Ako spočinúť a nabrať dych v Božej prítomnosti?

Oddych v čase, keď nie sme naučení oddychovať.

Náhlime sa, stresujeme, nestíhame, nemáme čas… Nie nadarmo Pán požehnal siedmy deň oddychom. Prečo na to tak často zabúdame?

Ako dieťa som nevedela, čo s časom, slovíčko nuda bola v mojej aktívnej slovnej zásobe. Dnes je zo mňa tak trochu workoholička (dobre, tak trochu viac) bez zmyslu pre oddych a voľný čas. Zisťujem, že neviem oddychovať. Že mám problém len tak spočinúť (v Bohu) a nič nerobiť. Že tak silno žijem v mentalite výkonu a aktivity, že sa cítim vinná, keď oddychujem. Nepotrebovala by som nútené práce, ale nútený oddych.

Spomínam si na letné prázdniny počas školských dní. Nevedeli sme, čo robiť s toľkými dlhými dňami bez školských povinností. Hoci sme sa na ne celý rok tešili, predsa len, dva mesiace sú dlhý čas. „Mami, ja sa nudím!“ opakovali sme neraz počas letných mesiacov svojim rodičom, ktorým z toho neraz stáli vlasy dupkom, keď mali svojim deťom zabezpečiť nonstop atraktívny program počas dlhých dvoch mesiacov.

No ani skvelý čas, do poslednej minúty vyplnený atraktívnymi možnosťami, nemusí deťom zabezpečiť plnohodnotné prázdniny. A, naopak, čo najjednoduchší prázdninový program môže dať všetkým maximum, ak do neho zapojíme Boha. Pretože bez neho budú prázdniny vskutku len prázdnymi dňami. Nevynechať Pána z prázdnin. On od nás neprázdninuje, nerobme tak ani my.

A zas z iného pohľadu. „Ty chodíš do kostola aj cez leto? Aj na dovolenke?“ počúvala som neraz ako žiačka základnej školy pred prázdninami od svojich rovesníkov. „Áno,“ nesmelo som vždy odpovedala, netušiac až tak veľmi, prečo to vlastne robím. No dnes sa na to pozerám úplne inak.

Mnohí vnímajú prázdniny ako čas bez Boha. Oddýchnem si od „povinností“, ktoré odo mňa Boh očakáva. Dám aj jemu pauzu odo mňa. Veď si potrebujeme od seba vzájomne oddýchnuť, nie? Skúsme sa na to pozrieť z inej strany. Oddychujete v lete aj od svojich priateľov, rodiny, známych? Dávate si dvojmesačnú pauzu od milovaného, milovanej? Asi skôr trávite viac času spolu, ako sa len dá, nie? Rovnaký vzorec treba uplatniť voči Bohu. Ak je on naším Milovaným, nemôžeme si dať od neho dvojmesačnú dovolenku.

A čo teda? To mám (s)tráviť celé dva mesiace na kolenách či na nejakých čisto duchovných akciách, obnovách, v kostole? Vôbec nie. Dôležité je – vziať Boha so sebou, kamkoľvek cez prázdniny pôjdeme. A nielen so sebou, ale nosiť ho aj v sebe, vo svojom srdci. Veľmi rád pôjde s nami kamkoľvek. Môžeme objavovať nádheru sveta či Slovenska spolu s ich Stvoriteľom! Vezmime to ako výsadu a čerpajme maximum.

DOBIŤ BATERKY

„Batéria kresťana, ako zdroj energie na vydávanie svetla, je modlitba,“ povedal raz pápež František. Obzvlášť cez letné dni potrebujeme dobiť baterky. Načerpať. Zastaviť sa. Zmeniť stereotyp všedných pracovných či školských dní. Nájsť si čas na dobrú knihu, ktorá leží už celé mesiace nedočítaná. Oddýchnuť si, veď sme neboli stvorení ako roboty, ktoré musia pracovať nonstop, bez oddychu. Stretnúť sa s priateľmi, ktorí sú bežne viac rozlietaní. No i mať čas sa utiahnuť do ticha a byť s Bohom. Opäť urobiť niečo viac pre vzťah s ním. Zostať v úžase pri západe slnka, pozorovať lúče na osviežujúcej hladine jazera, nechať sa opaľovať nielen slnkom, ale aj Slnkom (Ježišom). Objavovať ho v kráse prírody, v ľuďoch, v nádherných chrámoch po celom svete či zážitkoch s priateľmi, ale aj tak „všedne“ – vo sviatostiach, modlitbe. Mimochodom, chrámy sú počas horúcich letných dní skvelé i vďaka svojej priaznivej klíme a chladu. No keď už do nich vstúpime, nezabudnime venovať pozornosť tomu, ktorý sám prebýva v svätostánku a čaká na nás. On je lepším osviežením, ako ten najlepší ľadový nápoj počas horúcich dní.

 

„STRÁCAŤ“ ČAS V BOŽEJ BLÍZKOSTI

Bruno Ferrero, taliansky kňaz, známy svojimi príbehmi na potešenie duše, píše o jednom starčekovi. Ťažko ochorel, bol v nemocnici a prišiel ho navštíviť kňaz. Po vstupe do izby si všimol prázdnu stoličku, ktorá stála pri posteli chorého. Opýtal sa ho, prečo tam tú stoličku má. „Predstavujem si, že na nej sedáva muž, a kým ste prišli, rozprával som sa s ním… Dlhé roky sa mi modlitba zdala veľmi ťažká, až mi raz jeden priateľ vysvetlil, že modlitba je vlastne rozhovor s Ježišom. Tak si teraz predstavujem, že predo mnou na stoličke sedí Ježiš, rozprávam a počúvam, čo mi hovorí. Odvtedy nemám s modlitbou nijaké ťažkosti,“ odpovedal chorý starký. O niekoľko dní neskôr prišla jeho dcéra na faru, aby oznámila, že jej otec umrel. Kňazovi povedala: „Nechala som ho na pár hodín samého. Keď som sa vrátila, našla som ho mŕtveho. Hlavu mal opretú o prázdnu stoličku, ktorú chcel mať stále pri svojej posteli.“

Spočinúť. S hlavou opretou o Krista. Len tak spočinúť pred Pánom a nevravieť nič. Len byť s Pánom. „Strácať“ čas v Božej blízkosti. To je niečo, pre čo sme stvorení. To je niečo, čo budeme zažívať celú večnosť. Potrebujeme sa zavrieť do svojej izby, kaplnky, do svojho modlitbového kútika, oprieť sa o Pána, chytiť ho za ruku a jednoducho len BYŤ. Byť s ním. Či nie je práve toto oddych, ktorý by sme mali vyhľadávať ako prvý?

V jednej známej slovenskej piesni sa spieva: „Opri sa o mňa, bude ti dobre, svet bude krásny a nebo modré.“ Veru, človeku je dobre, keď sa má o koho oprieť. A my sa máme o koho. Predstavme si, že nám túto pieseň spieva Kristus.

„Opri sa o mňa,“ hovorí ti Ježiš.

Opri sa o mňa, zabudneš na to, že občas býva na cestách blato.

„Blato bude. Zablatená cesta na Kalváriu. Nezabudneš, ale budeš mať silu to niesť a budeš vedieť, že to má zmysel, lebo ja som s tebou a tým, čo ma milujú, všetko slúži na dobré. Opri sa o mňa, nebude to ľahké, ale ja budem s tebou,“spieva zvonivú melódiu Pán.

Opri sa o mňa, to ozaj lieči, hodíš za seba všetky zlé veci.

„Opri sa o mňa, ja som ten, ktorý lieči, všetky tvoje hriechy hodím za chrbát,“pospevuje milosrdná Láska.

Počúvaj dobre, vravím ti vopred, stále sa budeš môcť o mňa oprieť.

„Myslím to vážne, vždy som tu pre teba a vždy sa môžeš o mňa oprieť! Som s tebou a v tebe,“ dodáva s úsmevom.

Vieme (a chceme) sa o neho oprieť?

AKO NASÝTENÉ DIEŤA V MATKINOM NÁRUČÍ

O oddychu, tom skutočne pravom a podstatnom oddychu, nám hovorí aj Žalm 131. Spočinúť ako dieťa v matkinom náručí.

„Pane, moje srdce sa nevystatuje,
moje oči nehľadia povýšene.
Neženiem sa za veľkými vecami
ani za divmi pre mňa nedosiahnuteľnými.
Ale ja som svoju dušu upokojil a utíšil.
Ako nasýtené dieťa v matkinom náručí, ako nasýtené dieťa,
tak je moja duša vo mne.
Dúfaj, Izrael, v Pána odteraz až naveky.“

Stres, panika, žiadny oddych, naháňanie sa, program non stop 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Či to je to, čo Boh zamýšľal? Asi nie…

Niekedy máme taký nabitý program rôznymi aktivitami, že nám nezostáva čas na Boha. A to môžu byť aktivity veľmi zbožné, budujúce a dobré. Môžeme slúžiť vo farnosti či diecéze od rána do večera, no možno sa pri tom sami zabúdame modliť.

Vnímala som to taktiež vo svojom živote. Robila som toľko vecí v službe, vo farnosti, pre mladých, no zabudla som pritom sama tráviť čas s Bohom. Viedla som ľudí k Bohu, no sama som pre množstvo aktivít nemala čas tráviť s Bohom skutočne viac času, nielen nejakú „povinnú jazdu“. Cítila som sa však dobre, veď robím veci pre Boha, nie? Boh mi dal stopku a začal ma učiť byť viac s ním, ako konať veci pre neho. Začal ma učiť, že moja služba musí vyrastať z modlitby a z času stráveného s ním. A učím sa to stále.

Claire Swinarski v blogu „Ako skutočne oddychovať“ píše o tom, že často oddychujeme nesprávne. Že sa neraz cítime vinnými za to, že oddychujeme, ale Boh nám nedal siedmy deň na oddych preto, aby sme sa zaň cítili vinní. Oddychujeme, a predsa sme unavení. Potrebujeme oddych, ktorý buduje. „Čiastočným problémom je možno to, že činnosti, pri ktorých si chceme oddýchnuť, nám neprinášajú ozajstný oddych. Možno nemusíme po večierkoch ostať hore dlho do noci, četovať, maškrtiť či kontrolovať svoje iPhony. Možno sa nemusíme zapojiť do každého spoločenstva, modlitebnej skupinky či skupinky, ktorá sa venuje štúdiu Biblie. Skôr by sme sa mali uistiť, či si naozaj nachádzame čas na toho, kto nás stvoril,“ píše autorka. Bojíme sa nadýchnuť a oddýchnuť si. Cítime sa ako škrečok behajúci v kolese. „Nechajte Ducha Svätého vanúť vaším rozvrhom. A aj voľné chvíle si nájdu to pravé a správne miesto,“ odporúča Swinarski.

Sväté ničnerobenie!

„Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu.“ (Mt 11, 28-29)

Neraz ma táto časť evanjelia znervózňovala a vyrušovala. Očakávala som, že keď si prídem oddýchnuť k Pánovi, on to všetko sníme, prestrie ležadlo na pláži a dá mi do ruky exotický drink. Že keď spočiniem v ňom, život bude jedna veľká ružová záhrada. Vyrušovalo ma to slovko „posilním“. Predpokladá pokračovanie boja. Že po spočinutí v ňom budeme musieť vykročiť naspäť do boja. Avšak posilnení ním, oddýchnutí, obnovení.

Túžime po odňatí bremena, a ty ponúkaš posilu. Túžime po tom, aby si úplne vzal naše bremená na seba, no ty ich túžiš niesť s nami a pozývaš nás do svojho jarma. Je to vskutku škola lásky. Nepochopiteľná. Neuveriteľná. Nelogická. A predsa jediná plná tej pravej Lásky!

Sväté ničnerobenie! Oddych, ktorý obnovuje. Nie a priori telo, ale dušu. Lebo idú ruka v ruke. Sami dobre vieme, že nám nepomôže fyzický oddych, ak sme stále napätí a v strese, ak nenecháme oddýchnuť svoje srdce. Taký oddych, ktorý pre nás zamýšľal Boh.

 

SEDEM TIPOV, AKO ODDYCHOVAŤ V BOŽEJ PRÍTOMNOSTI

1. Spočinúť.

V modlitbe, tichu, adorácii. Oprieť svoju utrápenú hlavu o Pána. Spočinúť v ňom. Na ničom nezáleží väčšmi. Slová nie sú potrebné. Len spočinúť v Pánovi ako nasýtené dieťa v matkinom náručí. Nechať sa objať Bohom. A spočinúť v jeho objatí.

 

2. „Prežúvať“ Božie slovo.

Púštni otcovia radia, že máme „prežúvať“ Božie slovo. Zobrať si nejaký kúsok a čítať ho dookola, meditovať a následne žiť. Alebo si celý deň opakovať jednu vetu, hoc aj slovo.

 

3. Umenie, ktoré poukazuje na krásu Stvoriteľa.

Dobrá kniha, film, hudba či výtvarné umenie. Niečo, čo nasmeruje moje srdce na oslavu Boha a zároveň mi pomôže vypnúť, odreagovať sa, zmeniť myšlienky.

 

4. Prechádzka v prírode.

Počúvať spev vtákov, kochať sa krásou mohutných hôr, obdivovať pestrosť nádherných kvetov. Nechať sa ohurovať krásou stvorenia a skrze ne velebiť Tvorcu.

 

5. Nájsť ho v druhých, zvlášť chudobných.

„Neboj sa byť darom,“ opakujem často druhým. A rovnako často zabúdam, že to platí aj pre mňa. Sme si darmi vzájomne a môžeme tak spoločne nachádzať oddych aj v darovaní sa tomu druhému. A obzvlášť, keď sa darujeme tým, ktorí to najviac potrebujú. Priateľstvo je o rozbaľovaní darčekov seba samých. Až vtedy, keď sa „rozbalíme“ a dovolíme druhému, aby sa aj on „rozbalil“, vtedy nachádzame skutočné, autentické priateľstvá. Mám rada rozbaľovanie darčekov mojich priateľov! Pretože vnútro je omnoho krajšie ako obal! „Osoby sú Božie dary pre mňa. Už sú zabalené, niektoré krásne, iné menej atraktívne. S niektorými na pošte zle zaobchádzali, iné prichádzajú ako „mimoriadna zásielka“. Niektoré sú nedbalo previazané, iné veľmi pekne uzavreté. Ale obal nie je dar, a je dôležité uvedomiť si to,“ píše John Powell.

 

6. Tvorivosť v láske.

Osobne veľmi rada oddychujem napríklad pri vyrábaní darčekov, hoc aj nejakých drobných, pre druhých. Láska je tvorivá a nepozná medze. (Skúšali ste už napríklad skladať puzzle a premýšľať pritom nad mozaikou svojho života, nad tým, ako z Božieho pohľadu všetky kúsky zapadajú do seba?)

 

7. Chváliť Boha.

Nebyť ustarostená, ale vzdávať vďaky. Boh nechce, aby som ignorovala blato (= ťažkosti, starosti, problémy) vo svojom živote, ale aby som pozerala na neho. Chvála povznáša naše srdce a ukazuje nám nové rozmery. Vďačnosť ho otvára pre nové horizonty. Chváliť slovom, spevom, hudbou či tancom. Čímkoľvek. Boh je veľký a aj možností chváliť ho je nespočetne veľa.

Skutočný oddych. To, čo oživuje moje srdce a približuje ma k Bohu.