Aký radikálny by bol Ježiš dnes?
Aj vy sa zvyknete pýtať, čo by spravil Ježiš? Ako by sa zachoval v danej situácii on? Zmenil by niečo na svojom konaní alebo uvažovaní, keďže doba je iná? Nakoľko radikálny by bol dnes – tu a teraz?
Ak sa dnes pýtame, čo je to radikálnosť a akým radikálnym by bol Ježiš, keby sa narodil v 21. storočí, možno nám napadne aj niekoľko ďalších s tým súvisiacich otázok. Odišiel by na púšť aj dnes, aby sa tam štyridsať dní a nocí postil? Uzdravil by chorého v nedeľu? Nahneval by sa, ak by v kostole našiel obchodný stánok namiesto stánku stretnutia?
PRE JEDNÝCH PRÍLIŠ, PRE INÝCH PRIMÁLO
Ľudí žijúcich pred dvetisíc rokmi Ježiš vyrušoval. Svojím jazykom, konaním, postojmi či správaním. Niektorým sa to „vyrušenie“ páčilo a inšpirovalo ich. Iných to iritovalo až natoľko, že sa ho túžili zbaviť. Pre jedných bol Mesiáš radikálnym až príliš, pre ďalších azda zas primálo. Tak ako je to aj dnes. Nielen pri osobe Ježiša Krista, ale aj pri jeho nasledovníkoch – teda pri nás.
Časy, ľudia i okolnosti sa menia. Ježišovo konanie a uvažovanie by sa však s najväčšou pravdepodobnosťou nezmenilo ani dnes. Bolo by rovnako pre jedných radikálne, pre iných nedostatočné – ako vtedy. Ak však chceme sledovať spôsob jeho radikálnosti, môžeme si všímať, že ju prejavuje v rôznych rovinách – smerom k svojmu Otcovi, smerom k sebe a smerom k druhým ľuďom.
RADIKÁLNY VO VZŤAHU K OTCOVI
V Božom slove nájdeme hneď niekoľko miest, na ktorých sa spomína, ako si Ježiš vyčleňoval čas, ktorý trávil v samote so svojím Otcom. Pred tým, ako prvýkrát vystúpil na verejnosť, strávil viac ako mesiac osamote na púšti. Ježišovi nestačilo navštevovať synagógu alebo si len „splniť“ povinnosť, ktorú dával zákon. V Božom slove to čítame hneď na niekoľkých miestach. Píše o tom napríklad evanjelista Matúš: „… rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám“ (porov. Mt 14, 23). Evanjelista Lukáš zase spomína, že Ježiš strávil celú noc v modlitbe s Bohom (porov. Lk 6, 12) .
Kristus ponúka iný model, ako prejavovať svoju nábožnosť. Ukazuje, že viera je predovšetkým vzťah. Pre jeho okolie to mohlo vyznievať radikálne. Zákonníci, ale aj učeníci mu mohli zazlievať, že namiesto hodín strávených v tichu mal radšej slúžiť iným. To, čo ostatní mohli vnímať ako príliš radikálne, Ježiš považoval za nevyhnutnosť. Aby totiž mohol fungovať naplno, potreboval tráviť čas so svojím Otcom.
RADIKÁLNY VO VZŤAHU K SEBE
Druhá rovina Ježišovej radikálnosti hovorí o vzťahu k sebe samému. Ježiš nám v tom ide príkladom v mnohých rozmeroch. Ukazuje, že treba aj oddychovať a čerpať, čo môžeme vidieť v už spomínaných momentoch, počas ktorých odchádza na pusté miesta mimo davu. Na druhej strane sa však spoločnosti ani nevyhýba. Zabáva sa a relaxuje na svadbe v Káne. Trávi čas s priateľmi a necháva si pritom slúžiť od Marty. Buduje priateľstvá, no nezabúda pritom sám na seba.
Vidíme, že Ježiš sa staral rovnako o svoje telo, ako aj o ducha. Nastavil si hranice, aby nám aj v tom dal príklad. Hoci je táto rovina predovšetkým o našom vnútri, jej vplyv sa prejavuje aj v hraniciach, ktoré máme voči iným ľuďom. Aby sme ten správny vzťah mali k nim, musíme ho mať predovšetkým k sebe. To všetko si Ježiš žijúci v ľudskom tele uvedomoval. Jedol, pil, oddychoval, ale aj sa postil, modlil, učil a slúžil. Svoje telesné i duchovné potreby napĺňal rovnakým spôsobom. Neukrajoval z jedného na úkor druhého. A v tom tkvie jeho radikálnosť pre tento rozmer, ktorý je hodný nasledovania.
RADIKÁLNY VO VZŤAHU K INÝM
Zdravá radikálnosť v treťom smere – teda smere k ľuďom, môže hovoriť aj o tom, že sme otvorení pre iných, naplno prítomní a autentickí. Zároveň však nedovolíme, aby nami manipulovali, nenecháme sa využívať, vieme povedať nie. Ježiš nás síce nabáda, aby sme tomu, kto nás udrie, nastavili aj druhé líce. Alebo s tým, kto nás núti prejsť jednu míľu, išli dve (porov. Mt 5, 39 – 41), no nemá tým namysli popretie vlastnej identity alebo integrity. Ježiš nás pozýva byť aj v tejto rovine radikálny – byť nesebeckým, keď sa núka hľadať vlastné záujmy. Obetovať sa napriek vlastnému nepohodliu. Mlčať, keď sa nám chce kričať. Alebo hovoriť vo chvíľach, keď by sme sa najradšej schovali. No zároveň ukazuje, že so sebou nemáme nechať „zametať“. Naša ľudská dôstojnosť ani hodnota nesmie byť popretá. Sám nám v tom dáva príklad – on síce dobrovoľne obetoval život na kríži, no v momente, keď ho sluha udrel po tvári ani chvíľku neváhal, aby sa ohradil: „Ak som zle povedal, dokáž, čo bolo zlé, ale ak dobre, prečo ma biješ?!“ (Jn 18, 23). Ježiš nás neučí byť šedými myškami, ktoré sa zľaknú pri každom náznaku ohrozenia. Naopak, dáva nám príklad a učí nás, že byť radikálnym znamená milovať bezpodmienečne, no nie bez hraníc.
SRDCE POKORNÉ, NO RADIKÁLNE
Byť radikálnym vo všetkých troch rovinách znamená rozhodovať sa v integrite s Bohom, so sebou a s inými. Znie to príliš vznešene alebo nereálne? Premenené do praktického života to také vôbec nie je. Ježiš sám nám v tom dáva príklad. Ak by kráčal po tejto zemi dnes, pravdepodobne by ho dnes mnohí nazvali premotivovaným alebo, naopak, latentným. On sám nám však ukazuje, kde je tá správna hranica. Jeho pokorné, no radikálne srdce nás to rado naučí, ak o to budeme stáť.