboj sa, ja som to, ja sa starám o nebeské vtáky, poľné kvety…“ Povedala som si: „Bože, ak mi dávaš svoje slovo, verím ti.“ Na druhý deň som dostala v obálke tisíc korún od neznámeho darcu. Pre mňa to bola odpoveď, že sme vzácni Bohu. Manžel nerozumel. Vtedy som prijala, že Boh je prítomný v Božom slove, v srdci, aj v Eucharistii. S bázňou voči Bohu som prežívala modlitbu Otčenáš.

Pády a nádej

Manželovo pitie bolo v štádiu pádov a zlyhávania, ja som ho nedokázala presvedčiť, aby si uvedomil nešťastie, do ktorého nás ťahá. Nevedela som, čo mám robiť. Vylievala som mu alkohol, plakala, prosíkala a rada mu uverila, ak povedal, že zajtra to bude inak. Začal chodiť na rôzne fušky, bohužiaľ, ako stavbárovi mu platili skôr pohárikom. Chválili, aký je šikovný a on radšej unikol z našej rodiny. Pitie dostávalo ešte hlbšie rozmery. Keď mu bolo ťažko, hovoril, že to už viac neurobí, ale zvládnuť to už nevládal.

Snažila som sa približovať k Bohu a prosila ho o pomoc. Počas Misijnej púte v Rajeckej Lesnej som si všimla obraz Božieho milosrdenstva. Zasiahol ma a zatúžila som ho mať, lenže financie som nemala. Vtedy mi ponúkla moja kmotra dar, a tak som si z púte priniesla nádherný dotyk Božieho milosrdenstva. To sme už mali piate dieťatko, Moniku. Už počas tehotenstva v roku 1999 som vstúpila do Modlitieb matiek a začala som sa iným spôsobom modliť, odovzdávať naše manželstvo, manželovu chorobu. Modlitby matiek mi zachraňovali manželstvo a tiež svätá Monika, ku ktorej som sa utiekala, mi bola a je duchovnou posilou. Manžel videl na mne zmenu a začal žiarliť na Boha. Napriek snahe byť si blízko sme pre alkohol odumierali láske.

Už dosť

Po istom čase manžel už tak upadol, že som sa cítila na všetko len sama a on tiež. Vladino sa snažil zabezpečiť financie, ale naše manželstvo bolo ubolené, mala som toho dosť. Bola som poprosiť nášho pána kanonika, či nám môže dať rozluku. On mi hovorí: „Choď domov a modli sa, ja sa budem modliť tu.“ Vo svojej pýche som bola na neho veľmi nahnevaná: „Čo ten starý farár o nás vie, možno ani netuší, čo a ako žijeme.“ Nepochopená som si ľahla na gauč pod obraz Božieho milosrdenstva a žalovala sa Bohu. Zahanbila som sa, odprosovala som ho za moju pýchu a tvrdosť srdca. Začala som ďakovať za mnohé: za deti, za strechu nad hlavou, za chlieb, za manžela, za mnohé dotyky jeho lásky. Prestala som dávať podmienku: „Ak prestane piť, budem ho mať viac rada, budem ti väčšmi dôverovať.“ Poprosila som ho, aby ma učil milovať ho takého, aký je a dovolil mi vstúpiť do jeho školy lásky bez podmienok. Zažila som objatie Boha ešte hlbším spôsobom v intimite manželstva. Manžel mi v tú noc povedal: „Beina, prepáč, odpusť mi, je to silnejšie ako ja, nevládzem s tým nič spraviť. Snažím sa, ale nejde mi to.“

Zakrátko som sa dostala na seminár pátra Vellu: Vnútorné uzdravenie a oslobodenie. Učila som sa odpustiť z hĺbky môjho srdca a spoznala som, že musím „chcieť“ odpustiť svojmu otcovi. Uvedomila som si, že odpúšťanie má u Boha svoj čas. Začala som sa milosrdnejšie pozerať na alkoholikov skôr ako na zranených ľudí. Dozvedela som sa o Anonymných alkoholikoch, no nebola som pripravená vstúpiť do programu. Kňaz Ferko Kapusňák mi povedal: „Nauč sa 12 krokov anonymných alkoholikov.“ Bolo pre mňa ponižujúce, že sa mám učiť ich program uzdravovania ja, veď ja nepijem a meniť sa má môj manžel.

Po narodení šiesteho dieťaťa som už prizvala na pomoc aj archanjela Gabriela a pri siedmom Michala archanjela, nech mi pomáhajú, veď nemám na to, aby som toľko detí sama vychovávala. Dcéra Monika však veľmi ochorela, bola som úplne bezmocná. Ležala na gastroenterologickom oddelení, prestala chodiť, dokonca aj stáť a jej stav sa rýchlo zhoršoval. V beznádeji som si pomyslela, že zomrieť môže aj doma a som si ju odniesla. Ktosi mi poradil akýchsi liečiteľov a šarlatánov, nepomohli. Ako poslednú možnosť sme videli modlitbu príhovoru na stretnutí „Zatiahni na hlbinu“. Hoci sme s takýmto spôsobom uzdravovania nemali skúsenosť a manžel tam vôbec nechcel ísť, predsa nás Boh chcel tam mať. Monika bola už len uplakaný a ubolený batôžtek, ktorému odchádzala imunita. Ako rodičia sme boli vyzvaní modliť sa spolu s evanjelizačným tímom za to, čo chceme, aby Boh urobil pre naše dieťa. Modlili sa spolu s nami a prišlo upokojenie, že Boh o nás vie. Počas svätej omše sa zrazu Monika posadila v kočíku, pomaly sa zosunula na zem, postavila sa a po svojich nôžkach prešla sama k oltáru. Môj manžel ako prvý povedal: „Stal sa zázrak!“. Počas toho obdobia som dostala aj prisľúbenie, že Boh vie o probléme alkoholu a uzdraví ho. Vo svojom milosrdenstve nás povzbudzoval, len som nevedela, že to potrvá až dvanásť rokov.

Vianočný darček

Keď sa Gabrielka chystala na prvé sv. prijímanie, situácia doma bola zlá. Manžel bol v úplne zlom stave – opitosti. Pozerali sme film Pán Ježiš u nás na návšteve. Je to o otcovi alkoholikovi, jeho manželke umeleckej sklárke a prvoprijímajúcom synovi, ktorý uveril, že keď prijme Ježiška, ocko prestane piť. A vymodlil mu uzdravenie. Film sa dotkol srdca našej Gabiky, v nadšení zobrala papier, kde spolu s Michalkou napísala zoznam darčekov pod stromček, ktoré chcú od Ježiška. Preškrtla ho a napísala: „Ježiško, uzdrav nám ocka!“ Poslali sme list do Rajeckej Lesnej a Boh okrem iných zázrakov, ktoré vymodlievali staršie deti, doprial, že manžel bol oslobodený od alkoholu. Na liečenie už išiel skôr kvôli spoznaniu, ako žiť bez alkoholu. Odvtedy abstinuje. Je síce ešte veľa vecí, ktoré musíme prejsť a uzdravovať sa zo zranení, ale vieme, že Bohu na nás záleží. Snažíme sa pracovať s programom uzdravovania v AA a tiež v AL-ANON a Boh nám v tom pomáha. Vďaka ti, Bože, že nás tak miluješ!