Ako vidí manželskú sexualitu Ján Pavol II.?
Mnohé momenty prežívania manželskej sexuality majú hlbší význam, ako len samotné fyzické či psychické spojenie sa tela a duše dvoch manželov. Ako ich vidí Ján Pavol II. a ako ich vidíme my?
1. Telo zjavuje Boha
Toto je prvý a najzákladnejší aspekt, na ktorý by sme v našom manželskom vzťahu a vzájomnom darovaní sa nemali nikdy zabudnúť. Vieme o tom, že naše telo je chrámom Ducha Svätého, ale príde nám to ako nudná či nepochopiteľná formulka z katechizmu. Ak sa však pozrieme na slovné spojenie „telo zjavuje Boha“ dôsledne a „po lopate“, musíme ostať v úžase. Boh nestvoril naše telo, teda telo muža a ženy, len tak prvoplánovo: aby sa Adamovi páčila Eva a opačne. Božie predstavy o význame nášho tela (nech je akokoľvek pekné či škaredé, vyšportované, zvráskavené, tučné alebo ochabnuté) sú iné. Boh nám dáva telo, aby sme ho mohli prostredníctvom neho a jeho používania objavovať. Telo má „svoju reč“ – svoje signály, ktorým rozumieme aj bez vyslovenia slov. Je nám jasné, čo znamená, keď tečú slzy, keď sa trasieme od zimy, keď sa usmievame, keď spíme… O čo silnejšie hovorí telo svojimi signálmi v prežívaní manželskej intimity! Rovnako silno oproti bežným situáciám musí a má zjavovať v týchto najhlbších okamihoch blízkosti muža a ženy prítomnosť Boha.
2. Boh nie je policajt, ale Láska
Ak sa Boh zjavuje v našom tele, ak má byť priam „hmatateľný“ práve v prežívaní našej manželskej sexuality, tak jeho prítomnosť má byť zjavná inak, ako si to mnohokrát predstavujeme my. Často totiž robíme z Boha a jeho prítomnosti v manželskej spálni mravnostnú políciu: Boh toto chce, toto nechce, toto neviem, či chce, tak radšej ruky od toho preč!
Mnohé naše pomýlené predstavy o tele a jeho službe lásky pre druhého, ktoré nemajú s Božím plánom nič spoločné, nám podsúvajú nesprávne myšlienky a pohľady aj na manželskú sexualitu ako takú – aj s jej ovocím. Boh sa pre nás stáva potom kontrolórom plodnosti, kýmsi, kto nežičí radosti v manželskom sexuálnom spojení, vypočítavým pragmatikom, ktorý má presne rozpísané, čo, kedy a ako áno a čo nie. Je jasné, že takéhoto dozorcu odmietame, a neprávom. Boh nie je tým, koho úlohou by bolo iba trestať: ale je niekým, kto zjavuje svoju lásku, lebo on sám ňou stále je. Druhou našou úlohou je uvedomiť si znovu túto podstatu Boha aj v našej sexualite manželov: Boh je v našej manželskej spálni prítomný práve, zas a jedine ako Láska! Je tam, aby s nami prežíval radosť spojenia a posväcovania sa aj cez manželskú lásku – a nie preto, aby si robil zoznam toho, čo sme zas „vyviedli“, keď sme boli spolu sami dvaja.
3. Ako bolo na počiatku
Ján Pavol II. používa v Teológii tela zámerne jedno slovo častejšie ako iné: je to výraz „ako na počiatku“. Veľký pápež sa vracia k tomuto slovnému spojeniu práve preto, lebo tu sa skrýva kľúč k pochopeniu toho, čo Boh s ľudským telom plánoval a chcel v prvotnom zámere, teda skôr, ako došlo k prvotnému hriechu. Ak sa dobre pozrieme na texty Svätého písma pred neposlušnosťou Adama a Evy, vnímame jasne niekoľko obrazov.
Boli sme stvorení na Boží obraz, na jeho podobu. Znamená to, že sme viac ako hmota, máme svoj zmysel bytia, ktorý spočíva v tom, že sa máme pripodobňovať Bohu – čo predpokladá mať s ním vzťah, aby sme vedeli, komu a ako sa máme podobať. Ak je náš vzťah živý, ak poznávame Boha a jeho zámer s nami, vieme, že jeho podstatou je láska: a tej sme povinní sa najviac približovať – a to aj v okamihoch nášho manželského spojenia.
Druhým silným obrazom spred prvotného hriechu je túžba Adama po niekom, kto by mu bol podobný: pretože zvieratá na rozdiel od neho nepozostávali z tela a ducha, Adam mal aj rozum a slobodnú vôľu, vedel a mal (a aj má) konať inak, ako len z pudu či inštinktu. Boh teda dáva Adamovi Evu: a jeho prvotným zámerom na počiatku bolo vytvoriť silné spoločenstvo dvoch milujúcich sa osôb, ktoré sú si rovné, rovnako dôstojné a rovnako cenné, aby sa mohli vzájomne v láske obdarovať. Je to možné preto, lebo hoci aj muž aj žena majú ľudskú prirodzenosť, ich telesná podoba a vnútorné prežívanie sú odlišné – a to ako muža a ženy. Ak je teda muž priťahovaný k žene a opačne (pozri „preto muž opustí svojho otca i matku…“), ich prvotným poslaním a úlohou je žiť v jednote a spoločenstve, boli stvorení, aby si vzájomnou rozdielnosťou dopĺňali to, čo chýba tomu druhému k plnému prežívaniu lásky. Toto spoločenstvo sa upevňuje darovaním sa (aj svojho tela) práve podľa obrazu Boha a jeho života v Trojici: a práve cez spojenie sa do jedného tela a duše sa stávame znovu podobnými Bohu.
4. Láska nemôže byť sterilná
Ak hovoríme o Bohu ako o Láske, nevieme si ho predstaviť inak ako takého, ktorý sa dáva a dáva sa v plnosti. Znamená to, že láska sa vždy dáva celá, aby sa „rozmnožila“, je teda plodná a privolávajúca život. Láska nemôže ostať sterilná: pretože v okamihu, keď prestane byť darom a prestane byť miestom a okamihom vzniku života, prestane byť sama sebou. Takáto predstava Boha – Lásky je jednoducho absurdná, nepredstaviteľná. Lenže: ak sme povolaní žiť ako muž a žena cez stvorenie s jasným zámerom tak, aby sme sa podobali Bohu – nemôžeme a nemáme právo svoju lásku „zneplodniť“.
Znamená to totiž, že nemilujeme skutočne toho druhého, ale seba – čo v tomto ponímaní je jednoducho egoizmus, nie láska. Egoizmus hovorí: „Daj mi, ja to chcem, je to moje!“ Láska hovorí: „Dávam sa ti, som tvoj dar, prijmi ma!“ Rozdielny pohľad na druhého človeka („vlastniť“ kontra „byť darom“) je presne tým miestom zlomu, kde sa rozpoznáva skutočná láska podľa prvotného Božieho zámeru u manželov. To, že sa naša láska stáva schopnou darovať sa, to, že sa dívame na toho druhého s túžbou byť pre neho darom, ktorý dáva život v plnosti, znamená, že sa ako muž a žena stávame pravdivým obrazom trojjediného Boha.
Ako sa dívame na tieto tajomstvá svojho tela a jeho prejavov lásky my?