Ako si vincentky „užili“ komunizmus?

Ako sestry vincentky spomínajú na komunizmus? Aké majú skúsenosti so štátnymi pracovníkmi? Hnevajú sa na niekoho z nich? Zazlievali Bohu túto ťažkú skúšku? Pýtali sme sa sestry Honórie (90), sestry Kajetány (96) a sestry Notburgy (88).

Som veľmi vďačný, že som sa mohol stretnúť s týmito tichými poslami lásky a radosti z Božej prítomnosti v ich srdciach. Napriek vysokému veku si každá z nich dodnes zachovala pohodu ducha. Obdivujem ich pamäť, keďže niekedy veľmi dopodrobna opisovali udalosti, ktoré sa udiali pred tridsiatimi, päťdesiatimi, ba aj sedemdesiatimi rokmi. Myslím, že ich svedectvo môže osloviť každého človeka dobrej vôle.

 

 

Sestra Honória,

rodným menom Štefania Mišaniová, sa narodila 13. októbra 1929 vo Valaskej Belej. Spomína si na úžasný prírodný úkaz zo svojho detstva. 25. januára 1938 si v domčeku všimli, že všetko zaliala červená farba. Keď vyšli von, videli polárnu žiaru, ktorá sa odrážala od snehu. „Všetko ako krv. Babička hovorí: „Deti moje, pamätajte si, príde niečo strašlivé, strašlivý trest Boží.“ A od tridsiateho deviateho sa začala vojna.“

Dnes už sestra spája tento znak s posolstvom Panny Márie Fatimskej. Od 29. septembra 1944 sa v Strážovských vrchoch neďaleko ich domu schovávalo až do 8. mája 1945 asi päťtisíc partizánov. Už vtedy zakúsila hrôzu vojny, ale aj mocnú ochranu milujúceho Boha a Panny Márie.

„Počas týchto siedmich mesiacov u nás trvali neustále prestrelky: guľomety hrčali, míny vybuchovali, granáty, všetko možné… Partizáni išli z hôr, Nemci od Ilavy a náš dom bol uprostred tohto boja… Doteraz obdivujem Božiu lásku a prozreteľnosť, že sme všetci v dome boli zachránení od každého nebezpečia. Chodili sme medzi strelami a nikoho z nás to nezasiahlo,“ uviedla sestra Honória a tento zázrak pripisuje každodennej modlitbe svätého ruženca.

Aj preto jej najväčšou túžbou bolo, aby sa mohla aspoň raz už ako zasvätená osoba vrátiť domov a pomodliť sa ďakovný svätý ruženec. V roku 1968 sa jej túžba naplnila. „Povedala som maminke a ocinkovi: „Ja som prišla len preto, aby sme sa pomodlili ďakovný ruženec, ako poďakovanie Márii za to, že nám vyprosila ochranu.““

V roku 1945 ako šestnásťročná končila štvrtý ročník meštianky. „Vtedy sa pýtal pán učiteľ nás všetkých: „Kam pôjdete?“ Ja som vstala a povedala: „Ja chcem byť rehoľná sestrička!“ „A aká?“ spýtal sa. „No, rehoľná sestrička.“ Nato sa spýtal: „Chcete byť vincentka?“ Bol totiž z Nitry a poznal tieto sestry. Môj otec bol Vincent, tak mi to bolo blízke a prikývla som.“

Tak sa prihlásila do Nitry na pedagogickú školu. Vtedy však už boli pohnuté časy a v škole im nechceli dať diplomy, ak si nepodajú žiadosť o miesto v štátnych zariadeniach. Ona však túžila ísť za svojím povolaním. „Seminár som musela rýchlo ukončiť, pretože naši predstavení už vedeli, čo sa deje – už všetko poštátňovali. Prišli, spísali, čo je v miestnosti, a už to bolo ich. Takto poštátnili celý náš kláštor.“ Po jej odchode zo školy už nemohli prijímať nové kandidátky.

 

V apríli 1950, po deviatich mesiacoch seminára, ktorý sa konal v Ladcoch (bolo ich tam dohromady sedemdesiatdva), ich poslali na iné miesta, aby mohli pokračovať vo svojom povolaní. Samozrejme, nemohli ísť všetky naraz. „My sme boli štyri poslané do Trenčína 3. mája. Predstavte si, už v noci vzali všetkých kňazov z Ladiec, len čo sme vyšli zo seminára. Postupne už potom obliekali všetky sestričky z večera do rána, aj nové kandidátky. Potom už nemali žiaden seminár – len aby sa udržali v spoločnosti.“

V Trenčíne zložila prvé sväté sľuby. Tam na ne začali čoraz viac naliehať. „Všetci riaditelia na nás veľmi útočili: „Buď zložíte rúcho a ostanete tu, alebo vás vyvezieme.“ Tak sme radšej všetky držali pevne spolu, pretože sme videli, že zložiť rúcho je len začiatok.“

Postupne začali prijímať zvonku náhradu a 29. septembra 1955 sestry uvoľnili. V noci za ňou prišla sestra: „Rýchlo sa zbaľte, pôjdete so sestrou Olíviou do Ružomberku. Budete pracovať v nemocnici.“ O štvrtej vyrazili a išli na vlak. Pri Ružomberku jej sestra povedala, že do nemocnice pôjde sama. V roku 1957 sa však rozhodla pripojiť k sestrám, ktoré vyviezli do Smečna.

„Vyviezli tam vyše sto sestričiek z Trenčína i z Trenčianskych Teplíc. Mňa nevyviezli, ale boli to moje sestry, patrila som k nim. Išla som za nimi dobrovoľne.“ Pracovali tam na zámku, ktorý prerobili na hospic, respektíve geriatriu. Starali sa o asi dvestodvadsať pacientov z nemocníc z Prahy a Kladna. Postupne odtiaľ sestričky rozposielali do iných ústavov a počet klesol asi na päťdesiat.

 

„Napokon sme boli tri sestričky na štyridsaťpäť ľudí. Viete, čo to je? Boli to skutočne namáhavé služby. Ale s Božou pomocou sme to zvládali,“ spomína s úsmevom. Prvý správca bol veľmi láskavý. „Po ňom však nastúpil istý Freiman – a on bol typický komunista. Keď nejako sťažil život sestričkám, nahlásil to na vyšších miestach a dostal za to prémie. Raz nám všetkým zakázal prístup do kaplnky. Keď sa niekto vzpriečil, hneď takých ľudí presúval na miesta, kde kaplnku nemali.“ Zakazoval im chodiť do kostola, modliť sa pred jedlom. „Keď sa raz jedna spolusestra modlila Anjel Pána s chlapcami, ktorí tam bývali a o ktorých sa starala, okamžite, ešte v ten deň, ju poslal preč,“ pamätá sestra Honória, akoby to bolo včera.

6. decembra jedného roku presunul sestru direktorku (sestra Olívia) spolu s dvoma ďalšími vrchnými sestrami, pretože bol presvedčený, že tým získa iné sestry. Sestra Honória nemohla mlčať. Prišla za ním a povedala: „Pán vedúci, toto ste naozaj nemali urobiť, veď toto sú naše zlaté sestričky, ktoré si nezaslúžia takéto konanie.“ Ale on chcel hovoriť a hovoriť. Nato povedala: „Ja inšie nemám,“ a pobrala sa preč. Žiaľ, nedokázala ho presvedčiť. Stál si za svojím.

Keď sestra bola preložená do Bylian v roku 1968, starala sa o postihnuté deti. Tam pôsobila až do roku 1991. Počas tejto služby raz prišiel za ňou bývalý vedúci Freiman. „Ale ja som ho nemohla poznať. Tvár hroznú, vlasy šedivé – pritom predtým to bol taký elegantný extra pán, vyčesaný. Teraz bol ako strašidlo.“ Prihovoril sa jej: „Kde som mal ja rozum, kde som mal ja hlavu, že som vás takto vyhadzoval z domu? Viete, čo to teraz je? Mám tam už trojnásobok pracovníkov miesto vás a stále sú nespokojní.“

Uvedomil si svoju chybu, hoci už bolo neskoro. Ako sa hovorí, Božie mlyny melú pomaly, ale isto. V sestre Honórii však nebol vtedy ani kúsok škodoradosti nad nešťastím druhého. Naopak. Jej láska napriek spôsobenému utrpeniu sa pretvorila v súcit a ľútosť nad nešťastím človeka.

V Bylanoch tiež pocítila, že režim je už trochu slobodnejší – sestrám totiž dovolili zriadiť kaplnku. Práve sestra Honória dostala na starosti zohnať sochy a výzdobu. „Tak som sa vybrala s takým vozíkom a šla som za pánom dekanom… On ma zaviedol do takej miestnosti, kam pozvážali sochy z nemocníc a rôznych miest, kde nemohli byť. Pozrela som, a tam Panna Mária, práve naša, s lúčmi! Svätý Jozef – aj toho si beriem!“ so smiechom spomína.

 

Na tom mieste zakúsila aj prelomový rok 1989. „Udialo sa to z Božej moci. Rovnako aj Pražská jar v roku 1968, keď mohlo pár sestričiek prísť do spoločnosti. V osemdesiatom deviatom sa však už úplne otvorili dvere a sestry, ktoré dlhé roky čakali, mohli konečne vstúpiť do spoločnosti. To bola veľká milosť! Prišlo ich asi štyridsať.“ Hneď sa otvorili dva semináre na Mendryke a v Močenku.

Po necelom roku služby vo farnosti Nové Zámky pri farárovi, dnešnom arcibiskupovi Jánovi Oroschovi, sa 15. júla 1991 vrátila do znovu otvoreného domu v Nitre. Začali tam pôsobiť štyri sestry, vrátane sestry Honórie. Počas totality slúžil dom ako agrokombinát, no zostal veľmi zadlžený. Vypratali skrine plné dokumentácie, ktorá už nebola potrebná, zasadaciu sieň pretvorili na kaplnku. Symbolicky sa tak miesto stretania komunistických úradníkov pri úradných záležitostiach stalo miestom stretania Dcér kresťanskej lásky pri modlitbe a obeti Ježiša Krista, ktorého sa komunisti tak veľmi snažili vymazať z vedomia ľudí. 16. februára 1992 kaplnku posvätili a odvtedy sa v nej modlia sestry v nitrianskej komunite denne.

Nosí sestra Honória v sebe hnev? „Viete, tým ľuďom išlo o iné veci ako nám. Ťažké to bolo napríklad aj s tým pánom Freimanom. Odmeny ho prilákali. Ale nehnevali sme sa. My sme sa zaňho modlili. Prosili sme o odpustenie. Ani sestra direktorka nepovedala nikdy krivé slovo. „Modlime sa, sestričky, aby mu Boh dal milosť!“ A vidíte, na konci si to všetko uznal a sám cítil, že urobil zle.“

 

 

Sestra Kajetána,

vlastným menom Margita Magdolénová, narodená v Chynoranoch 30. apríla 1923, vstúpila do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky ešte o pár rokov skôr. V roku 1942 začala formáciu, ktorá pokračovala noviciátom v Ladcoch, ktorý trval jeden rok. Po ňom začala pôsobiť ako učiteľka na základnej škole v Žiline. V roku 1945 ich preradili na dedinu a následne začala pracovať v nemocnici v Ružomberku. V Štiavnických Baniach sa starala o deti a do roku 1950 pôsobila na škole v Močenku.

„V päťdesiatom nás zlikvidovali zo školy, tak som bola v nemocnici Michalovce, až na východe. V päťdesiatom piatom nás odviezli do Jasova, čo bolo pri Košiciach. Ale tam som dlho nebola a preradili ma do charitného domu Číž – kúpele.“ Ani tam však nepobudla dlhý čas a musela sa znova presunúť, tentoraz do továrne v Česku. „Javor Textilen, tam sme pracovali a bývali sme v Tepliciach nad Metují. Tkala som stanovinu. Potom ma znova preradili až na východ, do charitného domu v Brehove. Tam som pôsobila do roku 1968. Vtedy prišla úľava, tak som učila náboženstvo v Radošine.“

So smiechom dodáva, že aj odtiaľ ju po pár rokoch (1972) vyviezli do Slovenskej Ľupče. Odtiaľ znova do Česka, do Janských Lázní, kde obsluhovala rekreantov až do roku 1990. V Martine pôsobila ako katechétka a od roku 1994 až dodnes sídli v Bošanoch. Až tam mohla teda zažiť trochu pokojnejší život bez neustáleho sťahovania.

Pri otázke, ako si spomína na obdobie komunizmu, s úsmevom povedala: „Ako sestričky sme mali svoj domov, tak sme posilňovali jedna druhú. Do päťdesiateho roku to bolo dobré, až na to, že nás občas preložili. Ale vyučovať sme mohli slobodne, v našom duchu. Keď nás preložili, brali sme to ako Božiu vôľu, aj keď to bolo ťažšie, a prijali sme to. Pracovali sme tam, kde sme boli.“

Spomína, že ani v nemocnici sa jej nepracovalo zle, nakoľko tam boli zväčša sestričky. „Až nás naraz odviezli, ale to sme tiež s pokojom brali ako dôkaz vernosti Pánu Bohu a ostali sme verné. Viezli nás v noci, nevedeli sme ani kam.“ Keď prišli do Jasova, zistili, že tam pozvážali sestry z Levoče, z Martina aj iných miest. „Zase sme boli ako doma spolu,“ dodáva s úsmevom. V ústavoch ich sprevádzal správca a museli poslúchať. „Museli sme vždy zapísať, kam ideme, kedy sa vrátime, kde sme boli. Keď nebolo niečo vybavené alebo sa mu niečo nepáčilo, tak nás trestal. Robili sme, čo bolo treba. Bola som záhradníčka aj účtovníčka,“ smeje sa.

 

Najčastejšie na ne nakričal pre nedostatočnú výzdobu, napríklad na 1. mája. Najväčším trestom bolo presunutie za to, že sestry neboli voliť. „Svedomie nám to nedovoľovalo. To boli také voľby, že by sme im ešte prisvedčili, že správne robia.“ Spomína si aj na päťdesiaty rok, keď sa dopočuli, že pozatýkali kňazov a rehoľníkov. „Počuli sme o tom, ale mohli sme sa len modliť.“ Ani len jej nenapadlo živiť v sebe hnev či nenávisť voči štátnym zriadencom.

V továrni Javor Textilen to nebolo ľahké. „Nikdy dovtedy som toľko nepracovala. Ale čo, museli sme sa prispôsobiť. Tie, ktoré vládali, tkali; ktoré nevládali, nabíjali cievky na tkanie. Niekedy prišli s krvavými rukami, lebo museli trhať hrubé nite,“ hovorí s neustálym úsmevom na tvári.

Chcel som sa spýtať, či necíti hnev na ľudí, ktorí im boli nadriadení a strpčovali im život. Ešte som však ani nedokončil otázku, keď sestra povedala: „Nie, nie, nie. Brali sme to ako vôľu Božiu, bola to skúška pre nás, či ostaneme verní, alebo nie. Mali sme prísnych správcov, ale poslúchli sme – a je,“ so smiechom podotkla.

Ako vyzerala ich modlitba? „Vybavili sme si, aby sme mohli chodiť na jednu odpoludňajšiu smenu, tak sme sa ráno mohli spoločne modliť.“ Chodili dokonca do farského kostola na doobedňajšie omše. Vzťahy v komunite, paradoxne, komunizmus ešte väčšmi posilňoval. „Tie vonkajšie náročné podmienky nás stmelili, držali sme spolu.“

V roku 1968 pocítili zmiernenie režimu. „Mohla som učiť náboženstvo, takže to bol už celkom iný svet. Bolo sa však treba preorientovať, lebo to bolo celkom iné… Deti boli neposlušné, lenivé a nedbalé na duchovné veci. „Od nás nikto nechodí do kostola,“ hovorilo nejedno z nich.“ Po roku 1990 pocítila ešte väčší rozdiel. „Šesťročné chlapča sa nechcelo ani modliť pred hodinou náboženstva. „Mne to netreba!“ hovoril. Aj som napísala rodičom, že vyrušuje a nechce poslúchať, aby sa prišli poradiť alebo ho napomenuli, ale rodičia nemali záujem.“

 

Teda je na zamyslenie, či sa po roku 1989 zlepšila situácia vo všetkom. Nehľadiac na vonkajšiu politickú situáciu, vytratil sa kus ľudskosti, disciplíny, ba aj viery v dobrého Boha. „Náboženstvo je slabé. Viera klesá. Ešte aj u našich príbuzných. To má vplyv zvlášť na duchovný život. Keď prenasledovali, ľudia si žili, ako chceli; keď nám zobrali, musíme si aj my – a zostalo to tak. Mnoho vecí sa dnes zľahčuje a mnohí žijú tak, akoby ani Boha nebolo. Dúfajme, že to bude lepšie,“ s úsmevom dodáva.

Ako si pamätá na vzťahy s predstavenými? „Starali sa o nás s láskou, len prístup nebol taký ľahký…“ Predsa ich v rámci možností kontaktovali, čím však riskovali, že listy niekto nájde a priťaží im. „V Číži ma prišla vypočúvať Štátna bezpečnosť. Že chcú so mnou rozprávať, ale len v mojej izbe. Vedela som, že to nie je dobrý znak,“ spomína so smiechom.

Všetky správy od predstavených schovala do jednej krabičky a vložila do postele svojej spolusestry. ŠtB prišla s ďakovnou pohľadnicou, ktorú sestra Kajetána poslala istému kňazovi za prednášky a kázne, ktoré poslal sestrám. „Chceli, aby som im dala to, čo mi poslal.“ Tušila, že to bude v tej krabičke, ale nechcela ju ukázať. Navrhla, že to pohľadá a prinesie na ďalší deň. „Nie, neodídeme, kým nám to nedáte,“ stáli za svojím.

Išla pozrieť na povalu a dúfala, že medzičasom niekto vytiahol tie veci z postele a zaniesol preč. Ale jeden z príslušníkov zostal zatiaľ v izbe. Musela teda napokon vytiahnuť spomínanú krabičku a odovzdať s kázňami aj veci od predstavených. „Už vtedy však boli vyše roka vo väzení – sestra predstavená aj otec Hutyra – a Bezpečnosť už o tom všetkom vedela. Našťastie im to teda nijako nepriťažilo.“

 

 

Sestra Notburga,

lastným menom Eva Galbavá, sa narodila 24. decembra 1930 v Košeckom Podhradí, kde aj vychodila ľudovú školu. Meštianku navštevovala v Ilave. V roku 1947 sa rozhodla vstúpiť k Dcéram kresťanskej lásky. Absolvovala v Nitre zdravotnú školu a po nej nastúpila do seminára v Ladcoch. V roku 1950 však nastali pohnuté časy, preto v auguste utiekla z Ladcov a nastúpila do nemocnice v Martine.

Mali tam náročné nočné služby, starali sa o takmer sedemdesiat detí, od šesťmesačných po pätnásťročné. Nakoľko zatiaľ nemali vyškolených pracovníkov, dovolili jej tam pracovať päť rokov. „28. augusta 1955 prišli s nami rozviazať pracovný pomer, alebo nám dali možnosť prijať vojenské knižky. Chceli nás do civilu. Aj primár nás prehováral, aby sme ostali v civile. Vďaka Bohu, bolo nás tam stoštyridsaťosem, pričom ani jedna neprijala ponuku, všetky zostali verné; a vyviezli nás do Belušských Slatín.“

Dostala sa do poštového domu, kde sa starala o ťažko chorých, ktorých tam zvážali z okolitých nemocníc na doliečovanie a smrť. „V päťdesiatom siedmom boli voľby. Preto prišli večer – a že nakoľko sme nevolili, musíme odísť. Ráno pôjdeme rýchlikom do Popradu. Mala som akurát nočnú službu, tak som protestovala, že sa nemám kedy zbaliť. Súdruh tajomník preto vybavil autobus a o polnoci prišli sestričky, ktoré volili – dali im to za odmenu. My sme o pol šiestej nastúpili a odviezli nás do Podolínca.“

Po troch týždňoch však potrebovali kuchárske sily v Močenku. Napriek tomu, že sestra Notburga s varením nemala vôbec žiadne skúsenosti, prikázali jej, aby sa do dvadsiatich štyroch hodín zbalila. „Chceli ma čím skôr znechutiť, aby som sa podvolila. Ďakujem Pánu Bohu, že som vydržala.“

Tam však nebola ani osem mesiacov a musela ísť do Pezinka, kde jedenásť rokov pracovala v kuchyni v kňazskom domove. „Pomyslela som si: Variť neviem, ale veď čo už budem vedieť, to budem robiť.“ Za osem mesiacov zmenila tri pôsobiská. „Dnes hovorím mladým sestrám, ktoré trápi, že ich po dvoch rokoch idú preložiť: „Pozrite, ja som sa za osem mesiacov trikrát balila a vybaľovala,““ smeje sa.

 

Napriek neustálemu premiestňovaniu ani len nepomyslela na to, aby vystúpila do civilu. „Keď som sa pýtala rodičov, či môžem ísť za sestričku, otecko hneď vyrukoval: „Budeš vedieť vytrvať, keď vás budú voziť na Sibír, ako keď som ja bol tri roky v Rusku?“ Vtedy som si povedala: Keď to iní vydržali, aj ja to vydržím.“ Rodičia sa snažili dokonca cez pána primára v Martine pôsobiť na dcéru, aby zanechala zasvätený život. Ona však nikdy neposlúchla tieto „rady“. „Ja som stála na svojom a do dnešného dňa neľutujem,“ povedala s úsmevom na tvári.

Keď sa v roku 1968 trochu uvoľnil režim, sestra sa pýtala do zdravotníctva, aby pracovala v odbore, ktorý vyštudovala. Vtedy ju už predstavená provincie pridelila do Modry, kde pracovala na poli sociálnej služby. „Tam sme neboli ani celé tri roky. Prišli a povedali, že nakoľko to bolo za Dubčeka zorganizované, musíme ísť preč a pracovať v charite. Tak nás vyviezli do Slovenskej Ľupče. Zase som pracovala v kuchyni.“ Tam sa stretli sestry z rôznych spoločností a varili dohromady pre stoštyridsať ľudí.

V roku 1973 šla späť do Pezinka. So smútkom sa vtedy pýtala: „A čo som otca, mati zabila, že ma tak preháňate? Odpovedali mi: „No víte, to je tak. Jeden móže, jeden musí a jedného chcú a néčo z tých troch bude.“ On bol Trnavčan, tak tvrdo hovoril.“ Spomína si na správkyňu Kardošovú, ktorá až do pádu komunizmu neváhala prejaviť mocenskú nadvládu nad sestrami. Sestry chodili tajne polievať kvety na hroboch kňazov. Keď ich prichytili, nakričali na ne: „Čo majú kuchárky robiť na cintoríne? Nemáte tam čo robiť, zapamätajte si to!“ A zakázali im v tom pokračovať.

Podarilo sa im dokonca vybaviť zriadenie kaplnky v novej budove ústavu. V Pezinku pracovala ďalších tridsať rokov, znova v kuchyni. Až 18. júna 2004 prišla späť do Belušských Slatín, kde žije dodnes. Napriek vysokému veku stále plná síl a radosti. Láskavosť jej (ako aj vyššie spomenutým spolusestrám) srší z tváre.

Najťažšie pre ňu bolo, že nemohla vykonávať zdravotnú službu, ktorú vyštudovala. Vedela, že za to môžu správcovia a štátni predstavitelia. „Chceli ma znechutiť, mysleli si, že sa toho vzdám, keď nemám kuchársku kvalifikáciu a musím variť. Ale naučila som sa.“

 

Keď som sa spýtal, či im dokázala tieto krivdy odpustiť, s úsmevom povedala: „Ale áno. Raz som išla bývalej správkyni do Bratislavy ešte aj okno umyť, lebo ma prosila. Povedala som jej, že nemám žiaden problém, aby som jej túto službu prejavila.“ Neraz zakúsila aj vulgarizmy a povyšovanie, no nikdy si nenechala vziať lásku, hoci viackrát musela aj odpúšťať.

Vinila z toho všetkého Pána? Vyčítala Bohu, že to nezariadil inak? „Nie. Božia prozreteľnosť to tak dopustila. To bolo z vlády, ruské riadenie. Nebyť ducha obety, nevydržala by som, pridala by som sa k nim. Ale keď to človek s láskou znesie, má z tej obety zásluhu. Načo by sme trpeli, keby sme z toho nič nemali? Ale Pán Boh všetko prijíma a ani jedna jediná obeta nevyjde nazmar a Boh o nej vie.“

Ako aj sestra Honória a sestra Kajetána spomínajú, súhlasne tvrdí spolu s nimi sestra Notburga, že toto ťažké obdobie stmelilo vzťahy medzi sestrami. „Je obdivuhodné, ako dôstojný pán Hutyra dokázal toľké sestry – vtedy viac ako tisíc sestier – udržať v súdržnosti. Bol taký dobrosrdečný a predvídal, čo príde. Ako aj môj otecko povedali: „Keď zvíťazia Nemci, bude to zlé. Ale keď zvíťazia Rusi, bude to ďaleko horšie.““ Spomína si na otca direktora ako na veľmi láskavého a radostného. „Nakoľko mohol, staral sa, spolu aj s našou provinciálnou predstavenou.“

Predzvesťou pádu komunistického režimu bolo pre sestry zvolenie Karola Wojtyłu na pápežský stolec. „Bolo to pre nás veľké povzbudenie a nádej.“ V roku 1989 sa tešila. „Konečne sa dožijeme slobodnejšieho dýchania,“ myslela si. Predsa však podotkla: „Boli sme plní elánu, tak nám ani nezišlo na um, aby sme mali ťažké srdce na tých, čo nám ubližovali. Boli len poslovia toho režimu.“

Rok 1989 a situácia po ňom však nepriniesli iba pozitíva. Sestra so smútkom porovnáva: „Boli nadšení, ale chytro to nadšenie upadlo. Vidíme to teraz pri návštevách kostola a podobne. Je dobrobyt, ľudia sa majú lepšie a na Pána Boha už ani nepomyslia, prestali ho potrebovať.“ Rovnako ju zarmucuje nestálosť v povolaní a chýbajúca vytrvalosť. Mnohí mladí sa boja nastúpiť, prípadne po nastúpení do seminára sa po rokoch rozhodnú, že odídu. „Vernosť je nesmierne dôležitá. Kto sa Pána Boha pustí, nemôže čakať nič dobré.“

Modlievali sa aj za komunistov? „Áno, potrebovali naše modlitby. Aby sa obrátili, spoznali pravdu.“ A za koho by sme sa mali modliť dnes? „Za hriešnikov. Nemusíme konkrétne hovoriť, Pán Boh si to už sám zaradí,“ dodáva so smiechom.

Na záver už len dodám slová sestry Notburgy: „Prežili sme s pomocou Božou a uvidíme vo večnosti, čo z toho bude.“