Ako žiť vzťahy a pritom sa nezblázniť

V práci je napätá atmosféra. V autobusoch a vo vlakoch ľudia pozerajú do mobilov a tabletov. Naše srdce akoby oťaželo. Nechápajúci manžel, plačúca manželka. Neposlušné decká, ohovárajúca svokra. Nespravodlivý šéf, drzý policajt. To všetko sa nás dotýka. Nuž, ako s týmito ľuďmi žiť a pritom sa nezblázniť?

Sklamaný svet

Možno sa aj vy niekedy pýtate, či poznáte človeka, ktorý žije vo vašej domácnosti. „Po svadbe sa všetko zmenilo,“ sťažovala sa mi raz priateľka. „Predtým bol môj teraz už manžel iný. Každý deň sa o mňa zaujímal. Pýtal sa ma, čo som cez deň prežila, ako sa cítim. A teraz? Zaujíma ho len to, či je v chladničke pivo a čo bude na večeru.“

Je to možné. Niekedy sa zamilujeme a nasadíme si okuliare dokonalosti. Takáto dokonalosť má, žiaľ, dve vlastnosti: je iba ľudská a po istom čase vyprchá. A potom príde realita, s ktorou sa každý z nás vysporadúva po svojom.

Istá známa mi oznámila, že dala v práci výpoveď. „Už sa to tam nedalo vydržať. Nemožný šéf! Absolútny egoista. Hľadel iba na svoje záujmy. A moje kolegyne? Obyčajné klebetnice! Tvária sa, že vedia viac ako Google!“ „A máš nejakú prácu?“ vyzvedala som. „Nie. Ale keby som odtiaľ neodišla, iste by som sa zbláznila.“

Z času na čas sa i ja zhlboka nadýchnem a hľadám spôsob, ako žiť vzťahy a nezblázniť sa. Každý deň vykračujem do boja. Nie s ľuďmi, to mi za to nestojí. Ale sama so sebou.

 

 

Každodenný boj

Už dávno viem, že nie som „stred zemegule“. Nekrúžia okolo mňa tí, ktorí mi pomáhajú, ani tí, ktorí ma chvália. Skôr zbadám ľudí, čo niečo požadujú alebo si to prajú. Niektorí sú mi sympatickí na prvý pohľad a rada im pomôžem. Iní (a priznávam, že niekedy ani neviem prečo) majú ku mne vopred zahatanú cestu.

Lenže potom si otvorím Bibliu a tam, akoby nenápadne, stojí predo mnou čierne na bielom: „Miluj svojho blížneho ako seba samého.“

Z toho mi vyplýva, že by som sa mala zamyslieť práve nad tým: Kto som?

A tu sa začínajú prvé boje.

Snažím sa rozšíriť okruh otázok: Ako vnímam seba? Viem sa pochváliť? Poznám aj svoje slabé stránky? Ktoré vo mne prevažujú?

Chcela by som vám povedať, že som niekedy nervózna, ale môžu za to iní. Tí, čo ma práve rozčúlili. Občas sa mi stane, že poviem niečo nevhodné, ale človek, ktorému slová adresujem, si tiež nedáva servítku pred ústa. A vieš, Bože, ja sa tak musím správať, pretože môj šéf je zdierač – a deti? Tie sú lukratívnym prototypom nevďačnosti. A keď sa pozrieš na svokru, tak musíš uznať, že je primárnym zdrojom klebiet v našej dedine.

A tak ďalej.

Niežeby náš Boh bol neuznanlivý, no nepotrebuje naše oči a nad ľudským „ale“ sa iba usmeje. Chce tým povedať niečo ako: „Nepýtam sa ťa, prečo si sa tak správala. Zaujíma ma iba prvá časť. Tvoj skutok. Tvoj postoj. Tvoja myšlienka.“

Boh ma učí pomenovať veci také, aké sú. Pozrieť sa na svoj život v pravde. Nechce ma vidieť dokonalú. Túži však, aby som sa pripravila na cestu očistenia.

V konečnom dôsledku sa moje srdce utápa v hneve, ak na iných ukazujem prstom a obviňujem ich, že sú „zlodejmi môjho pokoja“.

Prvou vyhratou bitkou je, ak si uvedomím, aké sú moje konkrétne chyby.

 

 

V dome bohatého

Po prvej bitke prichádza ďalší boj. Tentoraz skrytý. Mojou úlohou je zistiť, koho nosím vo svojom srdci. Pomáham si pritom príbehom, ktorý opisuje Lukáš vo svojom evanjeliu.

Farizej menom Šimon bol presvedčený, že nosí Boha vo svojom srdci. Ovládal celý zákon. Zrejme aj on, ako ostatní vážení predstavitelia náboženstva tej doby, postával na rohoch ulíc a modlil sa. Z času na čas možno počúval aj Ježiša a chcel mu ukázať svoju dokonalosť. Preto ho so svojimi učeníkmi pozval k sebe.

Šimon to mal vo vzťahoch vymaľované. Mal dosť majetku a ľudia si ho vážili. Sám seba nepokladal za hriešnika. Bol predsa znalec zákona a presne vedel, čo má navonok robiť, aby ho neporušil. Vyberal si ľudí, ktorých pozve do domu, ale aj tých, s ktorými sa bude rozprávať.

Hriešnici neboli jeho vyhľadávanou kategóriou. Preto sa zhrozil, keď zrazu pomedzi jeho hostí so sklonenou hlavou prechádzala žena. Vo svojom slovníku mal pre ňu len jedno slovo: hriešnica.

Bola to pravda a ona to vedela. Poznala svoje chyby a nedokonalosti. Mala ich pomenované bez pomocnej barličky, bez „ale“. Svedomie ju ťažilo a prenasledovalo ako ťažký mrak. Bola si vedomá, že ľudia ňou pohŕdajú, a hoci túžila po láske, nikdy ju nenašla. Čo všetko by bola dala za jeden normálny vzťah!

Žeby Ježiš? Na tohto rabína stavila všetko. Vzala alabastrovú nádobu s voňavým olejom, s plačom pristúpila k nemu zozadu a začala mu slzami máčať nohy a utierala mu ich svojimi vlasmi. Bozkávala mu ich a natierala voňavým olejom.

Čo prinútilo túto hriešnicu plakať? Čo jej bránilo prísť pred Ježiša? Prečo sa k nemu priblížila od chrbta? Bola to pretvárka? Alebo naozajstný pohľad do hĺbky jej života?

 

 

Koniec príbehu je známy. Náboženskí predstavitelia, najmä Šimon, sú vyvedení z konceptu. Majú strach. Pred ženou hriešnicou. Boja sa, že sa poškvrnia. A hoci ich oči vidia, nie sú schopní nahliadnuť do hĺbky jej srdca. Nezbadajú jej slzy. Jej bolesť im nič nehovorí. Majú v tom jasne vymaľované: Táto žena je hriešnica, a práve teraz robí to, čo nemá!

Šimon však nemá odvahu, aby sa k tomu vyjadril nahlas. Ostáva len pri tichom konštatovaní: „Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.“ Koľko sklamania sa skrýva v týchto slovách. Možno aj vytušil, že Ježiš nemôže byť len obyčajný učiteľ, no to, čo práve videl, ho uvádzalo do zmätku. Pán si to všimol a postavil ho pred výzvu. „Šimon, mám ti niečo povedať. (…) Istý veriteľ mal dvoch dlžníkov. Jeden dlhoval päťsto denárov, druhý päťdesiat. Keďže nemali skadiaľ dlžobu splatiť, odpustil ju obidvom. Ktorý z nich ho bude mať radšej?“

Odpoveď bola jasná: „Ten, ktorému viac odpustil.“ (porov. Lk 7, 39-43)

A je to tu: Víťazne z boja odchádza hriešnica. Nie spravodlivý ani nábožný farizej.

Boh ma usvedčuje: „Ak chceš mať normálne vzťahy, ak chceš milovať, ak chceš mať čisté srdce, ak chceš vidieť moju tvár, ak sa nechceš trápiť nad tým, že tvoj partner sa vymyká tvojmu poznaniu z obdobia pred svadbou, skús spraviť niekoľko krokov.“

 

 

Nájdi sa

Daj si pravdivú odpoveď na otázku: Komu z príbehu sa podobám – farizejovi, Ježišovi, hriešnici či hosťom v Šimonovom dome?

Je možné, že na začiatku nebudeš vidieť svoje hriechy, no máš pri sebe Pána, ktorému nič nie je nemožné. Stačí, ak ho poprosíš: „Pane, daj mi, prosím, poznať moje hriechy. Udeľ mi milosť, aby som sa na svoju minulosť pozrel z tvojho pohľadu. Ukáž mi, komu a akým spôsobom ubližujem. Usvedč ma z mojich nedokonalostí. Bože, stvor vo mne srdce čisté a daj mi Ducha pokory.“

 

Vystúp z domu bohatého

Možno to bude znieť zvláštne, ale v duchu si predstav ľudí, ktorí ťa obchádzajú z diaľky. Tých, ktorí sú ti nesympatickí. Uvedom si, čo ti na nich prekáža, čo ti bráni, aby si mohol s nimi nadviazať normálne vzťahy. A popros Boha, aby im požehnal. Hľadaj príležitosti zastaviť sa pri človeku, ktorého si si doteraz nevšímal, a pozoruj svoje srdce. Neboj sa Ježišovi povedať: „Pane, dnes som to nedokázal. No vravím ti to, pretože viem, že ty to dokážeš vo mne.“

 

 

Nepohŕdaj ľuďmi

Každý z nás má svoj príbeh. Skús poznávať príbehy tých druhých. Poznať ich minulosť a hľadať cesty, ako pre nich môžeš niečo urobiť. Uvedom si, že to, kým si ty, ovplyvnili tvoji rodičia, prostredie, v ktorom si vyrastal, ale i hodnoty, ktoré si vo svojom okolí videl. Človek je povolaný, aby do tvojho života priniesol niečo originálne. Preto skús prestať hádzať ľudí do jedného vreca.

 

Priznaj svoje chyby pred druhými

Pomenuj svoje slabé stránky. Pozbieraj odvahu a pozri sa do svojej minulosti. Pomenuj si svoje chyby a nedostatky. Vymeň strach za dôveru. Ospravedlň sa. Vojdi nielen do spovednice, ale aj na miesto, kde tebou pohŕdajú. Tam, kde sa ľudia cítia zranení tvojimi postojmi či skutkami.

 

 

Pristúp k Ježišovi ako žena z Ježišovho príbehu

Vyznaj pred Ježišom hriechy, sklamania, všetko to, čo si objavil, za čo sa hanbíš, povedz mu o tom, čo si ešte pred nikým nepovedal. A daj mu to najcennejšie, čo máš – svoj život.

 

Priznávam, splniť všetky body tohto príbehu je riadna fuška, ale stojí to za to. Boh prichádza k nám s oslobodením, ktoré prináša dar priateľstva.

Jednoducho nebudete definovať pozemské priateľstvo ako vzťah medzi „dokonalým“ a „hriešnikom“, ale ako spoločné kráčanie dvoch „hriešnikov“, ktorí majú pri sebe milujúceho Boha. Pána, ktorý neustále prekvapuje, a čím viac po ňom túžime, tým viac nám chce dať. Možno práve preto nám prisľúbil: „Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.“

Boha v blížnom.

Boha v človeku, ktorý sa hnevá.

Boha v dieťati, ktoré trucuje.

Boha v bezdomovcovi.

Boha v manželke, v manželovi.

Boha v nadrogovanom mladíkovi.

Podmienka je len jedna: Dovoľme Bohu, aby očistil naše srdcia. Urobí to rád, stačí len jedno – zostúpiť z trónu vlastnej dokonalosti a nečakať, že dokonalí budú aj tí druhí.

Veď komu by sme potom odpúšťali?

Aha. Odpustenie.

No dobre, o tom radšej nabudúce.