Ako som prežila autonehodu

Pamätáte si na to, ako sv. Pavol spadol z koňa a oslepol? Boh sa mu prihovoril, zjavil a dal mu tak najavo, že to Jeho prenasleduje. Ja som síce z koňa nespadla, ale pár koní bolo pod kapotou môjho auta. Toto je príbeh o tom, ako si Boh použil autonehodu na to, aby mi ukázal správny smer.

Bol pondelok 20. júla 2015 a ja som sa chystala po práci navštíviť kamarátku. Na mieste, kde jedna dedina končí a druhá začína, som s autom zastala, aby som dala prednosť autám na hlavnej ceste. Nič nešlo, tak som sa pomaly zaraďovala do svojho pruhu, keď som v tom zbadala protiidúce vozidlo a dupla na plyn. Druhý vodič, v domnienke, že budem brzdiť, tiež odbočil na moju stranu, nabúral rovno do miesta vodiča, a už som letela vzduchom, pričom sa auto asi trikrát prevrátilo. Skončila som na okraji cesty, ale bohuvďaka nie v železnej ohrade, ktorá tvorila akoby „plot“ okolo kríža, čo je v dedinách na Liptove znakom, že jedna končí a iná začína. Práve na tomto mieste skončil môj starý spôsob života a začal nový. Vnímala som iba náraz, veľký hluk a spomenula som si na film Večne mladá (The Age of Adaline), v ktorom hlavná hrdinka taktiež havarovala, narazila do zvodidiel a preletela cez most do vody. V tejto scéne bol detailný záber zvnútra vozidla. Keďže som žurnalistka, veľmi som ocenila vernosť tohto záberu, pretože v momente, keď som rotovala spolu s autom, cítila som sa ako pri pozeraní spomínanej snímky. Pomyslela som si iba, že je to presne ten pocit, a že ho tvorcovia vystihli. Niektorí hovoria, že sa im premietne celý život pred očami, uvedomia si, čo ešte nestihli, koho málo milovali, čo zanedbávali… U mňa to bolo inak. Všetko sa zomlelo veľmi rýchlo a ani mi vtedy nenapadlo modliť sa alebo že by to boli posledné chvíle na tejto Zemi.

Moje telo však akoby samé tušilo, čo má robiť. Podľa predpisov som mala bezpečnostný pás, ktorý ma zachránil pred preletom cez sklo. Samo sklo neprasklo, čomu sa čudujem doteraz. Intuícia, alebo čosi nadpozemské ma donútilo rozprestrieť sa do priestoru ako pavúk, rukami som sa dotkla strechy a nohy som rozkročila, pevne som sa zaprela. Hľadala som istotu, ukotvenie v priestore, ktorý ma ohraničoval. Vnímala som počas celého incidentu silnú ochranu. Vždy sa pred jazdou pomodlím, pretože som veľmi vystresovaná vodička.

MALA SOM BYŤ MŔTVA

Auto skončilo prevrátené na pravú stranu, dvere boli zablokované, zadné koleso viselo len tak-tak, vyzeralo to, že sa čochvíľa oddrapí. Kufor bol otvorený, čiže som vyšla tadiaľ. Nemala som ani škrabanec, po náraze mi ostala na ľavom boku jediná modrina. Robotníci, s ktorými som sa zrazila, mi bežali naproti. Mali na sebe montérky a smerovali do práce. „My sme si mysleli, že vás z toho auta buď budeme vyťahovať, alebo že ste to neprežili,“ priznali sa mi so strachom v očiach a mne odľahlo, pretože to posledné, čo som v tej chvíli potrebovala bolo, aby niekto na mňa kričal a vyčítal mi moju chybu. Na mieste sa zhŕklo aj pár domácich. Jedna milá pani mi doniesla vodu a vlastnú reflexnú vestu. Upozornila ma, že by som mohla dostať pokutu, ak by som vestu na sebe nemala. Na kurzoch prvej pomoci som sa učila, že pri nehode je vždy potrebné umiestniť za auto výstražný trojuholník. Ja som však bola v takom šoku, že som ani nevedela povedať ako sa volám.

Muži, s ktorými som sa zrazila, privolali políciu. Pamätám si, že som dlho sedela, čakala a nevedela sa dovolať mamine, ktorej auto patrilo. Bála som sa reakcie rodičov, pretože auto kúpila mama a deň pred mojou nehodou prešlo technickou kontrolou. Mám priateľku, ktorá je veľmi empatická. Mala zlé tušenie, preto mi zavolala, či je všetko v poriadku. Rozplakala som sa a vyrozprávala jej, čo sa mi stalo.

Keď prišli policajti, spísali zápisnicu. Jeden z nich sa ma spýtal: „Ste veriaca? Ak áno, obetujte omšu za záchranu života. Takéto prípady zipsujeme do vreca.“ Pri jeho slovách mi prešiel mráz po chrbte. Mala som byť mŕtva. Pozrela som sa na kríž, ktorý stál obďaleč a všimla som si, že plot tvoria akoby také malé kopie. Ešte pár metrov a skončila by som na nich napichnutá…

Raz za čas prídem pozrieť svoju známu a keď prechádzam miestom, kde som skoro vydýchla, poďakujem sa Bohu, že žijem. Doteraz, aj skoro šesť rokov po nehode, mám z toho zimomriavky.

O niečo neskôr sa v Poprade konalo stretnutie mládeže P15. Išla som na spoveď k neznámemu františkánovi. Sedel vonku pri fontáne a musela som mu do ucha svoje hriechy kričať. V okolí hučala hudba, deti sa okolo tej fontány vozili na somárikovi, celé Námestie svätého Egídia bolo plné zasvätených osôb, ktoré prezentovali v stánkoch svoju činnosť. Hra na gitare, spev, veľa mladých, ruch ulice. Spovedník sa ma po mojom vyznaní spýtal: „A ty stále nevieš, prečo si havarovala? Skús si v hlave svoje hriechy zopakovať, čo ti z toho vychádza?“ „Neviem,“ odvetila som úprimne. „Koho si mala na prvom mieste, bol to Boh? Myslím si, že všetko iné: tvoj priateľ, práca, cestovanie, vysoká škola… všetko ťa zaujímalo viac než On.“ Mal pravdu, nepoznal ma, a predsa ma tak rýchlo „odhadol“. Alebo mu Pán tie slová pošepol? Po mne prijala sviatosť zmierenia aj kamoška Zuzka. Pre nás obe bola táto skúsenosť uzdravujúca, obe sme si pri fontáne poplakali a vtedy nám bolo jedno, kto nás uvidí. Pamätám si aj zvláštny pocit, že som na jednej strane chcela ísť za vtedajším priateľom, ktorý bol neďaleko a pomáhal v stánku známemu kňazovi, ale zrazu som sa s ním nechcela o radosť z odpustenia podeliť, chcela som byť len s kamoškou.

 

KAŽDÝ DEŇ JE DAROM

Od nehody jazdím opatrnejšie a zbavujem sa svojich zlozvykov pri šoférovaní. Každý nový deň je pre mňa darom, za ktorý Bohu ďakujem. Viem si užívať jednoduché momenty. Dokážem len tak sedieť so zatvorenými očami, slnko mi pohládza tvár a cítim sa šťastne. Viem v tichu s úžasom pozorovať ako pavúk pletie svoju sieť, či ako sa mačka hrá. Od rána si nachádzam dôvody na radosť, či je to len vôňa kávy, či to, že si šofér autobusu spieva počas jazdy, alebo že sa na mňa niekto usmeje. Vychutnávam si jedlo, vône. Keď tancujem, mám pocit, že rozhadzujem do okolia všetky svoje bunky, vnímam veľmi intenzívne samú seba a napĺňa ma to radosťou. Viem si nájsť dôvod tancovať kdekoľvek. Uvedmujem si vzácnosť môjho času ako nikdy predtým a považujem svoje voľné chvíle za to najvzácnejšie, čo môžem niekomu darovať.

Čo sa týka mojich životných priorít, rozhodla som sa prvé miesto vo svojom živote dať Bohu. On je mojím zmyslom života. Ten, ktorý ma nikdy nesklamal, komu bezhranične dôverujem a komu/v koho verím. Myslím si, že ak by som nemala vieru, mohli by ma mnohé ťažké životné udalosti „položiť“. Utrpenie je však neoddeliteľnou súčasťou života človeka a zmysel má až vtedy, keď mu ho sama určím.

Po nehode som spoznala Jarku, ktorá má rakovinu. Stratila som svojho bývalého priateľa a celú jeho rodinu, ale „získala“ som Jarku, ktorá ma tak prijala, že ma občas nazve svojou dcérou. Keď som videla, ako velmi trpí, rozhodla som sa všetky svoje slzy a bolesti obetovať za jej uzdravenie alebo aspoň uľavenie z jej trápenia.

VÝCHOVNÉ FACKY

Verím, že každá zlomová situácia v našom živote, či už je to choroba alebo niečo zásadné, sa udeje preto, aby sme si niečo uvedomili. Aby sme sa zastavili, prehodnotili naše rozhodnutia, náš životný štýl a pozreli sa na seba akoby z vtáčej perspektívy. Sú to výchovné „facky“, ktoré nás upozornia na chyby, ktoré sme spravili. Je len na nás, či sa poučíme, alebo slepo zopakujeme minulé prehrešky.

Uvedomujem si, aká bohatá v skutočnosti som, koľko milujúcich ludí mám okolo seba a zbožňujem, keď ich nejakou svojou príhodou rozosmejem. Som vďačná aj za autonehodu, za fakt, že som vyviazla len s modrinou, aj za rozchod, lebo aj vďaka týmto skutočnostiam som dnes tým, kým som.

Neviem, prečo som vyviazla živá. Možno si tieto slová máš prečítať práve Ty, aby som Ti tak dokázala, aký úžasný, mocný, dobrý a láskavý Boh je. Pretože keď sa za sebou obzriem, spomínam si na veľa situácií, ktoré mohli skončiť úplne inak, ale stáli pri mne všetci anjeli: v detstve na mňa skoro spadla ťažká sklenená lampa; došlo k zrážke, keď som sa „šalela“ ako malá na bicykli a oprotiidúce auto zastalo a prudko zabrzdilo. Ani neviem spočítať, koľkokrát som prešla cez priechod pre chodcov tak, že jedno auto zastalo a druhé si „šlo svoje“ a keby som nepobehla, asi by som tu nebola… Môj anjel strážny je veľmi zaneprázdený, ale sme stále kamoši a ešte sa so mnou zhovárať neprestal, aj keď sa rýchlo dostávam do problémov.